ičmi kradol v lesíku neďaleko nás a na káričke zvážal naprieč celým mestom.
Dušo však nebol bitkár. Zo správania nikdy nemal zníženú známku, a hoci smrdel od dymu, vedel sa správať slušne, súdružke učiteľke vždy pekne podržal dvere na triede a hoci málokedy niečo vedel, počas státia pred tabuľou radšej spieval. Po cigánsky, nahlas a tak srdcervúco, že to furt zmanipuloval na prinajhoršom slabú štvorku. To znamenalo, že od nás už nikam neprepadol a my sme si naňho zvykli.
Občas sa na jeho osobu zniesla – zo strany učiteľov – nejaká tá vtedy úplne bežná poznámka („ty kočovný Cigán“ bola jedna z najčastejších, a po nej zvykla preletieť triedou krieda, lebo Dušo asi vyrušoval, alebo to bolo preventívne, aby nezačal), my decká sme ho však akceptovali a okrem kopy humoru (bol naozaj veľký dobrák) a „dospeláckych“ zážitkov, ktoré rozprával, sme v ňom našli takú „cigánsku spriaznenú dušu“. Zdanlivo.
Dušo má meniny
Jedného dňa mal Dušo meniny. Bolo zvykom, že oslávenec prinesie do školy nejaké sladkosti a rozdá spolužiakom. A Dušo učinil to, čo bolo zvykom. Priniesol obrovské vrecúško s cukríkmi, a podujal sa ponúkať. Okrem pár výnimiek si nevzal od neho nikto. Nemali chuť, alebo boli prejedení z desiatej.
Každý mu slušne poďakoval, a nikto mu nepovedal to, čo on vedel možno až pridobre. A možno práve preto sa mu tak triasli ruky, keď s tým vrecúškom pobehoval od lavice k lavici. Keď prišiel ku mne, vzala som si.
Bolo mi ho ľúto. Bolo mi tak detsky ľúto tých jeho zbabraných menín, z ktorých vďaka nám trčali predsudky.
Strih. V čase. Do súčasnosti, keď Cigáni sú premenovaní na Rómov a naoko sa zdá, že sú akceptovaní.
Asi pred pol rokom mi prišiel na pohovor Róm. Ale taký echt Róm. Čistý, spoza nechtov mu nezízala špina a pozeral priamo do očí. Pozícia do výroby. Spĺňal požiadavky, bol to hotový človek. Poslala som životopis, a – na rovinu poviem – čakala som, čo bude. Nemala som dôvod jeho životopis klientovi neposlať – nielenže splnil všetky podmienky, ale jeho komunikácia je o dve triedy lepšia ako komunikácia niektorých bielych, ktorých som tam poslala a boli prijatí.
Po pohovore mi zavolala pani, ktorá viedla pohovor v druhom kole. Ihneď – na predposledné voľné miesto operátora – prijala jedného pána, bieleho – bez mihnutia oka – a o posledný voľný flek sa mal pobiť Róm s ďalším bielym. Ďalší biely bol ihneď mimo – nepáčil sa. Pán Róm bol na tom naozaj o dve triedy lepšie. Potvrdené. V duchu sa teším, prijatie je na spadnutie, avšak na druhý deň je nahlásený ešte jeden (teda dohromady štvrtý) kandidát. Počkáme. Aby sme neboli neféroví.
Na druhý deň volám pánovi Rómovi. Oznamuje, že pani personalistka mu volala. A vraj – že je prijatý. Blahoželám, teším sa s ním, nastupuje takmer okamžite. Ibaže, personalistke nie a nie sa dovolať.
Slovná premena nestačí
Keď sa mi to podarilo, potvrdila mi nástupy aj predposledného bieleho, aj posledného Róma. Ono totiž posledný nahlásený kandidát na pohovor ku klientovi nedorazil. Ak by sa nám ozval, máme jej dať vedieť. Alebo keď sa nám ešte niekto prihlási. Pokiaľ sa jej na druhom kole zapáči, nie je problém povedať pánovi Rómovi, že sa našiel lepší kandidát...
...a mne je ľúto. Ako pri Dušovi, ibaže nie tak detinsky. Už mi to páli trochu viac, a je mi to jasné.
Premena Cigána na Róma – tá slovná – nestačí.
Pokiaľ „to“ bude v nás bielych zakorenené tak hlboko, tak aj ten najsamlepší Róm ostane kočovným Cigánom. Naveky. A nepomôže nám tváriť sa, že nie.
