, že v sobotu ju pozývam na večeru.
Pokojným hlasom som jej vysvetlil, že v pondelok dopoludnia nestihne prísť do práce preto, lebo pri príležitosti výročia nášho štyridsaťročného manželstva ju pozývam na večeru do Londýna.
Zaujímavé, namiesto toho, aby sa tešila, zalamentovala, že to bude stáť veľa peňazí. Ubezpečil som ju, že tie peniaze, čo to stálo, už aj tak nemám. Hoci bola milo prekvapená, snažila sa ešte namietať, že prečo práve do Londýna, veď sme mohli zájsť na dobrú večeru aj v Bratislave. No keďže nikdy nebola v Londýne, musela rezignovať.
Pobyt sa nám vydaril.
Pri prvej podvečernej prechádzke mestom ma prekvapilo, že oproti idúci ľudia ma občas pozdravili malým úklonom a milým úsmevom. Ja som podobne pozdravil ich. Žena sa ma pýtala, či tých ľudí poznám. Neviem, prečo by som ich mal poznať, odpovedal som jej, veď oni pozdravili najskôr mňa.
K vysvetleniu prišlo až pred odletom na letisku.
Sedeli sme v hale na lavičke, lebo pred naším lietadlom odlietalo lietadlo do Tel Avivu. Takmer všetci Židia, čo leteli do Izraela, ma slušne zdravili. Jeden z posledných, čo sa už musel veľmi ponáhľať, ma tiež pozdravil a naznačil otázku, či už nejdem aj ja. Povedal som mu, že letím do Bratislavy.
Pochopil som, že môj vek, šedivá brada, oblek a široký klobúk na hlave ma premenili na váženého rabína.
Byť takým cteným človekom v Londýne, to sa mi páčilo. Ešteže som si vzal na cestu slušný oblek a nie ošúchané texasky.
Autor: Marián Minárik-Častovský (vysokoškolský pedagóg)
