viečok a spomíname. Vo všeobecnosti sme však smrť zo svojho života vyhostili.

V našej civilizácii vyznávame kult mladosti, zdravia, výkonnosti a krásy. Staroba a zánik v ňom nemajú čo robiť. Ľudia najčastejšie zomierajú v inštitúcii – nemocnici, ak ich náhodou predtým nedajú do hospicu. Iná inštitúcia – pohrebná služba – sa potom postará o telesné pozostatky a vybaví všetky náležitosti spojené s poslednou cestou.

„Pre spoločnosť je smrť tabu a hovory o umieraní sa odmietajú ako neosobné,“ píše nemecká autorka Maria Fürstová. Švajčiarska psychiatrička Elisabeth Küblerová-Rossová dodáva: „Deti sa separujú, pretože by to pre ne mohlo byť ,neúnosné‘. Posielajú sa k príbuzným, kŕmia sa neobratnými lžami ako ,mamička je na dlhej ceste‘. Dieťa cíti, že niečo nesúhlasí.“

Mestskí ľudia

Život v meste je rýchly a pragmatický, a tak sme začali smrť a zomieranie vytesňovať tak, ako vytesňujeme traumatické spomienky z detstva. „Tento proces bol relatívne pomalý,“ povedal nám Giuseppe Maiello, politológ a antropológ, autor knihy Vampirismus v kultúrnych dejinách Európy, ktorý pôsobí a prednáša v Česku. „Na vidieku nie je smrť odstránená z každodenného života a na blízkych mŕtvych sa neustále spomína s láskou. Vo veľkých mestách žijeme a chceme odstrániť myšlienky, že raz zomrieme. Takže nechávame rituály v rukách profesionálov.“

Vzťah k smrti v histórii závisel od konkrétnej epochy a miesta. „V antike bolo cťou zomrieť mladý,“ hovorí Maiello. „V kresťanskej Európe začalo byť ideálom zomrieť v starobe a tešiť sa na skutočný, teda posmrtný život. No to bol skôr ideálny model kresťana. Na vidieku pretrvával strach z vracajúcich sa mŕtvych. Nebožtík teda nebol len pasívnym kusom mäsa, ale aktívnym subjektom, ktorý v niektorých prípadoch (napríklad, keď smrť nastala za dramatických okolností) mohol byť i veľmi nebezpečný.“

Aj rómska komunita pozná vraca-

júcich sa duchov mŕtvych – tzv. mulov – ktorí majú aj fyzické prejavy, natoľko fyzické, že údajne môžu splodiť aj deti so svojimi (bývalými?) ženami.

Odhryzni si z lebky

Prvého novembra slávia v Mexiku Deň mŕtvych. Priebeh je však diametrálne odlišný od našich mĺkvych pietnych aktov. „Celé rodiny sa zhromaždia okolo hrobov svojich blízkych, sedia na nich a hrajú na gitarách,“ píše religionista a antropológ Milan Kováč. „Mnohí si prinesú kempingové stoličky a chutné občerstvenie. Na hroboch sa robia hlučné pikniky. Priamo na cintorínoch si rozostavia stánky cukrári. Deti sedia na obrubníkoch hrobov, napchávajú sa sladkosťami, výskajú a kričia.“ Dospelí jedia tortily a časť dávajú aj na hroby, pre mŕtvych. Symbolom tohto sviatku sú lebky. Tie sa dokonca aj jedia. Pan de muerto, chlieb mŕtvych, niečo ako naša vianočka, má tvar lebky so skríženými hnátmi, iné lebky sa zasa odlievajú napríklad aj z cukru. V Mexiku sú všade, tak, ako u nás nenáležitý Santa Claus na Vianoce. Mexičania sa naozaj neboja pripustiť si smrť k telu.

Vzťah k mŕtvym je v Strednej Amerike poznačený tradíciou kanibalizmu. Ten bol údajne výlučne rituálny, niektorí výskumníci však hovoria aj o jeho gastronomickom aspekte. Túto tézu by mohli potvrdzovať kmene žijúce v pralese, ktoré ešte celkom nedávno votrelca zabili a pochutili si na ňom. „Smrť v pralese nikdy veľa neznamenala,“ píše Milan Kováč v eseji Ona je kamarát. „Podobá sa smrti listu, ktorý spadol zo stromu a dolu na zemi tlie. Ostatné listy za ním nesmútia, pretože ich hore zostáva ešte vždy dosť. A ak opadnú všetky, čo sa v pralese príliš často nestáva, všetci vedia, že na začiatku dažďov pučia nové.“

Vo víre znovuzrodení

Aký vzťah majú k mŕtvym na Ďalekom východe? „V juhovýchodnej Ázii sa pri vnímaní smrti stretávajú dve tradície: budhistická, ktorá je oficiálna a dominantná, a animistická,“ napísal nám religionista a filozof Miloš Hubina z Bangkoku, kde je na pracovnom pobyte.

Podľa neho prvá predpokladá znovuzrodenie v niektorej z piatich sfér existencie – ľudskej, zvieracej, sfére poľutovaniahodných hladujúcich duchov, sfére božstiev a sfére pekiel. Ako vidno, zďaleka nie všetky tieto sféry sú potešujúce, a čo je horšie, ide o lotériu. O tom, ako sa jedinec zrodí v ďalšom živote, rozhoduje karma, teda skutky, ktoré vykonal. „Kým nedosiahol prostredníctvom meditácie patričný stupeň duchovnej realizácie, nemôže s istotou ovplyvňovať svoj ďalší zrod, môže sa však snažiť, aby bol čo naj-

lepším človekom,“ vysvetľuje Hubina. „Pre kolobeh znovuzrodení je dôležitá starostlivosť o zosnulého aj po smrti - pozostalí prostredníctvom religióznych obradov zlepšujú karmickú výbavu zosnulého a zabezpečujú mu lepšie znovuzrodenie.“ Ideálom je pre mnohých nibbána, vyvanutie, teda definitívne ukončenie kolobehu znovuzrodení.

V animistickej tradícii sa človek po smrti stáva duchom-predkom, ktorý sa zdržuje v rodinnom obydlí a bdie nad chodom domácnosti.

Islamskí mučeníci

Nesmrteľnosť duše hlásajú mnohé náboženstvá a výnimkou nie je ani islam. „O tom, kam sa veriaci dostane, rozhoduje nielen podoba jeho života, ale aj druh smrti. Najvznešenejšou smrťou je mučenícka smrť,“ píše islamológ Atilla Kovács.

Islam však vo všeobecnosti nepovažuje za mučenícku smrť len samovražedné atentáty, pri ktorých zomierajú civilisti – takto si to vykladajú iba radikálne hnutia, ale napríklad aj matky, ktoré zomreli pri pôrode. „Okamihom smrti mučeník získava dvojakú nesmrteľnosť: nebeskú aj pozemskú,“ uvádza Kovács. „Smrťou sa začína pracovať na tvorbe jeho osobného kultu. Deje sa tak na princípe masívnej spontánnej aj organizovanej propagandy, ktorá využíva všetky dostupné prostriedky.“

Aj taký môže byť vzťah k smrti. Masovo-oznamovací.

* * *

Smrť (Ježiša Krista) stála pri zrode našej kultúry. Čas, keď Kristus zomrel (Veľká noc) je najväčším kresťanským sviatkom. Smrť je tiež absolútna téma, ktorá sa tiahne umením počas storočí.

Človek sa líši od zvierat uvedomením si, že raz zomrie. Strach z toho, čo bude, je jedným zo základov duchovných smerov. Smrť nás fascinuje ako tínedžerov, ktorí sa stretávajú na cintorínoch, vychutnávajúc si ich prízračnú atmosféru. Smrť je tu, a my ju nevieme vpustiť do života.

Nič to, iní už nebudeme. Tak aspoň zapáľme za oknom alebo na cintoríne sviečky všetkým, ktorí pre nás niečo znamenali a chvíľu sa s nimi pozhovárajme. To ostatné možno raz príde. „Sú nové projekty, aby rodina bola zasa blízko umierajúceho,“ hovorí Giuseppe Maiello.

V Česku je to napríklad projekt Cesta domov, kde sú lekári a rodiny vychovávaní, aby sa starali o posledné chvíle človeka doma. Zomrieť medzi svojimi blízkymi je stále ten najlepší spôsob zomierania.

Autor: Marián Jaslovský