, čo Ľudka nakúpila, či na mňa nezabudla a priniesla mi slaninku, štipľavú klobásu či inú nezdravú dobrotu. Dnes ma už svet naozaj nebavil, tak som tam len tak pokrivkával a pri každom kroku zatínal zuby.
Niekde na spodku tej kabely sa predsa len skrýval darček pre mňa. Bolo to DVD. Ľudka mi ho podala a utrúsila, že mi kúpila film, ktorý som nikdy za nič na svete nechcel pozerať.
Bola to pravda. Ten film vznikol v roku 1988 a volá sa Dobří holubi se vracejí. Film z prostredia protialkoholickej liečebne bol v tých časoch pre mňa nočnou morou. Práve som bol na vrchole svojej alkoholickej kariéry. Pil som vtedy každý deň a moje pokusy dostať svoje opice pod kontrolu zlyhávali jeden za druhým. Upadal som stále viac a čo bolo najhoršie, ťahal som na dno aj svoju rodinu.
Milovať a ničiť
Je to hrozný pocit milovať nekonečnou láskou svojich najbližších, čo sú pre mňa celým svetom, a zároveň ich bezohľadne a sebecky ničiť. Rozprávať, že už sa to nikdy viac nestane, a sám tomu neveriť! Prispôsobovať si celý svet na svoj obraz podľa potreby, za jediným účelom – môcť sa opiť.
S tým opíjaním som nemal problém, lebo okrem vína z nášho vinohradu a rôznych domácich destilátov som mal k dispozícii celú obrovskú zásobu alkoholu vinárskych závodov, kde som robil. Mohol som sa hoci aj kúpať každý deň v alkohole a stále by som mal dosť v zásobe. Trvalo ešte dlhých päť rokov, kým som prešiel cez bránu liečebne a pokorne poprosil o pomoc. Nikdy by som nebol veril, že to dokážem urobiť, a neveril som ani tomu, že už nebudem nikdy piť. Nedokázal som si to ani predstaviť.
Dnes som prvýkrát videl ten film, ktorého som sa vtedy tak bál. Privádzalo ma do zúrivosti pomyslenie, že Ľudka s deťmi na ten film pozerajú a namiesto tých opilcov tam vidia mňa. Chudáka, čo si nedokáže odoprieť pocit ožratej hlavy ani za cenu krachu svojej rodiny.
Možno to bolo tým zahmleným počasím, mojou bolesťou, čo ma tri týždne trápi vo dne v noci, a možno tým filmom, ktorého som sa vždy tak bál, zrazu som sa ocitol v inej časovej dimenzii. Sedel som pred počítačom v kresle a zároveň som bol na iných miestach. Pred očami mi bežal môj film a bol som znovu na liečení so svojimi kamarátmi–opilcami, čo sa tak veľmi navzájom podobali a predsa boli úplne rozdielni. Akoby z tej celodennej hmly sa mi začali vynárať tváre a bolo ich tak veľa. Každá tvár hneď zmizla, no zároveň sa mi v zlomku sekundy premietol jej príbeh.
Galéria
Zvláštna galéria groteskných kreatúr a ich obetí!
... Štefan, ktorého som nestihol vytrhnúť alkoholu z pazúrov a zomrel na otravu rovno v šenku pod stolom.
... učiteľka, čo nedokázala žiť s tým, že za fľašku vína sa nechala obchytkávať susedovmu dedkovi, až som jej to raz na prechádzke v blázinci odpustil ja za celý svet.
...lekárka, čo sa na rodinnej oslave ožrala tak, že zostala ležať na chrbte pri bazéne ako korytnačka a celá jej rodina ju prekračovala a bavila sa ďalej.
... tatko, čo sa pozeral na svojho malého syna, ako si prezerá fotky v albume, a keď prišiel po jeho fotku, tak ju opľul.
... primár patológie, čo držal vo vlastných rukách stovky cirhóz pečene a neprestal piť, ani keď autom zabil 21-ročného chlapca.
... lekár z leteckej záchranky, čo pil v službe aj benzínalkohol.
... podnikateľ, čo ma prišiel v noci zobudiť, aby som mu pomohol, lebo si sám sebe kradne peniaze z pokladnice.
... „vedúci“ družstevného hnojiska, ktorý sa prišiel prihlásiť na liečenie, lebo pán farár mu povedal, že Bohu sa nepáči, keď je taký lump a pije.
... vynikajúci hudobník, ktorý nás ohuroval tým, že majú s manželkou oddelené spálne, lebo sú honorácia, a ona povedala, že jej smrdí, preto sa odsťahovala.
... môj syn Vlado stojaci so slzami v očiach pred šenkom, keď som na neho zabudol a on sa ako prváčik nemohol dostať domov.
Stačí!
Aj keď som v tom kresle sedel možno iba pol hodiny, vymenovať iba desatinu z tých postáv by mi zabralo niekoľko mesiacov. Dlho mi trvalo, kým som prišiel na to, aký hlbší zmysel majú všetky tie udalosti a zážitky. Aj keď sa necítim kresťanom, tak ďakujem Bohu, že mi dovolil všetko toto prežiť, pochopiť a zužitkovať na niečo pozitívne.
Ešte niekoľko rokov som sa vracal ako dobrý holub do blázinca, aby som pomáhal hľadať ľuďom ich ľudskú dôstojnosť. Po čase sa karta obrátila o oni začali chodiť za mnou, no to už je iný príbeh.
schwandtner.blog.sme.sk
Autor: Vladimír Schwandtner
