>
Pusté polia s kŕdľami vrán hľadajúcich zvyšky zrna. Len tu a tam sa objavili úzke lániky so zimnou tekvicou. Sotvakde sa našla napichnutá na plote
v maškarnom tvare a aj to bolo asi len dielko špásu či nudy.
To až v ostatných rokoch sa u nás rozšíril cudzí zvyk oslavovať Halloween.
Nemám nič proti dodržiavaniu ľudových obyčají. Naopak, sú súčasťou kultúry národa. Ba neprekáža mi ani, ak sa od iných národov učíme veci, ktoré nás duchovne obohacujú. To tiež možno len podporiť a tak nám to naši doma vštepovali.
No so zimnými tekvicami sme sa stretávali v kuchyni
a v jedálni.
Nakrájané na väčšie kusy ich starká nasucho pekávala
v rúre svojho sporáka. Ich opečená dužina ešte zvýraznila svoju oranžovú farbu. Jedávali sme ju ako dajakú sezónnu maškrtu.
Chutila nasladlo a príjemne hriala v rukách, ktoré nám skrehli jesenným chladom cestou z cintorína.
V duchu tunajších, domácich tradícií sme boli upratať
a ozdobiť žiarivými chryzantémami hroby našich blízkych. Starých otcov, ktorí sa nás nedožili a vždy nám ako deťom chýbali, druhej starej mamy, ktorá opustila svoje ešte nedorastené tri deti a ďalších blízkych.
Im sme zapálili sviečky
a pokúsili sa aj v pochmúrnom počasí dodať spomienkam kus tepla.
Naša súčasnosť je vo viacerých veciach pomýlená.
Čas pripomínania si zomrelých nahradili bláznovstvá Halloweenu. Importovanej predstavy o návštevách z druhého sveta, viery, že sa mŕtvi vracajú späť na zem, aby si vybrali na jeden rok telo, v ktorom sa usadia a z toho plynúceho strachu.
Namiesto dôstojnej úcty
k predkom si obliekame kostýmy stríg, vyrábame svetlonosov a hlúpo strašíme.
Čudný, nám neprirodzený svet...
Autor: Mária Šišuláková, publicistka
