BRATISLAVA. Už na prvý pohľad je jasné, že autorov nespája spoločný výtvarný program, ale skôr priateľstvo a hlavne umelecká tolerancia, v ktorej sa dajú viesť filozofiou slobodnej tvorby a vlastného, osobitého vyjadrovania sa. Napriek tomu celý projekt má spoločnú črtu a väčšina vystavovaných diel bola pripravovaná pre túto výstavu.

Ak by sme chceli charakterizovať výtvarníka, ktorého absolútnou doménou výpovede je farba, tak je to určite Ján Hlavatý. Postupne eliminoval v obrazovej ploche akékoľvek definovanie tvarov, alebo ak chceme figuratívneho elementu, a úplne sa sústredil na prehodnocovanie vnútorných pocitových stavov a pretransformovanie zažitého do koloristických kompozícií. Napriek tomu, že Hlavatého spôsob vyjadrovania je v spontálnej, gestickej polohe širokých ťahov štetca, mohol by navodzovať pocit nervnej výpovede, tu je prekvapivo „tichá“, poetická v akomsi malom protipóle s jeho minulou tvorbou, kde aj koloristická skladba, aj prednes boli oveľa dravšie a výbušnejšie.

Ján Kelemen sa na výstave neobmedzil na prezentáciu výtvarných diel ako solitérov, ale vytvoril prostredie v prostredí. Ďalší priestor, ktorého súčasťou sú maliarske i sochárske kompozície. Jeho nefiguratívny maliarsky prednes vystupuje do prostredia s úžasnou dravosťou, explóziou žiarivých farieb i expresivitou podania.

Hoci maľba na plátne je plošným výtvarným fenoménom, tu vystupuje do priestoru a vypĺňa či priamo nadväzuje na plastické drevené kompozície, zdanlivo uzatvorené do kovových kvadratických elementov. Z kovom ohraničeného priestoru sa snažia dostať von, uniknúť plastické drevené prvky ako končatiny uväzneného tvora a zvonku doň vybuchuje z obrazovej plochy farebná erupcia, ktorá celú kompozíciu dotvára väčšou plasticitou a ďalším rozmerom možných emócií.

Určite prekvapením je kolekcia obrazov Alexeja Kraščeniča. Kolekcia, ktorá diváka vťahuje do akéhosi rodinného albumu autora. Ak sme boli donedávna zvyknutí na jeho minimalistické maliarske či grafické kompozície, teraz sa rozrozprával. Svoj figurálny prednes dostal do polohy akejsi maliarskej „nešikovnosti“ či nezručnosti, ktorú by sme mohli vypozorovať u naivistov.

Cítime tu potrebu vyrovnať sa vnútorne s určitými sekvenciami svojho života, hoci nie sú vždy príjemné. A keď o nich rozprávame, majú nádych smutnej smiešnosti. V každom prípade aj toto vyrozprávanie Alexeja Kraščeniča dá podnet na konverzáciu so sebou samým.

Autor: Pavol Adwirk (Autor je publicista )