Autorka v knihe predkladá časozberný súhrn udalostí a javov, ktoré ovplyvnili a zasiahli jej citové nazeranie na otázky a odpovede každodennej reality.
Zbierka je vhodným priestorom na opis ciest krajinami, čo nikdy nebudú na mape osudu, keďže sa tu v stíšených tóninách, jemne, akoby polohlasom zobrazuje takmer nepopísateľná sféra citov, pocitov, výsostne intímnych prežitkov, preľnutí a preniknutí, tela, ducha i duše.
Oázou je rodina
Stabilnou a životodarnou oázou je rodina, manžel, priatelia, známi, momentky krehkého šťastia spojené s impresívnym zážitkom z okamihu plného svetla, krehkej, prírodnej radosti. Opakom a protipólom je zasa to, čo strácame, nenachádzame, čo nám bezprostredne uniká.
Okamihy a chvíle bolesti, neporozumenia, nedôvery, či už vo sfére rodinnej, alebo všeobecno-spoločenskej, keď sa autorka dotýka aj neprehliadnuteľných a boľavých tém. Bátorovej básnickou doménou je oblasť citov, pocitové zázemie, viazané na konkrétny časopriestor, domov, vlasť, rodinu, kde síce neobjavuje nič prevratne nové, ale dotýka sa neustále toho, čo je existenčným základom zdravej spoločnosti, subjektívneho šťastia citlivej ženy, ktorá nebude usmiata, keď všetci navôkol sú zachmúrení.
Forma podriadená obsahu
Tu je autorka presvedčivá, presná, cíti sa doma a dobre a jej temer denníkové zápisky nepodliehajú relativite času, keďže sa snažia vystihnúť zacyklený a inými generáciami už inak a inde prežitý génius loci okamihu. Forma sa v knižke celkom logicky a prirodzene podriaďuje obsahu. Bátorová nepotrebuje zložitú stavbu veršov a bujnú metaforiku, slovami skôr šetrí, akoby nimi rozšafne rozhadzovala.
Niektoré z básní sa blížia japonským perlám – haiku, kde takisto nemusí byť všetko zrejmé, dopovedané do detailu. Jeseň si uvedomíme až vtedy, keď zbadáme prvý žiarivo sfarbený strom.
Zrelý debut
Autorka stavia na sféru citov, ženskú optiku nazerania na skutočnosť v celej jej zraniteľnej otvorenosti. Bátorová väčšinou pracuje s voľným veršom, ktorý jej celkom prirodzene svedčí, no keď sa možno nechtiac dostáva k viazanosti verša a snaží sa rytmizovať – rýmovať, kráča po tenkom ľade a pohybuje sa nebezpečne blízko vedľa gramatických rýmov (ramená – spletená – bezmenná), (pieseň – zeleň – pieseň – jeseň). Podobné momentky vyznievajú v kontexte knižky vyslovene rušivo.
Ako celok je však básnický debut Márie Bátorovej zrelým dielom skúsenej autorky, ktorá sa vo svojich krehkých veršoch odhaľuje, odkrýva z vrstiev citov. Práve toto priznané a priame obnažovanie, ženský princíp nazerania na svet, akási otvorená, hypersenzitívna senzualita, smelo riskujúca aj vlastnú zraniteľnosť je na zbierke najväčším kladom a určite aj jasným autorským prísľubom pre budúcnosť Bátorovej poetickej tvorby.
Obsah dielka veľmi vhodne dopĺňajú minimalistické ilustrácie Jozefa Jankoviča s celkom čitateľným posolstvom komunikujúcim samostatne, i ako súčasť knihy. Púšte a oázy, príbehy v nás a pre nás.
Mária Bátorová: Púšte a oázy.
Vydavateľstvo Petrus 2008.
Autor: Andrijan Turan (Autor je básnik a publicista)
