Ako sa môže stať, že toľko bystrých ľudí, ktorí sa pohybujú na finančných trhoch, nerozpozná príznaky globálnej krízy? Je to aj dôsledok virtuálnej reality, hovorí generálny riaditeľ UniCredit Bank Slovensko JOZEF BARTA.
Podarí sa vám v tomto období zaspať skôr ako o jednej ráno, keď sa začína obchodovať v Japonsku?
„Určite áno. Sledujem vývoj vybraných akciových titulov cez mobilný telefón, no japonskú burzu veľmi nie. Skôr americkú. Keď idem pred polnocou spať, pozriem si, na akej úrovni sa zatvorila.“
A potom máte problém zaspať.
„Ani nie. Samozrejme, neteší ma, keď burza padá, lebo to naznačuje nejaký problém. Ale na našu banku na Slovensku to priamy vplyv nemá.“
Ako príčina finančnej krízy sa uvádzajú toxické cenné papiere. Čo sú zač?
„Zjednoduším to. Keď klientovi poskytneme hypotéku, musíme mať na ňu zdroje, zhodnotíme si riziko, klienta, hodnotu nehnuteľnosti, potom peniaze požičiame a hypotéku držíme. Všetko prebieha pod jednou strechou. V Amerike sa to oddelilo. Niekto hypotéku predával a dostal za to províziu, niekto ju poskytol, potom ju predal ďalej, a ten ešte ďalej. Predával sa dlh. No často ľuďom, ktorí nevedeli, čo kupujú. A každý na tom zarábal. To boli virtuálne zisky. Vytvorili sa balíčky dobrých a zlých hypoték.“
Takže sa nabalili všetci?
„Smolu mal ten, kto bol na konci reťazca a vtedy to celé prasklo.“
Ako dlho to trvalo?
„Roky. Začalo sa to v polovici 90. rokov, ešte za Clintona, ktorý presadzoval, aby každý Američan mal svoje bývanie. Hypotéku získal pomaly každý, bez ohľadu na príjmy a schopnosť splácať. Výnimkou neboli ponuky, keď hypotéka bola prvých šesť aj dvanásť mesiacov bezúročná. Tým, že banky požičiavali čoraz viac peňazí a čoraz menej kontrolovali riziko, dopyt po nehnuteľnostiach rástol a s ním aj ich ceny. Vytvorila sa bublina realitného trhu. Vznikol problém, že ľudia nevedeli hypotéku splácať, no banky sa o to nestarali, lebo vedeli, že o mesiac ju finanční manažéri predajú a ich bilancia zostane čistá.“
Ako je možné, že finanční manažéri pri existencii rôznych modelov hodnotenia rizík dokázali takýto systém vytvoriť a akceptovať ho?
„Manažéri vytvárali balíčky, v ktorých boli namiešané dobré aj zlé hypotéky. Na tento balík vydali cenné papiere a následne z ich predaja získali zdroje na ďalšie hypotéky. Hypotekárne cenné papiere predali často menej sofistikovaným investorom, ako boli napríklad mestá a obce. Tieto produkty však kupovali aj vlády, investičné fondy, súkromné banky. Keď ľudia nesplácali hypotéky, bankám začali chýbať zdroje na výplatu nimi vydaných cenných papierov. No toxické neboli iba hypotekárne cenné papiere. Mnohí investori, ktorí ich kupovali, im nie vždy celkom verili. Preto si kúpili ďalší cenný papier, takzvaný CDS, ktorý bol akousi poistkou, keby sa hypotekárne cenné papiere prestali splácať.“
Na akom princípe fungovali CDS?
„Kúpite si napríklad dlhopis. Pre istotu si však na finančnom trhu ešte kúpite poistku proti tomu, keby emitent skrachoval, teda takzvaný credit default swap. Funguje to na podobnom princípe ako poistka na auto.“
Kto tieto poistky kryje?
„A tu je práve problém. Pokiaľ sú to veľké banky s veľkým objemom kapitálu, je to v poriadku. No tieto poistky začali byť taký lukratívny biznis, že ich začali vydávať všetci. Hedžové fondy, ktoré mali základný kapitál 200-tisíc dolárov, poisťovali pozície bánk v cenných papieroch v miliardových objemoch. Nik neuvažoval nad tým, z čoho by ich vyplatili, ak by sa raz náhodou prestali tieto cenné papiere splácať.“
Kto tomu mohol uveriť?
„Bola to virtuálna realita. Stačilo ukázať vysokým manažérom, že máte poistné cenné papiere a už sa nikto nepýtal, od koho ste ich kúpili.“
Európsky trh bol vraj regulovaný lepšie ako v USA a napriek tomu sa toxické cenné papiere dostali aj sem.
„Boli dobré časy. Zoberte si islandské banky, ktoré mali najvyššie ratingové hodnotenie „AAA“. Napriek tomu vydávali dlhopisy, aby získali zdroje. No nie preto, že by peniaze potrebovali na svoju činnosť, alebo ich chceli poskytnúť na nejaké projekty. Kupovali za ne rôzne cenné papiere a zarábali. Až kým neprepukla kríza hypoték.“
Ako sa prejavila?
„V dôsledku masového nesplácania hypoték začala hodnota cenných papierov klesať. Tí, čo mali na hypotekárne cenné papiere poistku a chceli si ju uplatniť, zistili, že to nie je možné, lebo subjekt, ktorý ju vydal, nemá na to dosť zdrojov.“
Európska komisia schválila minulý týždeň narýchlo zmenu v účtovných predpisoch. Ak to zjednodušíme, banky nemajú vykazovať momentálnu trhovú hodnotu cenných papierov, ktorá je teraz veľmi nízka, ale ich hodnotu v čase, keď nebol trh zasiahnutý hypotekárnou krízou.
„Nie je to úplne zlé rozhodnutie. V čase, keď sú na trhoch výrazné výkyvy, to nemá racionálny základ. Je to problém pre každého, kto má v bilancii cenné papiere a musí ich oceňovať každý deň. Je to nezmyselné, lebo to nevyjadruje ich naozajstnú hodnotu.“
Ak napríklad dve rôzne spoločnosti majú v portfóliu rovnaké cenné papiere, ale jedna z nich – banka – má lepšie hospodárske výsledky, lebo jej cenné papiere sa neocenia aktuálnou trhovou hodnotou, akú vypovedaciu hodnotu má potom také účtovníctvo?
„Ani trhový princíp nie je v týchto časoch úplne dobré riešenie. Špekulanti môžu znížiť hodnotu cenných papierov o 30 alebo 40 percent za dva dni, čo sa teraz dialo. Hodnota majetku firmy môže klesnúť na takú úroveň, že banka sa môže dostať účtovne do problémov, hoci má stále rovnakú likviditu. Tým, že portfólio tak prudko klesne, aj keď možno len na tri, štyri dni, všetky pomerové ukazovatele sa dostanú do zlých čísel. Banka si musí požičať na trhu peniaze, aby vykryla účtovnú stratu. Ale na trhu nie sú peniaze a banka má problémy.“
Vráti to na trh dôveru?
„Minimálne sa znížia cenové výkyvy, ktoré nebudú banku dostávať do zbytočných stresov na obdobie jedného týždňa.“
Hedžové fondy vydávali vlastné poistky na krytie dlhov bez potrebného kapitálu. Nie je obdobný princíp ten, keď sa slovenská vláda rozhodla, že ide ručiť za vklady v plnej výške?
„Určite nie. Priemerný vklad občana v banke na Slovensku je 5-tisíc eur. Objem chránených vkladov pri ručení do 20-tisíc eur je 530 miliárd korún. Pri plnom ručení vkladov je to 570 miliárd eur. Nie je to nič iné ako psychologický nástroj pre ľudí, ktorí tomu rozumejú menej. Mnohí ľudia to podrobne neskúmajú, ale veria tomu.“
Vaša matka sa rozhodla, že doplní kapitál banky.
„Kapitál sa zvýši o 6,5 miliardy eur od existujúcich akcionárov. Vytvorí sa tým rezerva, ak by v budúcnosti klesla trhová hodnota jej akcií pre postup špekulantov. Najväčší paradox je v tom, že trh to zobral ako zlú správu. Akcie UniCredit začali padať. Špekulanti to využili a vyvolali paniku, že akcionári museli zvýšiť základné imanie, lebo banka má problémy. Opatrením akcionárov je UniCredit nastavená do pozície vodcu medzi európskymi bankami, čo sa týka kapitalizácie.“
Kto sú tí špekulanti?
„Hedžové fondy, ktoré robia takzvané predaje nakrátko. Predávajú cenné papiere, ktoré si požičajú a keď ich cenu stlačia dole, nakúpia ich späť lacnejšie a vrátia. V USA ich zakázali, no, bohužiaľ, tamojšia legislatíva umožňuje takéto operácie zakázať len dočasne. Museli ich opäť povoliť, a to je najväčší problém na burzách. Keď máte miliardy dolárov a sústredíte sa na dva či tri akciové tituly, dokážete stlačiť cenu nadol.“
Oproti tomu ide názor, že ak je všetko zamerané len na to, aby trhy rástli, vytvárajú sa tým cenové bubliny. Takže opodstatnenie majú aj tí, čo stavajú na pokles cien.
„Ak staviate na rast, je to vaše riziko, že reálne výsledky firiem nebudú také, aby ich akcie rástli. Tí, ktorí predávajú akcie, ktoré nevlastnia, aby ich kúpili späť za nižšiu cenu, nerobia nič iné, len špekulujú. Nie je to o tom, že stavajú na pokles, oni ten pokles spôsobia. Neprinášajú žiadnu pridanú hodnotu.“
Prečo si banky v Európe prestali dôverovať a medzibankový trh sa zastavil?
„Banky navzájom sledovali, ako im padali akcie. Keď padajú akcie, potrebujete si doplniť likviditu z trhu a tej bolo odrazu málo. Nedôveru spustil krach Lehman Brothers.“
Čím to je, že slovenský medzibankový trh je v opačnej situácii a má prebytok vyše 300 miliárd korún?
„Očistil sa bankový sektor a väčšina bánk dostala namiesto zlých úverov, ktoré sa z ich majetku odstránili, často veľmi bonitné cenné papiere. Dnes je na Slovensku reálne 300 až 400 miliárd korún zdrojov, ktoré nie sú reálne využité na úvery.“
V situácii, keď sa očakáva spomalenie hospodárskeho rastu, nemáte obavy, že banky budú pri poskytovaní úverov natoľko opatrné, že sa rast ekonomiky spomalí viac, ako by bolo nutné?
„To je reálne riziko, ktoré sa môže udiať.“
Keď je tu 400 miliárd „navyše“, prečo potom banky avizujú sprísňovanie úverových podmienok?
„Nemôžete to porovnávať s prístupom banky k riziku. Rozhoduje sa nezávisle od toho, koľko má zdrojov.“
Ľuďom sa nepáči, že pri danej inflácii sú úrokové sadzby na vklady nízke.
„Je tu veľa peňazí a banka navyše musí na vklady zarobiť. Sadzba Národnej banky je 4,25 percenta. Banky platia klientom 4,5 percenta, k tomu pripočítajte povinné minimálne rezervy, teda sumu, ktorú z každého vkladu odvádzajú do centrálnej banky a k tomu príspevky do Fondu ochrany vkladov, prerobia na tom.“
Panika na finančných trhoch hrá aj proti stredoeurópskym menám. Máme šťastie, že už ideme do eurozóny?
„Slovenská ekonomika je exportne otvorená a kríza, ktorá príde, nás zasiahne okamžite. Napríklad niektoré automobilky prechádzajú na dvojzmennú prevádzku. Minimálne jedno riziko vstupom do eurozóny máme ošetrené, a tým je kurzové riziko.“
Plná garancia vkladov
v bankách nie je nič iné ako psychologický nástroj pre ľudí, ktorí tomu rozumejú menej.
Mnohí ľudia to podrobne neskúmajú, ale veria tomu.
