m však niekedy môže brániť v tom, aby sme odlíšili, čo je dobré a čo nie.
Sú to len „marketingové ťahy“
V obchodoch sa napríklad čoraz častejšie objavujú biopotraviny. Mnohí zákazníci ich považujú iba za ďalší trik, ako z ľudí vytiahnuť viac peňazí. Označenie „bio“ má pre nich rovnaký význam ako „pečať kvality“ či nálepka s nápisom: „odporúča komora pestovateľov zdravej kukurice“. O tom, že označenie „bio“ alebo „ekologický výrobok“ môže získať iba výrobca, ktorý dodržiava prísne ekologické normy EÚ, mnohí ani netušia.
Alebo: mobilný operátor príde na trh s ponukou služieb, ktorá odporuje doterajším zvyklostiam zákazníkov. Ich prvá reakcia je, samozrejme, skeptická: „Do všetkých sietí za rovnakú cenu? Aj cez deň? A žiadny paušál?“ krútia neveriacky hlavou. „V tom musí byť nejaký háčik; to predsa nie je možné,“ mudrujú zákazníci, ktorí sú už naočkovaní tým, že každý ich chce len okrádať.
Iný príklad: Za dedinou kdesi na severe Slovenska postavia moderné rekreačné zariadenie. Miestni sa mu vyhýbajú ako čert krížu, vraj je to tam „príšerne drahé“. No keď vojdete dnu, zistíte, že je to útulné zariadenie s normálnymi cenami. Odrazu nikto nevie povedať, odkiaľ sa vzala informácia o 150korunovej káve. „Ľudia v dedine vraveli.“
Ako to len dokáže?
Zákazníci sa zdráhajú uveriť biopotravinám, rovnako ako férovej ponuke či normálnym cenám v novej reštaurácii. Keby to urobili, sami pred sebou by vyzerali ako hlupáci, ktorí doteraz kupovali iba chemické napodobeniny, nechali sa balamutiť poskytovateľmi služieb a „rečami ľudí v dedine“.
Záhadou len ostáva, ako sa Robertovi Ficovi podarilo v ľuďoch potlačiť prirodzený sklon nedôverovať žiadnemu politikovi.
Autor: Marian Timoracký, marketingový poradca, United Consultants
