ú uchádzať o svoje právo byť členmi civilizovaného spoločenstva a mať pocit istoty, že keby na nich náhodou niekto chcel zaútočiť, že sa spolučlenovia prinajmenšom ozvú.
Väčšina agresorov si totiž rozmyslí, či sa pustí do konfliktu s niekým, koho má pod ochrannými krídlami atómová veľmoc, alebo či ukradne kus územia niekomu, kto je pod ochranou krajín s raketami s tým najdlhším doletom.
To je vlastne aj zmysel českého, slovenského či iného „malého“ členstva v aliancii. Demonštrovať, že sme pod ochranou, že nie sme sami. Vraj však toho Gruzínsko a Ukrajina zatiaľ nie sú hodní.
Z kuloárov NATO sa ku mne dostalo, že tento rok Kyjev ani Tbilisi pozvánku do NATO nedostanú, lebo v Gruzínsku sa to melie, vláda a prezident nie sú zomknutí, a na Ukrajine je to ešte horšie, lebo tam nielenže nikto nie je zomknutý, ale bývalí prozápadní spojenci po sebe pľujú jedovaté sliny tak, až sa ľavicová, promoskovská opozícia chytá od smiechu za brucho.
Strach nás členov NATO z veľkej zodpovednosti za členov, ktorí naozaj potrebujú ochranu, to je hlavná zbraň Moskvy na ceste za novými územnými korisťami. Ak je pravda, čo sa šepká medzi úradníkmi aliancie, že Ukrajina a Gruzínsko ostanú aj naďalej napospas, potom sme zodpovední za všetky ďalšie vojny na postsovietskom priestranstve, v ktorých bude figurovať Rusko.
