Ako rodiča ma však zaujíma, ako môžem zabrániť tomu, aby nabudúce môj syn nekonal tak, ako konal malý Dárius. Alebo čo robí „spoločnosť“ pre to, aby sa deti nepokúšali páchať samovraždy (alebo inak kričať o pomoc) preto, že ich tá istá „spoločnosť“ považuje za menejcenných pre nejakú hlúpu značku/neznačku tenisiek alebo jogurtu za 20 či päť korún.
Dáriusov príbeh nenastavuje zrkadlo tým deťom, ktoré sa mu posmievali, ale predovšetkým ich rodičom. Nie deti sú kruté, deti len svojským spôsobom opakujú to, čo počujú doma od rodičov – „fíha, to dievča sa volá Jessica Mrkvičková? No to je hrozné meno, tí jej rodičia sú ale sprostí, dať také meno“. Nechce sa mi veriť, že nejakému škôlkarovi napadne, že Jessica Mrkvičková je niečo smiešne, je to proste len Džesika kamoška, s ktorou sa rád hrám.
To isté platí aj o nosení značkového oblečenia či mobilov s iks prepotrebnými funkciami, alebo obeda z McDonaldu aj s príťažlivou hračkou. Problém nie je to, či dieťa má značkové tenisky, alebo je od hlavy po päty nahodené v Gucci handrách, ale v tom, že samotní rodičia pestujú v tom dieťati (diskutabilnú) výnimočnosť, lebo má niečo, čo iné nemajú. Keď bude mamička obliekajúca každé ráno svoju dcérku (ak to teda nerobí guvernantka) dievčatku prízvukovať, že takú náááádhernú sukničku od Gucciho nemá nikto v škole, tak dievčatko v škole bude opakovať len to isté. A ak je k tomu ešte chutný anjelik s blond vláskami, ku ktorému každé dieťa tak akosi prirodzene pozerá ako na idol, tak sukničku od Gucciho bude o chvíľku driapať od rodičov každá jeho spolužiačka. A o chvíľu to bude make-up (veď aj Vaaaaaaaneske maminka dovolí lakovať si nechty, a aj v tom katalógu je parfum pre malé slečny...).
A potom príde malý Dárius, Anička alebo ktokoľvek iný, kto má ešte niekoľko súrodencov, mamu na materskej dovolenke a otca bohviekde. No vysvetlite potom Vaneske doma, že Anička je také isté dievčatko ako každé iné. Keď ste predtým Vaneske pekne doma masírovali mozog výnimočnými sukničkami, neuverí vám ani pol slova. Nemáš sukničku - nie si nikto.
Otázne je, či by niečo vyriešili školské uniformy, kde by všetky dievčatká mali jednotné sivé sukničky. Ja som za, ale pokiaľ viem, veľa rodičov je proti (aj keď, úprimne by ma zaujímali dôvody, prečo nie.... retrospektíva pionierov?)
Viem, neobjavila som Ameriku, ale tak trošku sa mi uľavilo na duši, kde je ešte stále tak trošku (trošku viac) smutno. Peniaze, bohužiaľ, ešte stále nerobia charakter, a prepytujem, duševná spodina bude vždy len spodinou, či bude mať na účte miliardy a na sebe handry na mieru šité hoc aj na Venuši. Čo na tom, že sú také časy, na časy sa s obľubou a ľahko všetko zvaľuje. Skúsme nabudúce pochváliť svoje dieťa za to, aké je šikovné, múdre alebo statočné. S Alžbetou II. sa koniec koncov nejde stretnúť Vaneska s Gucci outfitom, ale Maťko, ktorý obrovskou statočnosťou zachránil svojho ocka.
PS: Dáriusa a jeho mamky a súrodencov je mi ľúto. Nech, prosím, niekto, kto pozná jeho otca odkáže tomu „charakteru“, že si zaslúži poriadnu po papuli.
Autor: Barbora Hubertová
