Hudobný producent je človek, ktorý na albume často nič nezložil, nič nezaranžoval, dokonca si často nezahrá na žiadny nástroj, a predsa je jeho úloha nenahraditeľná a výsostne dôležitá. Čo je to za povolanie či funkciu? V rámci súčasného nahrávacieho priemyslu má hudobný producent viacero úloh. Okrem toho, že dozerá na priebeh nahrávania a vyberá i vedie štúdiových muzikantov, prichádza aj s určitým nezúčastneným nadhľadom, čo mu umožňuje robiť oponenta samotným tvorcom. Je prítomný pri nahrávaní, dokrútkach, mixáži a masteringu. Prakticky od vzniku nahrávacieho priemyslu jestvovala funkcia hudobného producenta, no až v druhej polovici 20. storočia, s príchodom gramofónového albumu, sa stala takou významnou a potrebnou. Z hudobných producentov sa stali populárne osobnosti, ktorých mená boli neraz rovnako zvučné ako mená hviezd popu, ktorým produkovali albumy.

George Martin - piaty Beatle

George Martin (1926) dlhé roky pracoval ako produkčný a A&R manažér pre koncern EMI. Keď vo februári roku 1962 súhlasil so stretnutím s Brianom Epsteinom, manažérom neznámej gitarovej skupiny The Beatles, bolo to viac-menej zo zvedavosti. Epstein mu dal magnetofónovú nahrávku niekoľkých pesničiek, pričom priznal, že ho s nimi už odmietli vo firme Decca. Martin si skupinu vypočul, usúdil, že hudba je „viac-menej o ničom", no zapáčili sa mu hlasy Johna Lennona a Paula McCartneyho. V máji toho roku, na pôde nahrávacieho štúdia Abbey Road, podpísal nahrávaciu zmluvu pre Epsteinových zverencov bez toho, aby ich čo len raz stretol alebo počul hrať naživo. K prvému nahrávaniu Beatles v Abbey Road došlo v júni. Beatles nahrali štyri pesničky, ktoré si Martin vypočul a nepáčili sa mu. „A čo sa nepáči vám?" spýtal sa členov skupiny, keď videl, ako sa tvária. „Nuž, napríklad vaša viazanka, na začiatok," odpovedal George Harrison. To bol, podľa neskorších Martinových spomienok, okamih, keď sa definitívne rozhodol to so štyrmi mládencami skúsiť a niečo z nich vykresať.

Prvý hit číslo jeden

Beatles mu - aj napriek kravate - uverili a rozhodli sa ho vo všetkom počúvnuť. V prvom rade rozhodol Martin o tom, že musia nahradiť bubeníka (Peta Besta) niekým svižnejším. Tým sa stal Ringo Starr. Po celý zvyšok roka Martin nútil Beatles nahrávať rozmanité prevzaté skladby, ktoré predtým vôbec nemali v repertoári, no napokon, v novembri 1962, ho Lennon s McCartneym uprosili, aby mohli nahrať svoju ďalšiu vlastnú vec, a to Please Please Me. Martin súhlasil a po nahraní pesničky zdvihol oči od mixpultu a vyhlásil: „Páni, práve ste nahrali svoj prvý hit číslo jeden v hitparáde." A tak sa aj stalo.

To len upevnilo priam slepú dôveru Beatles k svojmu zvukovému majstrovi. Martinovo solídne hudobné vzdelanie v oblasti kompozície a inštrumentácie mu umožnilo ideálne vyplniť priestor medzi prirodzeným talentom štyroch Liverpoolčanov a zvukom, ktorý visel vo vzduchu. Martin pre Beatles aranžoval pridané nástroje, dychy a sláčiky, a sám nahrával klavír, organ a iné klávesové nástroje na ich nahrávkach. Bol to on, kto vymyslel pridať do pesničky Yesterday sláčikové kvarteto, aj napriek počiatočnému McCartneyho nesúhlasu. Barokizujúce trúbkové sólo do Penny Lane dopísal on. Vymyslel čisto sláčikový sprievod do Eleanor Rigby. V Strawberry Fields Forever skombinoval (spolu so zvukárom Geoffom Emerickom) dve odlišné nahrávky do jednej a v I Am the Walrus zaranžoval dychy, sláčiky a spevácky zbor. Zahral klavírne sólo v In My Life a vymyslel slávnu orchestrálnu codu do A Day in the Life. Klavír nahral aj v skladbe Lovely Rita, zaranžoval cirkusácku inštrumentáciu v Being for the Benefit of Mr. Kite a je pôvodcom „hollywoodskej" orchestrácie v Good Night.

Prvá skladba Beatles, ktorú nezaranžoval George Martin, bola She's Leaving Home. V čase nahrávania mal inú prácu, a tak McCartney touto prácou poveril Mika Leandera. Martina sa to dotklo, no aj tak dirigoval orchester a nahrávku vyprodukoval. To sa zopakovalo pri nahrávaní legendárneho „bieleho dvojalbumu", keď mal Martin kopu inej práce, takže Beatles si produkovali väčšinu skladieb sami. Napokon sa však vrátili k spolupráci so svojím producentom a spolu urobili soundtrack k filmu Yellow Submarine a svoj posledný album Abbey Road. Predošlý album (ktorý v skutočnosti vyšiel ako posledný) sa volal Let It Be a tvorí jasnú výnimku v diskografii Beatles, pretože ho produkoval iný producent s podstatne odlišným štýlom.

Phil Spector - (čaro)strelec v štúdiu

Dlho pred svojou spoluprácou s Beatles, začiatkom 60. rokov, sa Phil Spector preslávil vynájdením produkčnej a nahrávacej techniky, ktorú pomenoval „zvuková stena" (Wall of Sound). Tento spôsob aranžovania vymyslel, aby ním produkovaná hudba dobre znela z hudobných skríň a rádií prijímajúcich na stredných vlnách. Išlo o nahustený a vrstevnatý zvuk, ktorý vznikal tak, že Spector nechal v štúdiu nahrávať väčšie nástrojové skupiny (aj takých nástrojov, ktoré bežne neboli určené do nástrojových sekcií - ako napríklad elektrické či akustické gitary) unisono, čím získal plnší zvuk. V rozpore s novými trendmi v nahrávacej technike, Spector bol vehementným odporcom sterea a takisto uprednostňoval single pred albumami: „Album, to sú dva hity a polhodina balastu." Aj napriek svojmu výstrednému prístupu bol Phil Spector vyhľadávaným a obľúbeným producentom a postaral sa o úspech nahrávok viacerých populárnych spevákov a skupín 60. rokov ako Darlene Love, The Crystals, The Ronettes, The Righteous Brothers, Ike and Tina Turner či Sonny Charles and the Checkmates.

Let It Be

V roku 1970 pozval Allen Klein, manažér Beatles, Spectora do Veľkej Británie, aby produkoval sólový singel Johna Lennona Instant Karma (ktorý sa neskôr ocitol na tretej priečke hitparády). Spector sa stretol s Lennonom a Harrisonom a tí sa ho spýtali, či by si nemohol vypočuť nahrávky z nahrávacích frekvencií spred roka, ktoré mali byť súčasťou nového projektu, no napokon skončili nepoužité v archíve, a či by prípadne neskúsil z toho urobiť použiteľný album. Spector sa pustil do práce, zmenil kopu vecí, pridal aranžmány a výsledkom bol album Let It Be, ktorý sa stretol s masívnym úspechom a dodnes ho možno považovať za dôstojnú rozlúčku skupiny Beatles so svojimi priaznivcami.

Samotní členovia Beatles Spectorovým výsledkom až takí nadšení neboli. McCartney nikdy nerozdýchal pridanú orchestráciu na pesničke The Long and Winding Road (mimochodom, svojho času hit číslo jeden), rovnako ako Lennon bol nespokojný s tým, ako znela jeho pieseň Across the Universe po Spectorových zásahoch, a to isté sa týkalo Harrisona a jeho I Me Mine. Zdá sa, že nespokojnosť so Spectorovou prácou driemala najmä v Paulovi McCartneym riadne dlho, pretože v roku 2003 presadil vydanie albumu Let It Be... Naked, ktorý predstavil piesne zbavené Spectorových produkčných zásahov. Spector to sucho okomentoval ako „hovadina".

Záľuba v zbraniach

Lennon a Harrison svoju počiatočnú nespokojnosť očividne bezproblémovo strávili, pretože mu zverili aj produkciu svojich sólových albumov. Pre Harrisonov debut All Things Must Pass Spector vymyslel špeciálny ambientný zvuk pripomínajúci katedrálu, čo podčiarkol pompéznymi orchestráciami a takmer kostolnými zbormi. Album sa umiestnil na prvej priečke a pochádzajú z neho dva hity číslo jeden: My Sweet Lord a What Is Life. V tom istom roku Spector koprodukoval prvý album Lennonovej novej skupiny Plastic Ono Band, kde zasa zvolil úplne odlišný úsporný a takmer surový zvuk. Kamarátstvo medzi Lennonom a Spectorom sa skončilo v roku 1973 počas nahrávania albumu Rock 'n' Roll. Podľa zlých jazykov Spector dostal záchvat zúrivosti z Lennonovej tvrdohlavosti pri mixovaní, vytasil naňho pištoľ, zhrabol všetky nahrané pásy a vybehol zo štúdia. Po niekoľkých mesiacoch, keď emócie vychladli, pásy vrátil a Lennon dokončil album sám.

Rok na to sa Phil Spector stal obeťou autonehody, ktorá ho takmer stála život. Ťažké zranenia hlavy (400 stehov) a tváre (300 stehov) spôsobili, že sa začal čoraz viac uťahovať do samoty a jeho správanie medzi ľuďmi, už aj predtým pomerne excentrické, sa teraz stalo celkom nevypočítateľné.

Hoci nikdy neprestal pracovať, jeho návratom vo veľkom štýle bol až album Leonarda Cohena Death of a Ladies' Man (1977), ktorý nielen produkoval, ale je pod ním podpísaný aj ako spoluautor hudby. V čase vzniku ho Cohenovi fanúšikovia, zvyknutí na úsporný akustický zvuk predošlej básnikovej hudby, zatracovali pre mohutné orchestrálne aranžmány, dnes sa však všetci zhodujú na tom, že ide o jeden z najlepších Cohenových albumov. A to aj napriek tomu, že podľa Cohenových slov sa mu Spector niekoľkokrát počas mixáže vyhrážal so zbraňou v ruke. Tentoraz však nešlo o pištoľ, ale o kušu. Áno, Phil Spector bol vždy kreatívny a originálny a málokedy sa opakoval. Jeho záľuba v zbraniach ho napokon doviedla až k obvineniu z vraždy a k dlhé roky sa vlečúcemu súdnemu sporu, ktorý doteraz nie je uzavretý.

Quincy Jones - zázraky na počkanie

Quincy Jones (1933) bude zrejme navždy spájaný s Michaelom Jacksonom, no jeho hudobná a producentská kariéra je oveľa bohatšia. Začal ako nádejný džezový trubkár. Čoskoro však prejavil výrazný aranžérsky talent, presťahoval sa do New Yorku a aranžoval skladby pre Sarah Vaughanovú, Counta Basieho, Duka Ellingtona, Gena Krupu a najmä pre starého kamaráta Raya Charlesa. V roku 1956 sa usadil v Paríži a začal študovať kompozíciu a hudobnú teóriu (medzi jeho učiteľov patrili Nadia Boulangerová a Olivier Messiaen). Popri štúdiách často vystupoval v parížskej Olympii a zároveň prijal zamestnanie hudobného riaditeľa vydavateľstva Barclay Disques. Išlo o francúzskeho distributéra americkej spoločnosti Mercury Records a onedlho sa Quincy Jones stal viceprezidentom Mercury Records. V rámci hudobného priemyslu sa stal prvým černochom v takej vysokej funkcii.

K ďalšiemu zlomu v jeho živote však došlo, keď ho režisér Sidney Lumet požiadal, aby mu zložil hudbu k filmu The Pawnbroker. Ukázalo sa, že toto mladého a talentovaného hudobníka baví viac ako vysedávanie v riaditeľskom kresle, takže dal výpoveď z Mercury Records a odsťahoval sa do Hollywoodu, aby sa venoval na plný úväzok filmovej hudbe. Výsledkom bola hudba k tridsiatim trom filmo, vrátane takých známych ako V žiari noci, Chladnokrvne, Kaktusový kvet, Utečenec alebo Purpurová farba. Popritom ešte stihol aranžovať pre svojich obľúbených umelcov (Frank Sinatra, Ella Fitzgerald, Peggy Lee) a taktiež nahrávať vlastné albumy s účasťou špičkových štúdiových muzikantov.

Michael Jackson

V roku 1978 sa počas skladateľskej a aranžérskej práce na filmovom muzikáli Čarodej (The Wiz) Quincy Jones zoznámil s mladým spevákom a skladateľom Michaelom Jacksonom, kedysi členom populárnej súrodeneckej skupiny Jackson 5, ktorý ho požiadal, aby mu produkoval jeho pripravovaný album. Quincy Jones neodmietol, najal najlepších vtedy dostupných hudobníkov (vrátane džezových osobností ako Herbie Hancock, Larry Carlton, George Duke či Wah Wah Watson), zabezpečil pesničky od Roda Tempertona, Paula McCartneyho a Stevieho Wondera, pričom použil aj Jacksonove vlastné veci a jednu svoju a výsledkom je album Off The Wall (1979), ktorého sa dodnes predalo vyše pätnásť miliónov nosičov.

Bol to začiatok deväťročného pracovného vzťahu, ktorého výsledkom boli ešte úspešnejšie Jacksonove albumy Thriller a Bad, ktoré speváka dostali až na samotný vrchol a výdatne mu pomohli k titulu „Kráľ popu". Keď v roku 2000 label Sony Music vydal remasterované a rozšírené verzie albumov Off The Wall, Thriller a Bad, boli ich súčasťou aj pôvodné Jacksonove demonahrávky vlastných skladieb, ktoré sa neskôr stali veľkými hitmi. Posun medzi ich prapôvodnou podobou a definitívnou tvárou, ktorú im dodal producent Quincy Jones, môže aj najväčšiemu skeptikovi v kocke osvetliť, v čom vlastne spočíva producentova úloha.

Frank Farian - tvorca virtuálnych skupín

Kým Quincy Jones je priam prototypom poctivého muzikantstva, náš ďalší exemplár je, naopak, ukážkovým príkladom producentského manipulátorstva - a z toho zákonito vyplývajúceho úspechu. S prácou nemeckého producenta Franka Fariana (vlastným menom Franz Reuther) sa náš pospolitý človek mohol stretnúť oveľa častejšie ako s prácou uvedených majstrov. Napriek železnej opone socializmu si totiž hudba jeho skupiny Boney M. našla svojich priaznivcov aj u nás. Pre veľa mojich rovesníkov tvoria hity Boney M. ako Daddy Cool, Brown Girl in the Ring, Ma Baker, Sunny, Belfast, Rasputin či Rivers of Babylon akýsi soundtrack ich mladosti.

Frank Farian sa k produkovaniu a vytváraniu virtuálnych skupín dostal z núdze - ako sólový umelec totiž nemal úspech, no keď pod pseudonymom Boney M. zložil, produkoval, naspieval a nahral chytľavú pesničku s hypnoticky monotónnym refrénom Do You Do You Wanna Bump, karta sa obrátila. Pieseň totiž presne sadla do polovice 70. rokov a do vtedy módneho discoštýlu s nezmyselným tancom nazvaným „bump", ktorý spočíval v tom, že tancujúci si rytmicky vrážali bokmi do bokov. Zo skladby sa stal veľký hit a Frankovi Farianovi neostalo nič iné, len na televízne účely vyskladať štvorčlennú skupinu černošských manekýnok a jedného manekýna a tváriť sa, že toto je skupina Boney M. Farian im pripravil viacero pesničiek, z ktorých sa obratom stali hity, pričom v skutočnosti ich naspieval Farian sám, Marcia Barrett a Liz Mitchell. Vizuálny frontman skupiny, neustále vyskakujúci, poskakujúci a smiešne drobčiaci Bobby Farrell, tam bol len na parádu, rovnako ako ďalšia nespievajúca krasotinka Maizie Williams.

Podobný model ako pri Boney M. si Frank Farian vyskúšal o pätnásť rokov neskôr s duom Milli Vanilli. Keďže originálni speváci nespĺňali vizuálne podmienky, aby sa mohli stať idolmi, Farian najal dvojicu manekýnov Faba Morvana a Roba Pilatusa, ktorí vystupovali ako Milli Vanilli na všetkých videách, figurovali na obaloch platní a absolvovali playbackové koncerty (vrátane potupného vystúpenia pre MTV v Bristole, štát Connecticut, kde sa počas pesničky Girl You Know It's True pokazilo a zaseklo reprodukčné zariadenie a donekonečna opakovalo frázu „Girl You Know It's"). Napokon bublina spľasla a Farian musel s farbou von. Výsledkom bola skupina The Real Milli Vanilli, ktorú tvorili tí, ktorí hity Milli Vanilli naozaj naspievali. Ak by si niekto myslel, že toto znamenalo Farianov koniec, tak by sa opäť mýlil: naopak, škandál vyvolal novú vlnu záujmu o skupinu a nahnal Farianovi na účty ešte viac peňazí. A prečo nie? Tie pesničky boli naozajstné a niekto (Farian osobne) ich musel zložiť a niekto zasa reálne nahrať. Že to bol ktosi úplne iný, ako postavičky na obaloch platní, je druhoradé. Aj herci v divadle hrajú svoje úlohy a napríklad ten, čo hrá depresívneho dánskeho princa, sa nemusí celý čas tváriť, že ním naozaj je.

František Janeček - „Doktor biznis"

Povolanie hudobného producenta malo, samozrejme, zmysel, iba v slobodnej trhovej spoločnosti, no to ani zďaleka neznamenalo, že by čosi také nebolo možné v reálnom socializme. Komerční hudobníci u nás aj za komunistov žili prakticky v kapitalizme, pretože si na chlieb zarábali v slobodnom povolaní a čo sa týkalo kšeftov, zúril medzi nimi neľútostný konkurenčný boj.

Jedným z najznámejších hudobných producentov a manažérov v jednej osobe bol František Janeček, dnes známy ako spoluzakladateľ hudobnej agentúry GoJa a manažér Karla Gotta. Pamätníci sa iste budú pamätať na osemdesiate roky a na jednoduché diskomelódie kvázitalianskeho typu s infantilnými textami určené predovšetkým pre pubescentov: Krásná Domenika, Nenapovídej, Colu, pijeme colu, Největší z nálezů a ztrát, To se oslaví, Je to senzace, My máme prima rodiče a podobné perly. Kto mal to šťastie, ten zažil aj ich interpreta Michala Davida a skupinu Kroky Františka Janečka, ktorá ho sprevádzala. A práve František Janeček, muž s výzorom i výrazom Mefista, bol majiteľom tejto skupiny a k tomu celej stajne spevákov a speváčok, ktorá sa neoficiálne volala Deti raja. Michal David, ten bol za hviezdu, ten sa z Detí raja vymykal, rovnako ako služobne starší Milan Dyk (vlastným menom Drličiak), ktorý hral úlohu seladona pre mamičky fanúšičiek. Okrem nich do veselého a roztancovaného socialistického kolektívu patrila samá mládež: Markéta Muchová, Pavel Horňák, Josef Melen, Sagvan Tofi a v istom období aj Jana Kratochvílová (áno, tá!) a Iveta Bartošová. Vyštudovaný pedagóg a neskôr i právnik (svoju druhú vysokú školu absolvoval diaľkovo) Janeček mal medzi českou hudobnou komunitou prezývku „Doktor biznis", svoju úspešnú dráhu však začal skromne: venoval sa bábkovému divadlu, neskôr bol dlhé roky manažérom rockovej skupiny Rebels. Začiatkom 70. rokov sa stal manažérom a producentom poľskej superhviezdy Maryly Rodowiczovej a kvôli nej založil skupinu Kroky, ktorá ho potom sprevádzala po celé obdobie socializmu. Keď sa spolupráca s Rodowiczovou skončila, zameral sa na mladé talenty, pripravoval im vhodný repertoár a tak vznikla zlatá éra Františka Janečka a skupiny Kroky, v období približne medzi rokmi 1981 a 1986.

Janečka - pre jeho fantastickú schopnosť prežiť každú pohromu a vyjsť dobre prakticky s každým - polovica hudobnej Prahy na smrť nenávidela a druhá polovica bezmedzne obdivovala a pokúšala sa napodobniť. Zlé jazyky o ňom dokonca rozširovali, že na klávesové nástroje, za ktorými sa počas vystúpení skupiny ladne natriasal, vôbec nevie hrať a dokonca ich ani nemá zapojené do zosilňovača. Nebola to pravda. František Janeček síce nikdy nebol nejaký virtuóz, ale na jednoduchú hudbu, ktorú jeho ansámbel produkoval, jeho jednoduché hranie úplne stačilo.

Po prevrate v roku 1989 Janeček z hudobného biznisu vycúval. Šancu dostali nové talenty a nové prístupy a on bol všetkým za starú štruktúru. Chvíľu sa bavil obchodovaním s textilom, chvíľu sa venoval svojej luxusnej reštaurácii Craull Evropa. Lenže stará láska nehrdzavie, a tak sa v roku 1993 vrátil do hudobného biznisu a odvtedy zožína jeden úspech za druhým.

Autor: Peter Pišťanek