Poslucháčkou prvého príbehu bola prekvapená susedka, ďalšie si vypočul pán Baum, čestný predseda zboru dobrovoľných hasičov a ešte všeličoho iného, no najradšej ich rozprávač knižky Rainera Maria Rilkeho Příběhy o milém Pánubohu hovoril svojmu ochrnutému priateľovi Ewaldovi. Ale tých všetkých možno považovať len za akýchsi sprostredkovateľov, konečnými adresátmi príbehov boli deti.
On sám ich deťom rozprávať nechcel, bál sa, že jeho zmätenosť, do ktorej pred nimi vždy upadal, by si deti vysvetľovali zle a neverili by mu. „Máme mnoho spoločných priateľov a známych,“ odkazuje preto deťom v úvode, „tým budem občas rozprávať nejaký príbeh a od nich sa k vám dostane ešte krajší.“ Len jeden príbeh rozprával iba tme, nikomu inému, a ten sa deti, ktoré sa tmy boja, nedozvedeli. „Ale i pre ne raz nadíde čas, keď sa im zapáči v tme. A od tej sa dozvedia môj príbeh a ešte mu aj lepšie porozumejú.“
Napriek tomu má toto rané Rilkeho dielo ďaleko od knižky pre deti, je tam kus jeho autobiografie, zážitky z ciest po Rusku, ktoré ho fascinovalo, posledný príbeh zasa opisuje osud spisovateľky Franzisky zu Reventlow, istý čas jeho dobrej priateľky. Knižka vyšla v roku 1900 a Rilke pracoval na jej pokračovaní, no chystaný druhý diel vyšiel o desať rokov nakoniec ako samostatný román, patriaci k jeho najznámejším dielam – Zápisky Malteho Lauridsa Briggeho.