BRATISLAVA. Neexistujú sviatky, počas ktorých by obyvatelia Slovenska tak masívne „putovali“, ako počas Sviatku všetkých svätých a Pamiatky zosnulých. Zhodujú sa na tom slovenskí etnológovia a sociológovia. Podľa nich sú to zároveň sviatky, počas ktorých sa, ako nikdy v roku, stretáva aj vzdialenejšia rodina. Návšteva cintorínov je silne zakoreneným zvykom, ktorý rovnako vyznáva mesto aj dedina.
Neísť na hroby je out
„Nesprávať sa na Dušičky, tak ako sa správajú všetci slušní ľudia, robí z nás asociála,“ hovorí o zakorenenosti týchto zvykov medzi ľuďmi sociologička Zuzana Kusá. Ide o vyjadrenie rodinnej spolupatričnosti. Etnologička Zuzana Beňačková dodáva, že tieto sviatky spájajú aj členov rodiny, ktorí si môžu byť inak vzdialení, či už pre rozdielne názory, alebo spôsob života.
To, že rodiny v tomto období držia pohromade, má podľa Beňačkovej korene aj v poľnohospodárskej minulosti krajiny. Ľudia boli spätí s pôdou a boli nútení spolupracovať.
Špecificky nás ovplyvnil napríklad aj spôsob dedenia. Na rozdiel napríklad od Česka, kde dedil iba najstarší potomok, u nás každé z detí dostalo svoj podiel. Aj keď niekto odišiel do mesta, domov na dedinu sa stále vracal, k rodine i k majetku.
Práve migrácia do miest, ku ktorej došlo v druhej polovici minulého storočia, je podľa etnologičky Viery Feglovej hlavným dôvodom, prečo ľudia počas Dušičiek tak „putujú“.
Sviatky putovania
Fenglová si myslí, že ani na Vianoce tak výrazne necestujeme za rodinou, ako cez tieto sviatky. Etnologička tvrdí, že ide najmä o cestovanie z mesta na dedinu, kde má stále veľa obyvateľov Slovenska pochovaných svojich blízkych.
Nápor na cesty potvrdzuje aj polícia. Hovorca policajného prezídia Viktor Plézel hovorí, že ide o jeden zo sviatkov v roku, keď sú najviac vyťažené cesty.
Náš vzťah k zosnulým však podľa etnologičiek patrí v Európe medzi ojedinelé. Podobné prejavy sa nevyskytujú ani v západnej či v severnej Európe, alebo v Amerike. Chladnejší k tomuto sviatku sú aj Česi, kým Moravania sú bližší Slovákom.
Zvyky počas Dušičiek boli v minulosti podľa odborníčok viac spojené s náboženskou príslušnosťou.
Kým katolíci slávili najmä Sviatok všetkých svätých, evanjelici Pamiatku zosnulých. Evanjelici v minulosti takisto nezapaľovali sviečky a pravoslávni zvykli na hroboch aj hodovať. Na cintorínoch slovenských evanjelikov v rumunskom Nadlaku zas hrávala dychovka. Tieto rozdiely sa podľa Feglovej stratili v čase bývalého režimu.
Putovanie na cintoríny je však podľa Feglovej aj otázkou osobnej prestíže. „Je to príležitosť pripomenúť okoliu, že na svojich predkov myslíme,“ vysvetľuje etnologička.
Hrob ako druhý dom
Obyvatelia Slovenska si podľa Feglovej potrpia najmä na to, ako ich hroby vyzerajú a či sú pekne vyzdobené. Skrášľovanie podľa nej prechádza niekedy až do veľkolepostí a niektorí „do toho dávajú státisíce“. „Hrob sa vníma ako druhý dom,“ hovorí.
Beňačková dodáva, že najmä na dedine si ľudia úpravu o hrobov navzájom kontrolujú.
Starostlivosťou o hroby, ktorá sa podľa etnologičky začína už v polovici októbra, sme podobní Rakúšanom, ktorí si tiež na vyzdobené hroby potrpia.
Ján Krempaský © SME
