budem môcť zúčastniť na tomto sviatku demokracie, ma úplne ovládlo.

Pomaly som lúskala nápisy na predvolebných plagátoch, čo všade visia, a nútila som manžela, aby mi prekladal volebné sľuby kandidátov alebo mi niekde zohnal ruskú či anglickú verziu. Už dávno som ho nevidela takého otráveného, ako keď mi čítal, že strana Šas sa v prípade, že sa rozhodneme mať veľkú rodinu, zaručuje, že nám vybojuje vyššie rodinné prídavky.

A že donúti starostu, aby vybudoval viac detských ihrísk, škôl a materských centier. A že aj rabín povedal…

Zažila som aj kortešačky v priamom prenose. Chlapík z Likudu navliekol svoje úbohé deti do dlhokánskych tričiek s nápisom Volím Likud a strategicky ich umiestnil na nebezpečných preliezkach v parku.

Starostlivým tetám, aké nájdete len v Izraeli, nedalo a začali ho karhať, že sa v tých veľkých tričkách môžu prizabiť.

To chlapík využil a začal dialóg, ktorý sa skončil výpočtom jeho volebných sľubov a upozornením, čo za číslo je. Teda na zozname kandidátov. Hi, hi, hi.

A potom tu boli sociálni demokrati s červenými klinčekmi, čo mi nepríjemne pripomenulo časy, keď tento kvet kraľoval socialistickým kvetinárstvam.

Zelení aspoň zorganizovali brigádu na očistu parku a strana konzumentov marihuany zase na rohu ponúkala jointy.

Tak títo všetci sa tlačia na radnicu a prišli loviť v našej milej štvrti. Keď som sa tak zamyslela, začalo mi byť novozískané právo na oštaru.

Ale hneď ma to prešlo. Veď ako sa neraz písalo v týchto novinách, čo by iní zaň dali.

Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu