etože si Ázijčan.“

„Ach, zasa to isté?!“ pomyslel som si. Táto predstava ľudí, že jeme mačky, ma už nebaví! Európania nás, Ázijčanov, nerozlišujú, nevedia, ktorý je Japonec, ktorý Thajčan, Číňan či Vietnamec, a tak si jednoducho myslia, že všetci Ázijčania jedia všetko.

Pozeral som nedávno istý televízny kanál a tam dvaja cestovatelia navštívili dom jedného Inda. No a tento Ind ponúkol chlapíkom jedlo a pitie a medzi rečou povedal: „Viete, v Japonsku ľudia jedia psov.“ Hovorím si: „Skvelé! Tak vďaka tomuto neinformovanému Indovi možno mnohí diváci uveria tejto somarine!“

Na tomto mieste by som rád deklaroval, že Japonci nejedia mačky, psov ani potkany. Niektorí znalci môžu povedať: „Ale jedia veľryby.“ Áno, niektorí. Nie je to však každodenná strava. To je v Japonsku vážny problém. Existujú na to v spoločnosti tri názory – jeden tábor chce Japoncov naučiť jesť veľryby a presadiť to v spoločnosti ako zvyk. Druhou skupinou sú ľudia (ako ja), ktorí sú zásadne proti zabíjaniu veľrýb. No a napokon väčšinový názor, že túto otázku treba ponechať na individuálnom záujme ľudí. To sú konzumenti, ktorí nejedia veľrybie mäso bežne, ale ak im ho ponúknu, neodmietnu.

A teraz mám otázku. Kde je podľa vás etická hranica toho, ktoré zvieracie mäso sa môže jesť, a ktoré by sa nemalo? Väčšina z vás by možno odpovedala: „Samozrejme, všetko okrem bravčového, hovädzieho, kuracieho, rýb a hŕstky morských špecialít je nechutné.“ Ale prečo sú prasa a krava výnimkou? Čo ak poviem, že preto, lebo ste Európania?

V Ázii, samozrejme, historicky platila iná etika než v Európe. To sa postupne zmenilo, ale nie sme kresťania. Čína bola najväčšou civilizáciou a odtiaľ pochádza aj filozofia, ktorá hovorí, že jedlo lieči. Táto filozofia veľmi dávno prenikla aj do Japonska, dnes je populárna už aj v európskych krajinách, aj vďaka obchodom s biopotravinami, ktoré ju hlásajú. Ale pozor, prvotná idea tejto filozofie je niekedy krutá a môže byť v rozpore s ochranou života v divej prírode. Napríklad: Aloe pôsobí proti zápche, takže je dobré každé ráno z neho piť šťavu. To je filozofia. Alebo: Krv korytnačky odstraňuje únavu, takže treba korytnačke odrezať krk, vytlačiť krv do pohára, zmiešať ju s vínom a vypiť. To je tiež filozofia. A filozofia aloe a korytnačej krvi je absolútne rovnocenná. Všetky ázijské krajiny sú viac či menej ovplyvnené touto čínskou filozofiou, takže váš názor, že jesť bravčové a hovädzie je v poriadku, ale ostatné mäso nie, je pre nás ťažko pochopiteľný.

Jeden slovenský cestovateľ mi raz povedal: „Masahiko, každá krajina má vlastnú kultúru jedla, preto treba byť hrdý na svoju kultúru.“ Dobre. Napriek tomu nesúhlasím s kultúrou, že ľudia jedia všetky druhy mäsa. Ja nejem bravčové ani hovädzie, hoci sa pri príprave niektorých japonských jedál používajú. A hnevám sa na kamoša, ktorý žartoval s tými mačkami. Na raňajky si dal riadnu porciu bravčovej šunky. Hej, Gerhard, kravy a prasatá sa ťa boja!

Autor: Masahiko