kami obláčkov. Roztúžene snívame o Českom nebi.

PRAHA, BRATISLAVA. Pred vchodom do Žižkovského divadla Járu Cimrmana v Prahe sa vraj v deň začiatku predpredaja vstupeniek na novú hru České nebe táborilo už od polnoci. Zišli sa tu nehynúci fanúšikovia cimrmanovského humoru z rôznych kútov Česka, aby ju videli čo najskôr a vzápätí mohli začať medzi svojimi šíriť známeho ducha.

Čerstvá, pätnásta hra českého génia všetkých čias Járu Cimrmana už začala cestovať po vlasti, aby sa 28. októbra tohto roku vrátila späť na domovskú scénu a predstavila sa v slávnostnej premiére.

„Je vhodná na oslavy výročia vzniku Československej republiky, ale možno ju uvádzať aj inokedy,“ prízvukovali na tlačovej konferencii jej otcovia Zdeněk Svěrák a Ladislav Smoljak, poťahujúc kútikmi úst. Ostatní prítomní sa, samozrejme, tiež usmievali pod fúz - stretnutie s legendárnou autorskou dvojicou je totiž radostné už v samej podstate.

Milé falošnice

Najnovšiemu „národnému divadlu“ Smoljaka a Svěráka predchádza, podobne ako viacerým starším Cimrmanovým hrám, odborný seminár. Máloktorý divák by sa obišiel bez seriózneho vhľadu do elegantnej komédie. Preboha, veď ide o milované postavy. To chce prístup.

České nebe oprašuje ikony slávnej prastarej českej histórie. Doslova a do písmena ich vyťahuje na svetlo božie. Kým tam dolu práve zúri prvá svetová, tam hore zasadá a rozrastá sa komisia. Rozhoduje o tom, ktorý roduverný Čech si pobyt v nebi zaslúži.

V hre je teda osud českého národa. Kto okrem Svätého Václava, Jana Husa, Komenského a Praotca Čecha to všetko božsky zariadi? Karel Havlíček, maršal Radecký, Tyrš? Haló, ale patrilo by sa vyhrabať aj nejaké ženy! Čo tak Hanka a Linda, Božena Němcová, alebo aspoň jej Babička?

Áno, raz príde tá chvíľa, keď bude treba na tradičnom seminári vysloviť mená Hanka a Linda. Keď o tom Svěrák a Smoljak hovorili, oči im šibalsky svietili. Tešili sa, aký skvelý fór sa im podaril. Hanka a Linda. Ľudia si budú myslieť, že je reč o nejakých milých dievčatách, a oni pri tom rozvíjajú teórie o slávnych falzifikátoroch historických dokumentov Václavovi Hankovi a Josefovi Lindovi.

Dramatický dialóg

A v Českom nebi je viac takých miest, kde treba dávať dobrý pozor na to, aby ste sa v mystifikácii nestratili. Ešteže sú Svěrák a Smoljak bývalí učitelia a vedia nás správnym tónom na kritické miesta nenápadne upozorniť.

Na tlačovej konferencii by sa boli pred novinármi najradšej prechádzali. Voľne, skoro ako popri katedre a medzi lavicami. Pochopili však, že by ich nebolo počuť, a tak si sadli k malému stolíku. Nebolo to na nich vidno, ale vraj mali strach. Mimoriadne obľúbení herci a scenáristi si ešte dokážu myslieť, že na nich bude niekto útočiť. A tak radšej na stretnutie s novinármi pozvali aj niekoľko svojich kamarátov, aby cítili podporu.

Najväčšiu podporu však majú evidentne sami v sebe. Ako malí chlapci sa na seba pozreli, keď si spomenuli, že v seminári pred hrou odznie aj raný Cimrmanov pokus o dramatický dialóg. „Dlho sme váhali, či ho vôbec predniesť, pretože je naivný, až hlúpy,“ vraveli a vrteli sa na stoličkách. „Ale našli sme dobrovoľníkov, ktorí to zahrajú.“

Bizarné, len taký fukot

Koho hrajú oni dvaja, to už internetové stránky Divadla Járy Cimrmana niekoľko dní dopredu uvádzali. Alternujú Komenského. Prirodzene, čo iné by sa k učiteľom hodilo. Lenže na konci stretnutia, keď už sa Svěrák aj Smoljak cítili dostatočne uvoľnene, prišlo ešte jedno priznanie. Pôvodne si mysleli, že budú hrať Svätého Václava. Niekto im to však vyhovoril, a nahovoril ich na učiteľa národov. „Súhlasili sme, a k hre sme sa ešte vrátili. No a trochu sme si teda toho Komenského prifúkli...“

Hru písali dlho, a dlho nebolo isté, či zo spoločného úsilia vôbec niečo vzíde. Zhruba po dvadsiatich sedeniach sa ukázalo, že hlboko vážení páni v rokoch sú stále plodní. Pre slávnu autorskú dvojicu sa téma češstva ukázala byť taká bohatá, až zapochybovali, či ich diváci budú vedieť rozlíšiť historickú pravdu od fikcie. „Sú tam také bizarné skutočnosti, až máme strach, či si nebudete myslieť, že to, čo si vymyslela história, sme vymysleli my,“ tvrdia. Touto cestou Cimrmanovci upozorňujú, že prijať ich uťahovanie si z národnej hrdosti môže len ten, čo má chorobu zvanú nacionalizmus už dávno za sebou.