tierovi Rolandovi na vrchole fontány na bratislavskom Hlavnom námestí. Už teraz totiž dosť dobre nevieme, kto sa vlastne skrýva v tom bizarnom odeve pripomínajúcom mimozemšťana, a to od Štefánikovej smrti neuplynulo ani celých 90 rokov.

Milan Rastislav Štefánik - jedna zo zakladajúcich osobností práve oslavujúcej Československej republiky - bol nízkej postavy. Už čoskoro sa však stane najväčším Slovákom. Jeho socha s monumentálnou výškou 7,4 metra, rekonštrukcia tej, ktorá do roku 1954 stála na dnešnom Štúrovom námestí, bude tentoraz dominovať novovybudovanému dunajskému nábrežiu pred Slovenským národným divadlom.

Aké hodnoty bude tento nadživotný Štefánik pre okoloidúcich symbolizovať? Čo je napísané vo zvitku, ktorý drží socha v pravej ruke?

Jedna z legiend tvrdí, že je to text Pittsburskej dohody, ktorá v máji 1918 vymedzila základný rámec budúceho spoločného štátu Čechov a Slovákov. Predseda Nadácie M. R. Štefánika Ján Fuska však sám pri-púšťa, že ide len o možný výklad diela, o ktorom sa autor pamätníka Bohumil Kafka sám nikdy nezmienil. Fuska vníma zvitok v Štefánikovej ruke skôr ako symbol významného posolstva pre slovenský národ. Práve o jeho obsahu sa dodnes vedú diskusie.

Kozmopolitný národovec

„Bol to kozmopolita, ktorý bol pevne zviazaný so svojou vlasťou a ktorý bol vždy hrdým Slovákom,“ vyjadril sa o ňom Václav Havel.

Pre široké spektrum jeho aktivít si ho dnes môžu pokojne prisvojovať tak čechoslovakisti, ako aj národniari, protestanti, ale aj katolíci, liberáli i konzervatívci, republikáni, ba dokonca ešte aj monarchisti.

Štefánik bol určite oduševnený diskutér, lev salónov, odvážny, hoci pomerne chorľavý človek, ktorý išiel často nad svoje fyzické sily. To, či bol v osobnom živote aj trochu naivný, sentimentálny, možno až detinský, extrémne ambiciózny, samoľúby až nedotklivý, ako to opisujú niektorí jeho nepriatelia i priatelia, nie je pre status národného hrdinu podstatné.

Ako to vystihol historik Peter Macho v štúdii Štefánik - medzi čechoslovakizmom a autonomizmom, jednotlivci alebo sociálne skupiny sa spravidla neidentifikujú s konkrétnou fyzickou žijúcou osobou, ale s jej obrazom, ktorý vyprodukovala historiografia, ale aj publicistika, umelecká literatúra, film, školské učebnice, prípadne rodinná či iná tradícia. Neraz ide, ako zdôrazňuje, o protikladné, konkurenčné, navzájom sa rivalizujúce obrazy. Nesporné je, že jeho kariéra „bola závratná, nielen na naše pomery, ale i na francúzske“, ako to svojej asistentke nadiktoval prezident Tomáš Masaryk. Pritom Masarykov postoj k Štefánikovi zďaleka nebol len pozitívny.

Génius, výnimočný duch, prorok, mučeník, vodca Slovákov, veľkňaz, bojovník Boží, najskvelejší vojak, orol so zlámanými krídlami, národný martýr - tieto všetky tituly prisúdili Štefánikovi v rôznych obdobiach. Nejeden politik ho prirovnal až k slovenskému Kristovi. Tido J. Gašpar v roku 1929 hovoril o „povolanom bohatierovi a titanovi, ktorý na golgote samoobetovania dovŕšil svoje grandiózne dielo a preletel v jagavú nesmrteľnosť“.

Treba povedať, že Štefánik dal sám podobným interpretáciám i politickým zneužitiam dobrý základ. Výrok: „Národu sa nedáva, len žobrákovi, národu sa treba obetovať,“ patrí medzi jeho povestné.

Hoci sme na Slovensku zatiaľ neuskutočnili známy televízny projekt hľadania najväčšieho Slováka v histórii, podľa výsledkov viacerých ankiet by mal Štefánik veľké šance vyhrať. Súlad legendy s realitou nie je pritom podstatný.

Námet na veľkofilm?

Milan Rastislav Štefánik by sa mohol svojím fascinujúcim životným príbehom stať námetom na nejednu poviedku. V dnešných časoch by možno zapĺňal stránky bulvárov.

Do roku 1919 bol však podľa Petra Macha Štefánik pre väčšinu slovenského obyvateľstva takmer úplne neznámy. Proces mýtizácie odštartovala až jeho tragická smrť. „Ujala sa ho oficiálna propaganda, učili sa o ňom deti v škole, každoročne sa 4. mája pripomínalo výročie jeho smrti. To všetko prispelo k tomu, že Štefánik sa veľmi rýchlo ocitol v národnom panteóne,“ tvrdí Macho.

Kým oficiálne životopisy sa predbiehali v opisovaní hrdinských stránok jeho charakteru, umelci sa jeho zobrazeniu pomerne vyhýbali. „O Štefánikovi máme dosť odbornej literatúry: kníh, článkov, štúdií. Nemáme však o ňom zaujímavé a dobré umelecké

dielo,“ vyjadril sa historik Dušan Kováč pri uvedení hry Stanislava Štepku Generál. Podľa neho boli nemnohé pokusy o jeho umelecké spracovanie (medzi ne patril aj životopisný román L. N. Zvěřinu či film z roku 1935 Jana Svitáka) neúspešné práve preto, že už krátko po smrti sa z neho stal hrdina monumentálnych rozmerov. „Štefánik - to bolo Bradlo a kamenné či bronzové sochy. Dá sa o takom človeku napísať román či divadelná hra?“ pýta sa Kováč.

Určite by sa dalo, chce to však „oslobodiť sa od vžitej predstavy kamenného monolitu a pozrieť sa na jeho človečenstvo“, dodáva Kováč.

Príbeh o Jánošíkovi je pred dokončením, film Bathory trhá rekordy. Štefánik by mohol dodať dosť exotického materiálu aj na hollywoodsky veľkofilm. Kedy bude mať premiéru čo i len seriózny náročný dokument o ňom?

Idol žien

Hra Stanislava Štepku Generál pat-rí k nemnohým pokusom zložiť tohto hrdinu z piedestálu. Inscenáciu už síce na scéne Radošinského naivného divadla nemožno vidieť, do konca roka však bude na trhu DVD s jej nahrávkou. Hra s podtitulom Príbeh malého veľkého muža vykresľuje obraz malého človiečika v krajine obrov, ktorým zavadzia. Štepka zdôrazňuje aj jeho lásku k vlasti či aktraktivitu u žien. „Skvelý chlap. Teda ten doktor. Má neuveriteľný pohľad. A ten spoločenský úspech! A tie modré oči!“ hovorí prvá dáma. Druhú zasa zaujíma, prečo je ešte stále slobodný. „Náš doktor je natrvalo zaľúbený iba do jedinej - do tej svojej malej krajiny, čo ešte ani nie je zakreslená na mape.“

Úspech u žien je jeden z aspektov Štefánikovho života, v ktorom je legenda vo vzácnom v súlade s historickou skutočnosťou. „Štefánik bol človek, ktorý lásku k blížnemu a lásku k žene pokladal za vysokú hodnotu,“ potvrdzu-

je aj historička Bohumila Ferenčuhová. Pripomína, že archívne dokumenty svedčia o vrúcnom vzťahu k matke, dokumentujú starostlivosť o chorú sestru Máriu. V jeho živote však bolo aj viacero iných žien, niektoré z nich pomáhali československému hnutiu perom a spoločenskými stykmi. Jeho veľká láska markíza Guiliana Benzoniová si prišla zaspomínať na Bradlo ešte v roku 1968.

Štefánik nemôže byť imúnny ani k umeleckému pátosu. Ján Solovič končí svoju hru Bez čiernej skrinky z roku 1998 fiktívnym Štefánikovým odkazom, „aby nás jeho smrť netrápila a aby sme mu namiesto zaťatých pästí venovali tichú modlitbičku“. Stal sa však aj predmetom jemne recesistického projektu súčasnej opery s názvom Posledný let. Jej libreto nezaťažil autor Marek Piaček prílišnou faktografiou, sú v ňom napríklad groteskné záznamy Štefánikových neúspešných pozorovaní zatmenia slnka či jeho rojčenie o továrni na spracovanie kokosových orechov na Tahiti, kde chcel založiť slovenskú kolóniu, aby sa medzi domorodcami necítil osamelý. Podľa recenzentky Andrey Serečinovej je v tomto prípade Štefánik zobrazený ako zúfalý hrdina bez istoty, že o jeho mesianistické poslanie niekto stojí.

Bez predkov s pamäťou riedkou?

„Prosím, prepáč, človek veľký, náš starý hriech, dávnoveký: žiť bez predkov a s pamäťou veľmi riedkou.“ Záverečná pesnička Štepkovej hry je kritikou nasmerovanou Slovákom. O strate pamäti hovorí aj Ferenčuhová: „Časť obyvateľstva sa obáva, že naše dejiny sú málo slávne, preto sa asi orientuje viac na budúcnosť ako na minulosť,“ dodáva.

Aj predseda Nadácie M. R. Štefánika Ján Fuska je presvedčený, že Štefánik nie je dostatočne oceňovaný. „Niektorí predstavitelia súčasnej spoločnosti nevedia pochopiť jeho nezvyčajný vzťah k morálke a ľudským hodnotám,“ pripomína. Vrátenie jeho pamätníka na breh Dunaja je podľa neho aktom historickej spravodlivosti. Príznačné pre celý Štefánikov život je, že podobne, ako to bolo v prípade mohyly na Bradle, tento krok iniciovalo občianske združenie, nie vláda či parlament.

Aj preto nie je doteraz vôbec isté, či sa potrebných 31 miliónov skutočne podarí zozbierať zo štátnych, mestských i súkromných zdrojov, aby mohol tento náš „národný rytier“ stáť na svojom podstavci už 4. mája budúceho roku.

Osadiť niekoľkotonového Štefánika na jeho nové miesto určite nebude ľahké, ešte ťažšie však bude raz jeho osobnosť umelecky oživiť.