omuto skvelému nápadu, a tak popíjali len vo dvojici. Za chvíľku sme už vedeli, že sú z oblasti, kde je vysoká nezamestnanosť, a tak pracujú v Bratislave a teraz idú domov. Úmerne klesajúcej hladine borovičky vo fľaši rástla intenzita ich hlasov a počet vulgarizmov.
Opitý hnev
Vybrala som z tašky časopis a pokúšala sa čítať, babička si zakryla tvár kabátom a tvárila sa, že spí – ale naši hluční spolucestujúci sa ignorovať nedali. Cítila som sa nepríjemne. Vzala som si svoju batožinu a keďže sa práve blížila ktorási stanica, vyzeralo to, že vystupujem. Prešla som o vozeň ďalej, tam som si našla voľné miesto, a tešila sa, ako dobre som to vyriešila.
Moja radosť netrvala dlho. Za vagónom, v ktorom som sedela, nasledoval jedálenský vozeň. Mojím pôvodným spolucestujúcim sa zrejme minul alkohol, a tak sa v rámci dodržiavania pitného režimu vybrali doplniť si zásoby do jedálenského vozňa.
Keď som ich zbadala v chodbičke, už bolo neskoro schovať sa za noviny. Jeden z nich si ma všimol, na jeho tvári sa objavilo najprv prekvapenie, ktoré vzápätí vystriedal hnev, keď mu to v jeho alkoholom spomalenom mozgu predsa len docvaklo. Vtrhol do kupé a začal hulákať: „Tak my sme ti neboli dosť dobrí, ty... jedna! Chcela si fajnovejšiu spoločnosť, čo? Však počkaj, ty..., dostaneš na hubu, takú ti..., že si to zapamätáš!“ (Na vybodkované miesta prosím dosadiť príslušný vulgárny výraz.)
Opustená medzi ľuďmi
Kymácal sa nado mnou a hrozivo rozhadzoval rukami. Na moju chabú výzvu, aby opustil toto kupé, nereagoval. Možno keby som zrevala: Vypadni, ty magor! bol by pochopil. Ale na to nemám povahu ani výchovu. S nádejou som sa poobzerala po spolucestujúcich. Kupé bolo plne obsadené, z toho traja muži v najlepších rokoch. Nádej pohasla, keď som videla, ako so záujmom pozerajú všetci von oknom na pútavú slovenskú krajinu, prípadne sústredene čítajú, ani pohľad nezdvihnú od novín.
Pochopila som, že hoci som medzi ľuďmi, som sama. Nikto mi nepomôže. V tej chvíli som sa naozaj začala báť.
Našťastie pre mňa, kamarát dotyčného bol zrejme menej opitý a uvedomil si, čo sa deje. Chytil ho za rameno a ťahal von z kupé: „Nechaj tak, kašli na ňu...“ Podarilo sa mu ho vytiahnuť a pokračovali v ceste do jedálenského vozňa.
Nečakala som, kým pôjdu späť. Za všeobecného ticha som opustila kupé. Prešla som až do posledného vagóna a tam som sa usadila. Chvíľu som uvažovala, či nemám vyhľadať sprievodcu – ale nevedela som si predstaviť, ako by mi mohol pomôcť. Dohovoril by im? A keby všetko popreli, šiel by sa spýtať svedkov? Viem si predstaviť, že tí by svorne tvrdili, že boli na záchode, prípadne spali, ale v žiadnom prípade nič nepočuli a nič nevideli. A čo potom?
Mrazivá ľahostajnosť
Osadenstvo toho kupé vlastne predstavovalo vzorku našej spoločnosti. Nedávno som čítala o výsledkoch prieskumu, ktorý tvrdil, že Slováci sa zaujímajú v prvom rade o seba a svoju rodinu, potom dlho-dlho nič a potom zase nič. Táto moja skúsenosť to len potvrdzuje. Nechcem odsúdiť spolucestujúcich za to, že sa ma nezastali. Koniec koncov, kto bude riskovať, že dostane po hube kvôli cudzej osobe. Ale predsa ma zamrazilo z toľkej ľahostajnosti a nevšímavosti. V budúcnosti sa niečo podobné môže stať ich manželke, matke, sestre, skrátka niekomu blízkemu, a potom by asi boli radi, keby jej niekto pomohol. Pre takýto prístup väčšiny ľudí, držiacich sa hesla: Čo ťa nepáli, nehas! sa potom v našej spoločnosti darí rôznym podvodníkom a vagabundom.
Časy rytierov sa nenávratne pominuli. Obávam sa, že sa pominú aj časy slušných ľudí a spoločnosť ovládnu agresívni hulváti...
Autor: Kristína Antálková
