ch študentov s poriadkovými silami) až po nedeľu 10. 12. 1989 (keď definitívne padla železná opona). Denník dopĺňa 23 číslovaných dokumentov.
Z prehľadu vyplýva, že na Slovensku sa nežná revolúcia začala 19. novembra 1989 ráno, keď sa zišlo u Miroslava Cipára 11 ľudí, ktorí síce už tušili, že v Prahe „zavraždený“ študent bol nastrčený provokatér, no aj tak spísali a podpísali vyhlásenie, ktoré sa stalo prvým dokumentom slovenskej nežnej revolúcie. Potom obtelefonovali priateľov, tí ďalších priateľov, takže v Umeleckej besede sa o 17.00 zišlo zhromaždenie asi 500 ľudí. Tí k dokumentu č. 1 pripojili svoje podpisy a zvolili výbor, ktorý potom riadil hnutie Verejnosť proti násiliu.
DOKUMENT Č. 1
Drahí spoluobčania! 17. novembra 1939 zabili fašisti v Prahe študenta Opletala. V Prahe 17. novembra 1989 opäť tiekla krv. Na Medzinárodný deň študentstva proti pokojnej povolenej manifestácii brutálne zasiahli príslušníci československej bezpečnosti a armády.
Rozhorčene protestujeme proti takejto zvrátenej demonštrácii sily. Protestujeme proti pokryteckej hre na demokratizáciu a žiadame okamžité vyšetrenie a potrestanie vinníkov. Žiadame očistu verejného života od stalinských živlov a ich metód. Vyzývame všetky umelecké zväzy a kultúrne inštitúcie, aby si osvojili toto vyhlásenie.
Odvtedy ubehlo 19 rokov, ľudia, ktorí dnes sami majú deti, neboli ešte na svete, a tak nečudo, že tieto fakty ani dokument č. 1 nepoznajú.
Mohol by som vymenovať aj tých 11 ľudí, ktorí sa zišli 19. novembra ráno – ale načo? Nie sú až takí dôležití – veď o piatej ich už bolo 500.
Meno maliara Petra Horvátha však spomeniem. Je absolventom VŠVU, študoval u profesora Matejku, no tí, ktorých portrétuje, to sotva tušia. Dnes je totiž jeho záľubou aj zdrojom obživy street art: maliarske nástroje máva rozložené pred Zeleným domom. Hoci je chudobný, to miesto na Hlavnom námestí si riadne platí a portréty alebo bratislavské scenérie, ktoré maľuje, nepredražuje. Bol som pri tom, keď sa nedávno vedľa neho pristavil český mím Boris Hybner a dostal peknú perokresbu Bratislavy do daru.
Peter Horváth je pre mňa symbolom elegantnej porážky. Nežnú revolúciu napokon vyhrali iní. Opravujem sa: ale prečo by ju nevyhral aj on? Vyhral ju každý, koho jej víťazstvo dodnes teší.
