BRATISLAVA. Policajný záznam vo vyšetrovacom spise a svedectvo Ivy Militkej. To sú dva základné dôkazy, na ktorých stojí článok v českom týždenníku Respekt o tom, že Milan Kundera udával. Záznam hovorí, že prišiel na políciu a povedal, že na internáte bude u Militkej spať Miroslav Dvořáček – západný agent.
Militká, ktorá vtedy povedala o návšteve vtedajšiemu priateľovi a budúcemu manželovi Miroslavovi Dlaskovi, potvrdila, že jej manžel pred smrťou priznal, že o tom kedysi povedal Kunderovi.
Dvořáčka zatkli a strávil roky v ťažkom lágri.
Havel Kunderovi verí
Stačí to na napísanie vety, že Kundera bol udavač? Túto otázku kladú tvorcom článku ich českí kolegovia novinári, Kunderovi kamaráti alebo historici.
Spisovateľa sa naposledy v Respekte zastal aj Václav Havel. „Milan, buďte nad vecou. Človeka stretávajú aj horšie veci, ako je zhanobenie v tlači,“ odkázal Havel Kunderovi. Samotný spisovateľ chce Respekt žalovať.
Michnik: Policajtovi neverím
„Pozadie prípadu je také komplikované, že ja by som bol veľmi opatrný. To je môj stály problém s mojimi priateľmi v Prahe, ktorí si myslia, že lustrácie sú výborná vec a ja si myslím, že je to idiotské,“ hovorí Adam Michnik, šéfredaktor najväčších poľských novín Gazeta Wyborcza. Michnik je známy svojím protilustračným postojom. „Najdôležitejšie zdroje informácií sú doklady ŠtB? Nemôžem s tým súhlasiť. Prečo mám veriť nejakému policajtovi z Prahy a nie Kunderovi?“ dodáva.
Respekt podľa šéfredaktora Pravdy Petra Šabatu zlyhal hlavne v tom, že nevyvinul dostatočnú snahu získať Kunderovo stanovisko.
Autori poslali spisovateľovi mesiac pred zverejnením textu fax, v ktorom píšu, že by chceli jeho vyjadrenie k udalostiam z 50. rokoch, v ktorých mal zohrať úlohu. Boli tam aj mená aktérov kauzy, ale to, že Kundera mal niekoho udať, tam nebolo.
„V Prahe žije niekoľko ľudí, o nich sa vie, že sú s Kunderom v spojení. Tých všetkých mal Respekt osloviť a požiadať ich o spoluprácu.“ Podľa Šabatu sa mu mali pokúsiť doručiť konkrétny dobový dokument.
„Až keby boli všetky tieto pokusy neúspešné, bolo možné článok zverejniť a popísať v ňom, ako sa pokúšali Kunderu osloviť,“ myslí si Šabata. Poslať jeden fax je podľa šéfredaktora Pravdy „naozaj smiešne“.
Prekáža mu aj tón textu. To, že Kundera je udavač, je v ňom ako jasný fakt.
On by skôr zvolil formuláciu o tom, že sa našiel v archíve takýto dokument, ale môže aj nemusí byť pravdivý. „Taký je totiž faktický stav veci. Na titulnú stranu dali titulok Udanie Milana Kunderu a geniálnu Reisenauerovu kresbu. A dohodli si reklamu v televízii - to je normálna poprava,“ dodal šéfredaktor Šabata.
Poznať minulosť je nutné
Šéfredaktor SME Matúš Kostolný hovorí, že o celom prípade je málo informácií. „Nevieme presne, čo sa dialo pri príprave článku v Respekte a už vôbec nevieme, čo sa skutočne dialo v roku 1950. Zdá sa však, že Respekt neurobil úplne všetko pre to, aby presvedčil Kunderu a ten prehovoril,“ myslí si Kostolný.
Informácia o Kunderovom udavačstve sa podľa neho určite mala dostať na verejnosť.
„Pre zdravie spoločnosti je nutné, aby poznala svoju minulosť. A to aj za cenu, že niekedy to znamená rozpad zidealizovanej predstavy o našich hrdinoch,“ myslí si šéfredaktor SME.
Respekt: Mali sme zvoliť nadštandard
Čakali by sme, že novinári budú žiadať vysvetlenie od Kunderu, nie od nás, hovorí reportér Respektu a spoluautor článku o spisovateľovi,PETER TŘEŠŇÁK.
Text o Kunderovi sa začína vetou, že za sebou dlho zametal stopy. Udanie je tam ako nespochybniteľný fakt. Stačí ako dôkaz jeden dokument a svedectvo pani Militkej?
„Nebolo v našich silách a odvtedy ani v silách nikoho iného nájsť ďalšie dôkazy. Nenapadol nám jediný dôvod o dobovom dokumente pochybovať. Svedectvo pani Militkej do toho vnáša logiku. Nemôžem stopercentne vylúčiť, že to bolo inak, človek nie je stroj. Pri publikovaní textu sme zvolili variant ísť s kožou na trh a nie sa v každej druhej vete schovávať za „pravdepodobne“. Sme presvedčení, že to tak bolo.“
Ste si stále rovnako istí?
„Čítal som väčšinu z toho, čo sa o tom napísalo a neobjavilo sa nič, čo by menilo naše prvé úvahy okrem obrovskej chuti niektorých komentátorov a historikov to spochybniť. Ani svedectvo pána Pešata, ktorý hovorí, že Kunderu udal Dlask, nevylučuje, čo sme napísali.“
Prečo ste Kunderovi neposlali faxom celé udanie?
„Fax bol zdvorilý. Nebola tam veta „udali ste pána Dvořáčka“, ale popisuje situáciu, postavy a je tam veta, že podľa našich informácií v tom mal byť angažovaný. Adam Hradilek mal navyše na základe svojej bádateľskej praxe pocit, že ak tomu, koho sa pýta, povie, čo je vo veci, ovplyvní to jeho výpoveď. Preto aj s pani Militkou hovoril prvýraz bez toho, že by Kunderu spomenul.
Možno z bádateľského hľadiska je to lepšie, ale aj z novinárskeho?
„Stopercentne sme si istí, že pán Kundera fax dostal, potvrdzuje to doručenka aj naše zdroje, ktoré nemôžem zverejniť. Nám nebolo pri písaní jasné, že to bude na druhý deň v New York Times. Keby sa situácia opakovala, s vedomím veľkého mediálneho tlaku, ktorý nastal, asi by som považoval za vhodné mu za 14 dní poslať ešte jeden fax alebo by som sa ho pokúsil v Paríži nájsť. Forma, ktorú sme zvolili, považujem za štandardnú, ale asi by bolo lepšie zvoliť nadštandardnú formu.“
Pátrate ešte po ďalších faktoch?
„Ohlásili sa nejakí noví svedkovia, Adam Hradilek v tom bude pokračovať.“
Prekvapili vás kritické reakcie na vašu prácu?
„Spoločnou motiváciou mnohých ľudí je snaha z toho Kunderu vysekať. Prekvapuje ma, že pozornosť sa upiera opačným smerom. Nikto sa pánu Kunderovi nesnaží klásť otázky, myslel som si, že budú vychádzať texty s titulom „je čas to vysvetliť“. Jeho vysvetlenie je totiž veľmi zahmlené. Naša práca je podrobovaná tvrdej kritike a nikoho nezaujíma jeho vyjadrenie. Svedčí to o nevyrovnanom vzťahu českých intelektuálov k histórii.“
Monika Tódová
Autor: Monika Tódová Miriam Zsilleová
