Čo ste naposledy chytili?

Včera som chytil šestnásťkilovú šťuku. Krásny úlovok. Z posledných dvoch veľkých zahraničných rýb to bola Arapaima gigas s hmotnosťou 130 kíl, ktorú som chytil v Amazónii. Pred tromi týždňami som sa vrátil z Konga, čo bola veľmi zaujímavá, extrémne nebezpečná výprava, pretože Kongo je politicky nestabilné, zúria tam občianske vojny. Ľudský život tam nemá veľkú cenu. Vypravil som sa tam za rybou, ktorá sa po latinsky nazýva Hydrocynus goliath, je to taká obrovská tigria ryba. Tú sa nám podarilo uloviť. Od sedemdesiatych rokov nebola športovo ulovená, bola to pre mňa obrovská radosť.

Stane sa, že cestujete tisícky kilometrov a rybu, ktorú máte vyhliadnutú, nechytíte?

Musím si zaklopať, ale všetky moje expedície boli úspešné. Starostlivo ich pripravujem. Je to náročné, pretože väčšinou ideme za rybou, ktorú nikto nikdy nechytil, alebo je z nej iba pár úlovkov, väčšinou sa o nej vie veľmi málo. Dávame dokopy taký DNA vzorec na diaľku - skladáme dokopy veľmi málo detailov, malé čriepky, malinké informácie a dúfame, že to vytvorí celok, ktorý nám pomôže adaptovať sa do prostredia a nakoniec rybu uloviť.

Tigria ryba bol váš posledný rekord?

Arapaima, ktorá mala 130 kilogramov, to je nový svetový rekord. Predchádzajúci bol 106 kilogramov, to som ulovil rok predtým. Tigria ryba nie je ani tak rekord, skôr je to pre mňa veľmi vzácny úlovok. Bolo to asi vôbec najväčšie dobrodružstvo a asi najťažšie chytanie rýb, čo som kedy zažil. Veľký problém spôsobuje aj to, že v čase kolonizácie tam bol privlečený vodný hyacint, ktorý sa stále zamotáva. Sú to koláče rastlín, ktoré majú od metra až po veľkosť futbalového ihriska. Dostanú sa všade - do kotevných lán, do rybárskych šnúr a nástrah, takže chytal som trebárs od siedmej ráno do šiestej večer a ak som tú nástrahu držal vo vode hodinu, tak to bolo maximum. Tam skrátka skoro nie je možné chytať. Vzhľad tej ryby je fascinujúci. Usilujem sa dať dokopy projekt desiatich najväčších sladkovodných rýb sveta, toto bola ôsma.

Na výprave chytíte len jednu rybu?

Samozrejme, že sa snažím poznávať aj ostatné ryby, pretože často sa stretneme s druhmi, ktoré nemajú ani latinské meno. Snažím sa ich vyfotografovať, zdokumentovať a potom ich posúvam vedcom na identifikáciu. Robím v podstate aj prácu biológa.

Ako k tomu človek príde, že sa stane rybárom?

Keď som mal päť rokov, chcel som byť bubeníkom. Keď som mal sedem rokov, chcel som byť traktoristom. A keď som mal osem rokov, chcel som byť rybárom, a to už mi vydržalo. Všetci vraveli: „Jasné, bubeník, to sa ti splní, traktoristom sa tiež môžeš stať, ale rybárom? V strednej Európe? To je nezmysel. Maximálne budeš niekde loviť v rybníkoch, ale že by si sa akože živil tým, že budeš chytať ryby, čo blázniš? Nemáme more, to proste nie je možné." Ale ja som rybám prepadal viac a viac. V sedemnástich som pre ne opustil školu, odcestoval som na rok do Austrálie, kde som sa dosť neuveriteľne zoznámil s najznámejším rybárom sveta Rexom Huntom, ktorý mal pätnásť rokov svoju televíznu šou na Discovery channel. Preňho som začal pracovať a stali sa z nás obrovskí priatelia. Sme nimi dodnes. Jedného dňa mi povedal: „Pozri, keď sa to podarilo mne tu, že som rybárčinu povzniesol na niečo iného, tak neviem, prečo by sa to nemohlo podariť tebe. V sedemnástich rokoch to pre mňa bolo obrovské nakopnutie a získal som elán do práce, aj keď som zo začiatku pomaly nemal čo jesť, mal som pár suchých rožkov na deň, robil som to iba z lásky k rybám a drel som a drel som a drel som. A bolo mi jedno, že nezarábam veľké peniaze, hnal som sa ďalej a dnes Rexovi musím dať za pravdu. Keď človek do niečoho vloží obrovskú energiu a nedíva sa len na zisk, môžu sa mu podariť zaujímavé, často neuveriteľné veci.

Musela to byť dosť veľká odvaha, vybrať sa v mladom veku za niečím takým neistým.

Pravdupovediac, odvaha bola skôr vzdorovať rodičom a okoliu, pretože to nebolo tak, že deväť z desiatich ľudí by mi povedalo „nie" a ten desiaty „áno, skús to". Sto ľudí zo sto išlo úplne proti mne. V sedemnástich som vzdoroval svetu, ale vedel som, že to nie je nejaký pubertálny výjav. To bola myšlienka, ktorá zrela veľmi veľmi dlho, až jedného dňa som sa rozhodol, že hop alebo trop. Buď - alebo.

Svoju prvú rybu ste chytili vo svojich piatich rokoch a bol to vraj desaťkilový kapor. Kde to bolo?

Ako malý chlapec som sa s rodičmi zoznámil s jedným rómskym občanom, pytliakom, ktorý ma toho veľmi veľa naučil. S ním som chodil pytliačiť do průhonického parku. Jedného krásneho dňa som nahodil na hladinu rybníka „na pytlačku" kúsok chleba a osud chcel, že mojou prvou rybou bol desaťkilový kapor, s ktorým mám fotku. Tá ryba je skoro rovnako veľká ako ja a už môj dedo vravel, že pravdepodobne ovplyvnila celý môj život. Asi tie veľké ryby sú mojím osudom.

Čím to je, že ryby tak priťahujete, že vám berú?

Ja neviem, či ich priťahujem. Ľudia o mne vždy zo zábavy tvrdia, že chytím rybu aj tam, kde nie je.

Treba mať šťastie?

Občas mám pocit, že s tou vodou akoby trošku komunikujem. Je to zvláštny pocit, nedá sa to ani veľmi opísať slovami. Ale v každom prípade v rybárčine je veľmi dôležité šťastie. Na druhej strane, keď sa človek niečomu venuje dlhé roky, bolo by smutné, keby mu to nešlo. Čím viac času v prírode trávite, tým viac ste s ňou zžitý. Len čo ste v prírode, začínate si všímať detaily. Keď idete po lese, tak už sa nedívate len doľava, doprava, pozeráte sa aj do korún stromov. Začnete si uvedomovať veci úplne inak, ako širší celok. Presne tak je to pri rybách. Začínate si všímať malinké detaily, ktoré vás začnú odlišovať od ostatných rybárov, ktorí nie sú na rybách tak často. Ja na rybách trávim 330 dní do roka. Keď sa niekto 330 dní do roka venuje opravovaniu áut, tak je v tom proste dobrý. Keď niekto 330 dní do roka riadi auto, tak je v tom tiež dobrý.

Známy potápač, fotograf a biológ Peter Áč, ktorý je aj vášnivým rybárom, hovorí, že treba vedieť čítať vodu.

Peter Áč je človek, ktorého si nesmierne vážim Ja pred ním dávam klobúk dole, pretože je to neskutočný frajer v tom, čo robí. Určite má pravdu, že treba čítať vodu. Ale proste niekto sa na tú vodu pozrie a má to tam a niekto sa na vodu pozrie a nemá to tam. S tým sa asi človek musí narodiť. To sa nedá naučiť. Myslím si, že každý človek je pre niečo určený, má svojím spôsobom na niečo talent, ale málokto príde na to, na čo. Človek môže byť geniálny na to, že bude riadiť formulu 1. Ale ako sa mu to môže pošťastiť?

Šťastie je teda v tom, že človek odhalí, na čo má talent?

Presne tak. A potom, každý chlap je lovec. Niekto viac, niekto menej. Človek, ktorý viac inklinuje k prírode, ktorý netrávi šestnásť hodín denne pri počítači v kancelárii, ktorý žije v blízkosti lesa, nestráca svoje prirodzené schopnosti. V prírode sa dosť vyznám, som schopný jej načúvať. Ale keď prídem do Amazónie medzi Indiánov, pripadám si ako malé dieťa, pretože mi niečo ukazujú na dvesto metrov v korunách stromov a ja tam môžem pozerať, ako chcem a nič. Bežia cez prales, nepraskne ani vetvička. Presne to je ten krok medzi našimi civilizáciami. Vidíte, akí oni sú ladní a my sme oproti nim nemotorní.

Cestujete tisícky kilometrov, riskujete život a potom sa s rybou len odfotíte a pustíte ju. Nečudujú sa ľudia, aký to má zmysel?

Nechytám ryby preto, aby som bol slávny, aby som z toho mal peniaze. Hlavná vec je to, že ma to robí šťastným, že je to moja životná láska, je to výzva. Ľudstvo sa vyvíja. Nemôžeme uvažovať ako v minulom a predminulom storočí, keď ryby boli našou obživou. Pokiaľ budeme nové myšlienky a nové technológie zneužívať a vody drancovať, vo vodách o chvíľu nič nebude. Je dôležité ryby vracať vode. Keď chcem mať na večeru rybu, idem do supermarketu, ktorý je dnes na každom rohu a kúpim si kilo ryby, ale nezabijem preto desať-, dvadsať-, päťdesiat- alebo stokilového tvora. Kúpim si rybu, ktorá vyrástla v sádkach, v zajatí, ktorá nepozná prírodu. Ale nebudem uberať z pôvodného genofondu v prírode, nezabijem rybu, ktorá desiatky rokov musela prekonávať všetky nástrahy. To je to zlato prírody. Keď sa ryba rozmnoží, prináša ďalšie generácie, pretože tie malinké rybky zase dorastú a zase budeme mať vody plné rýb. Nevravím, že sa musia ortodoxne ryby púšťať. Ale všetko s mierou.

Takto uvažujete vy, ale sú rybári, ktorí ryby chytajú pre potravu, pre obchod.

Jasné, že sú, ale vďaka športovým rybárom, ktorí sa snažia robiť osvetu, ľudia začínajú uvažovať nad rybami a nad prírodou inak. Ide o to, aby sa k nej zase vracali mladí chalpci a dievčatá od počítačov. Je viac a viac rybárov, ktorí, keď chytia dvojmetrového sumca, urobia si s ním fotku, nafilmujú ho a pustia ho.

To je hodnota, ktorú vytvárate svojou prácou, že propagujete myšlienku ochrany životného prostredia?

Je to jedna z vecí, ktorá ma na tej práci uspokojuje. Je to osveta. Kto iný než rybári by mal byť vzorom, aby sa nevyhadzovali odpadky, aby sme neničili les, keď doňho ideme? Rybári a poľovníci sú k prírode najbližšie, trávia v nej najviac času.

Aký je to pocit chytiť naozaj veľkú rybu?

Ja som zakaždým ako malé dieťa. Pre mňa je to okamih, keď som najšťastnejší na svete. Predstavte si, že idete na rybu tisíce a tisíce kilometrov, expedíciu plánujete mnoho rokov a po všetkých tých rokoch príprav a drine ju zrazu držíte v náručí. To je pocit, ktorý je vo vás už naveky.

Ako tie ryby chytáte?

To sa nedá povedať, každá ryba je veľmi špecifická, každá na tejto planéte. Len v Amazónii je vyše dvaapoltisíca druhov známych rýb, ďalšie stovky sú neznáme a stovky sú známe, ale nepomenované. Na každú rybu platí niečo iného. Zase sa vrátim k tomu, že je to vytváranie určitého vzorca, keď sa musíme snažiť doslova vžiť do tej ryby, začať myslieť ako ona, začať si všímať, ako sa pohybuje, snažiť sa prísť na to, čím sa živí. Pretože pokiaľ sa bavíme o najväčších sladkovodných rybách sveta, sotva si niekde môžete prečítať tieto údaje. Zo skúseností viem, že aj keď sú napísané v rôznych encyklopédiách, sú veľmi skreslené.

Ako dlho striehnete na rybu?

Niekedy čakáte týždeň, niekedy čakáte štrnásť dní, inokedy máte šťastie a rybu chytíte prvý deň a myslíte si „áno, teraz to bude super, už viem". A nasledujúcich štrnásť dní ste bez záberu.

Zažívate životu nebezpečné situácie. Nemáte strach?

Kto sa bojí, nesmie do lesa. Pokiaľ sa vydáte do týchto končín, či už je to Amazónia, alebo Afrika, musíte počítať s tým, že sa niečo môže stať. Ale zase tam nemôžete ísť s tým, že sa niečo stane. Musíte byť pripravená na to, že pomoc je naozaj veľmi ďaleko. Keby ste sa teraz objavili v Amazónii, povedali by ste si: „Ježiš, to je nádhera, to je nakrajšie miesto, ktoré som videla." Ale o dve minúty na to budete doštípaná od komárov a uvedomíte si, že do prvej najbližšej nemocnice, ktorá je vám schopná pomôcť, by ste sa dostali až za osem dní. Maximálne na vás Indiáni zavolajú šamana, ktorý nad vami začne čarovať a nič iné vám nepomôže.

Čo aligátory a pirane?

To všetko od uštipnutia hadmi mám za sebou. Teraz v Kongu ma v spánku uštipla zmija, môjho kameramana v Texase uhryzol vodný had, ploskolebec. Človek má vydržať bez lekárskej pomoci hodinu nažive a on vydržal 24 hodín. V mojom tíme sú naozaj veľmi preškolení ľudia, ktorých len tak niečo nerozhádže. Jirka Středa, môj hlavný kameraman, vyliezol na Everest a dáva sa pripútať na podvozok lietadla zvonku a nakrúca pristátie na kolesách. Sú to svojím spôsobom uletení blázni ako ja. So mnou naozaj nemôžu cestovať normálni ľudia.

Cestujú s vami aj ženy?

Štěpánka, moja partnerka, bola so mnou po prvý raz. Ale to zase nie je normálny človek, ona robí dvanásť rokov bojové športy, je trénerkou thaiboxu a kickboxu. Takže vie, o čom tá tvrdá rana je.

Čo je horšie? Nebezpečenstvá prírody alebo nestabilná politická situácia?

Sme zvyknutí potýkať sa s prírodnými podmienkami, so zvieratkami, ktoré to s nami nemyslia úplne úprimne, ale stále je to o akejsi línii, ktorú - keď máte v mysli, neprekročíte ju - tak ste v bezpečí. Ale len čo sa dostanete do konfrontácie s ľuďmi, to je iná vec. A často sa pohybujeme na území, kde ľudský život nemá veľmi veľkú hodnotu, kde často väčšiu hodnotu má fľaška vody. To je problém, keď pätnásťročný chlapec na vás vezme mačetu a keď ju použije, tak sa vôbec nič nestane, lebo vás vôbec nikto nikdy nenájde. A on to považuje za zábavu, pretože ste biely a máte blonďavé vlasy a on to v živote nevidel. V Mongolsku sme zažili dramatické situácie pri ruských hraniciach. Chodili sme 25 kilometrov denne peši a skoro po mesiaci sme sa vrátili do civilizácie. A tam zrazu nikto nebol. Nevedeli sme, že bolo vyhlásené stanné právo. Chodili sme po desiatej v noci prázdnymi ulicami, kým nás dosť razantne nespacifikovali. Ale to je stále v pohode. Kongo bolo omnoho drsnejšie. Tam človek stratí akékoľvek ideály o našej civilizácii, pretože sú tam ľudia, ktorí vôbec nič nevlastnia a nemajú čo stratiť.

Čo to s vami urobí, keď to vidíte? Zmení to vaše hodnoty?

Zmení ich to úplne. Začnete sa na mnoho vecí pozerať inak. To človek musí zažiť. Ja som sa predtým dokázal často zabávať, ísť s kamarátmi do krčmy alebo do tanečného podniku. Ale už nemôžem. Už mi to nič nehovorí. Jedna z vecí, keď vidíte tieto hrôzy, je, že začnete veci prehodnocovať. Prídete sem, do blahobytu, kde zároveň každý nadáva, ako sa mu zle vodí. A v tom okamihu si spomeniete na Kongo, kde tisíce a tisíce ľudí ležia na zemi, nemajú vôbec čo jesť a umierajú od hladu. To keď uvidíte, tak to z mozgu nevymažete.

Chytáte aj malé ryby?

Ja chytám všetky ryby. Samozrejme, veľká ryba je zážitok a je to príjemné. Ale mne naozaj desaťcentimetrová rybička, ktorú som možno ešte nevidel, urobí úplne rovnakú radosť ako stokilová Arapaima. Napríklad v Kongu som videl po prvý raz v živote krásnu rybu. Mal som veľkú túžbu si na ňu siahnuť. Tak som si na ňu siahol a dostal som obrovskú ranu, taký elektrický výboj, že som si to hneď rozmyslel. Človek sa zase presvedčí o tom, že je spústa rýb, ktoré nepozná.

Boli ste kedysi rybárom, ktorý zabíja ryby?

Určite. Keď som mal desať rokov, bral ryby úplne každý, pustiť rybu, to bolo niečo nepochopiteľné. Každý si potreboval vziať domov mäso. Prepočítavalo sa to na prejazdený benzín a na cenu povoleniek.

Nejete žiadne ryby? Ani na Vianoce nejete rybu?

Na Vianoce vôbec. Kapra na Vianoce, to dosť odsudzujem. Nevidím jediný dôvod, prečo v deň, keď sa slávi narodenie niekoho, máme vraždiť milióny zvierat po celom svete. Nechcem, aby moje deti chodili po vianočnej Prahe a pozerali sa na zakrvavené kade a zakrvavené ulice, kde sú hektolitre krvi, pretože tam kaprov kuchajú. A potom si mám zapáliť prskavky na vianočnom stromčeku? Prečo?

Na konzervatóriu ste študovali kontrabas, no zanechali ste školu. Už vás muzika neláka?

Rád na to spomínam, bola to dlhá etapa môjho života. Ale pokiaľ sa chcete niečomu venovať, tak to musíte robiť poriadne. A už nemôžem štyri, päť, šesť, sedem hodín denne cvičiť. Ryby zvíťazili.

Kým ste hudbu robili, bavilo vás to?

Bavilo ma to. Ale vedel som, že srdce mám inde. Môj dedo mi odmalička kládol na srdce: „Venuj sa tomu, čo ťa bude robiť šťastným." Až vtedy, keď navždy odišiel, som si uvedomil, akú obrovskú pravdu mal. Človek má robiť to, v čom sa cíti kovaný, čo ho uspokojuje a čo ho činí šťastným.

Talent na rybárstvo sa dedí?

Neviem. Môj pradedo bol vynikajúci rybár, známy vltavský sumčiar. Všetci vravia, že mi to „nakukal" do kočíka. Môj otec rybár nie je, azda raz v živote chytil na mušku netopiera.

Vás otec je známy hudobník Karel Vágner. Ako sa pozerá na vaše rybárenie?

Dlhé roky sa na to pozeral veľmi cez prsty. Teraz neviem, či je rád, ale v každom prípade je zmierený s tým, čo robím.

Máte ešte nejakú vysnenú rybu?

Mám dve vysnené ryby, no nechcem nič prezrádzať. Bude ťažké ich chytiť, lebo sú to skôr ryby už z ríše legiend. Také žijúce fosílie. Pokiaľ vôbec ešte plávajú. Sladkovodné giganty neuveriteľne ubúdajú. Nemusí trvať dlho a prídeme o väčšinu z nich. Mnoho sladkovodných gigantov je na absolútnej hrane vyhynutia.

Stane sa vám aspoň občas, že idete na ryby a nič nechytíte?

Už ste sa pýtali. Rád by som vám povedal niečo iné, pretože každý sa ma na to pýta a nemal by som s tým problém - nič nechytiť. Ale popravde musím povedať, ešte sa mi to nestalo.