Film Boxer a smrť získal na 7. Medzinárodnom filmovom festivale v San Franciscu cenu poroty za porozumenie medzi národmi i cenu za hudbu. Táto snímka dokonca ašpirovala aj na hlavnú cenu. Štefan Kvietik v nej zahral úlohu hrdinu, za ktorú by sa nemusel hanbiť žiadny hollywoodsky herec. Nie je vôbec náhodné, že americký film Triumf vôle z roku 1989 s Willemom Dafoemv hlavnej úlohe či Nerovný zápas z roku 1981 so Sylvestrom Stalloneom sú založené na podobnom princípe - profesionálny boxer v koncentračnom tábore.
Ak sa hrá fér, ide o život
Box v koncentračnom tábore - to môže znieť neuveriteľne, napriek tomu nejde o filmovú fikciu. Poľský spisovateľ Józef Hen mohol pri písaní svojej poviedky Boxer a smrť vychádzať aj z reálnych spomienok väzňa Tadeusza Borowského na zápasy v Osvienčime.
Film, ktorý vznikol, je oveľa viac ako polodokumentárna rekonštrukcia hrôzostrašnej reality, hoci sa nakrúcal v bývalom pracovnom židovskom tábore pri Novákoch. Jeho tvorcovia v tejto téme vycítili takmer ideálnu modelovú situáciu súboja o život odohrávajúcu sa v extrémnych podmienkach, na ktorej mohli dokonale spochybniť, ale zároveň aj heroizovať princípy fair-play.
Zápas medzi veliteľom tábora Walterom Kraftom a väzňom Komínkom je síce jednou veľkou metaforou, vo filme sa však prezentuje tak prosto, čisto a bez pátosu, že jednotlivostiam scén veríme.
Šéf v plnej sile boxuje proti oslabnutému človeku, ktorého život má navyše plne vo svojej moci. Svojho súpera musí Kraft spočiatku aj dokrmovať, aby zvládol aspoň nejaké to kolo. Nerobí to zo žiadneho súcitu, ale preto, aby sa pri zápase so zdatnejším súperom lepšie zabavil a potrénoval.
Väzeň Komínek, bývalý boxer, nakoniec vydrží desať kôl zápasu, ba dokonca neodolá ani pokušeniu dať svojmu trýzniteľovi K.O., hoci tuší, že ho toto gesto bude v konečnom výsledku stáť život. Bolo by priveľmi banálne, keby veliteľ tábora svojho premožiteľa na mieste odstrelil. Genialitu filmu tvorí práve to, že dáva na výber tak víťazom, ako aj porazeným.
Hrôzostrašnosť témy nespočíva v žiadnych drastických záberoch na umieranie, ale v zdanlivo banálnych nevinných situáciách. Napríklad keď Helga, krásna žena veliteľa kampu, ráno optimisticky otvorí okno a my vidíme, ako sa z komína spaľovne valí čierny dym.
Bez násilnej ironizácie, ale o to umelecky silnejšie je prezentovaná celá „miestna honorácia“, „VIP“ osobnosti koncentračného kampu, ktoré sa zápasu prizerajú.
Dôveryhodná je aj snaha nacistu, aby ho po vojne neobvinili z neférového správania. Práve pre tento moment bola realizácia filmu niekoľko rokov odkladaná. Môže sa snažiť fašista o pravidlá fair play? Medzi ne však už neradí pravidlá ľudskosti.
Veliteľa hrá absolútne prirodzene nemecký herec Manfred Krug. Po svojej emigrácii do Západného Nemecka sa stal hercom kriminálnych televíznych seriálov vrátane obľúbeného Miesta činu.
Pre Štefana Kvietika, v tom čase 28-ročného herca Slovenského národného divadla, sa postava Komínka stala pamätnou, ovenčenou aj cenami. V menších postavách sa predstavili vynikajúci poľskí, nemeckí i českí herci.
Režisér Peter Solan týmto filmom odštartoval svoju úspešnú spoluprácu s dramaturgom Tiborom Vichtom. Tá následne priniesla aj filmy ako Tvár v okne či Kým skončí táto noc. Solan bol z politických dôvodov v 70. rokoch preradený do oblasti dokumentárnej tvorby, k hranému filmu sa dostal po vynútenej pauze až v roku 1979.
Józef Hen komunikoval o sfilmovaní svojho námetu aj s poľským režisérom Andrzejom Wajdom, nakoniec urobil dobre, že pristal na spoluprácu so slovenskými filmármi. Vznikol výrazný film, na ktorý sa nezabúda, hoci od jeho realizácie pomaly uplynie polstoročie.
Film je aj dnes obrovským pripomenutím rozdielov medzi profesionálnou a ľudskou morálkou. Kladie otázku, ktorá ani dnes neprestala byť dôležitá: „Môže hrať väzeň s veliteľom koncentračného tábora fair-play?
Vďaka za Komínka, pán režisér Solan
Režisér Peter Solan zveril hlavnú postavu vo filme Boxer a smrť mladému ŠTEFANOVI KVIETIKOVI. Úloha bola preňho skvelou hereckou školou a poznamenala celú jeho ďalšiu kariéru.
Režisér Solan mal so schválením námetu problém. Myslíte si, že postava nemeckého veliteľa v koncentráku nebola vykreslená dosť negatívne?
Film vznikal v období, keď sa nakrúcali iba diela, kde postavy nemeckých vojakov mali jednoznačne záporné charaktery. Manfred Krug nehral túto postavu spôsobom, ktorý by prezentoval špecifickú ideológiu. No v pozícii veliteľa tábora, ktorý využíva väzňa ako svoje boxerské vrece, herecky bravúrne vyjadril amorálnosť moci.
Venovali ste sa predtým boxu?
Nie. Až pred nakrúcaním som sa dostal do rúk profesionálneho trénera boxu Henricha Velického. Bol to famózny chlap, vynikajúco ma kondične pripravil. Prvé tri mesiace som cvičil bez rukavíc, iba švihadlá, švihadlá, švihadlá... Velického filozofia spočívala v tom, že box je v nohách. V ringu je najdôležitejšia schopnosť pohybovať sa, unikať. To boli mordy! Keď dnes vidím švihadlá, tak mi je zle. Škoda však, že som si doteraz nezachoval športový biorytmus, ktorý som vtedy dodržiaval.
Vo filme vás museli za štyri dni vykŕmiť. Ako to bolo v skutočnosti?
V skutočnosti to trvalo o niečo dlhšie. Na raňajky som vtedy mával aj grilované kurča a pol litra červeného vína.
Pamätáte si, koľko ste vážili?
Ako „Häftling“ som vážil 73 a po vykŕmení 97 kilogramov. Bol to ukrutný skok, neviem, či to na mne nezanechalo aj zdravotné následky.
Potom ste už neboxovali?
Nie. Ale tento šport ma začal zaujímať, najmä v období veľkého Cassiusa Claya. Rád som sa pozeral na jeho zápasy. Jeho box, to bol tanec, symfónia pohybu.
Boli ste s filmom aj v zahraničí?
V období železnej opony som vďaka nemu dostal možnosť trošku vycestovať. Mám prekrásne zážitky z festivalu v Corku v Írsku. Spoznal som tam napríklad legendu britského a svetového filmu Petra O´Toola. Dostal som aj lukratívnu ponuku na spoluprácu v zahraničnom filme, ale z ideologických dôvodov z toho nakoniec nič nebolo. A mám tiež spomienku na boxerov z miestneho klubu, s ktorými sme sa bavili až do rána.
S kým ste si pri filme porozumeli?
Nadviazal som veľmi blízky vzťah s Edwinom Marianom, vynikajúcim hercom poľského pôvodu, ktorý hral postavu nemeckého pucáka Williho. Spriatelili sme sa aj s Manfredom. Pri filmovačke sme si herecky dôverovali a vzájomne sa rešpektovali. Na tréningoch sme boxovali oddelene. Až pred finálnym zápasom, keď sme už išli naostro, nás Henro Velický, ako dobrý psychológ, dal dokopy so slovami: „Števo, ak môžeš, udri.“ Zdesil som sa: „Preboha, veď je to môj kolega“. Ale pri boxe ani vo filme sa nedá všetko kamuflovať, takže sme sem tam aj dačo jeden od druhého kúpili. S veľkou úctou spomínam na spoluprácu s režisérom Solanom. Práca na filme Boxer a smrť patrí k prelomovým v mojej kariére.
Dej sa odohráva v koncentráku. Urobila táto téma niečo s vašou psychikou?
Určite. Aj keď som vedel, že komparz sú ľudia od Prievidze a Novákov, ktorí sa po filmovaní prezlečú a pôjdu domov. Ale pohľad na nich v lágri a predstava, že relatívne nedávno to bola skutočnosť, ma prenasledovali aj po skončení filmovania.
Iris Kopcsayová
Boxer a smrť (1962)
Režisér: Peter Solan Námet: Józef Hen Scenár: Józef Hen, Tibor Vichta, Peter Solan Kamera: Tibor Biath Hudba: Wiliam Bukový Hrajú: Štefan Kvietik, Manfred Krug, Valentina Thielová, Józef Kondrat, Edwin Marian, Gerhard Rachold, Jindrich Narenta, Edmunt Ogrodzinski a ďalší
Vážení čitatelia,denník SME pre vás v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom pripravil ďalšiu filmovú edíciu. Séria Slovenský film 60. rokov nadväzuje na projektyz predchádzajúcich dvoch rokov, v rámci ktorých sme vám priniesli najlepšie filmy osemdesiatych a sedemdesiatych rokov. Každý týždeň až do novembra si budete môcťk denníku SME kúpiť v novinových stánkoch aj jeden z klasických filmov slovenskej kinematografie za cenu 99 korún (2,99 eura).Podrobné informácie o edícii nájdete na www.petitshop.sme.sk.Vo Víkende vám vždy predstavíme film, ktorý je aktuálne v predaji. Prajeme vám príjemné čítanie a príjemné divácke zážitky.
Ohlasy z tlače
Scenár rozohráva s dôslednou precíznosťou, s dôvtipom a s inteligenciou všetky čiastkové situačné zápletky, pričom neupadá do zbytočnej drobnokresby a neoslabuje tým hlavnú niť a zámer. Možno povedať, že Solan si týmto filmom začína výrazne vyhraňovať svoj režijný rukopis.
(Kalinová, Agneša: Dôvera sa opláca. Film a divadlo, č. 6, 1963, s. 8-9.)
Solan natočil velmi dobrý, promyšlený, střízlivý film, jeho klidná a zdánlivě snad tradiční forma přesně odpovídá tomu, co chtěl a potřeboval říci. Film s výtečnými hereckými výkony, z nichž mě překvapil jak Kvietikův Komínek, tak zejména velitel Kraft německého herce Manfreda Kruga, kterého známe spíš z filmů lehčího žánru.
(Fiala, M.: Boxer a smrt. Kino, č. 8, 1963, s. 13.)
Jasná a srozumitelná filmová řeč, vzrušení a lidský cit, odpor k jakékoli konvenci a šabloně – to jsou nemalé vklady, které uložil Solan do svého díla, za jehož realizaci se s mladou houževnatostí tak dlouho bil.
(Vondra, Václav: Slovenský film se omlazuje. Práce, 11. 4. 1963, s. 5.)
Koncentrák, který se tu v celcích objevuje jen v několika záběrech, je žhavý a vyprahlý. Interiér baráků i exteriér drtí svou reálností.
(Pittermann, Jiří: Boxer a smrt. Rudé právo, 18. 4. 1963, s. 3.)
Film Boxer a smrť do dnešních dnů patří k nejlepším a nejpůsobivějším dílům svého druhu a žánru, patří k filmům, které se svým moderním projevem a pojetím důstojně řadí k tehdejší naší filmové avantgardě.
(ař: Boxer a smrt. Československá televize, č. 39, 1989, s. 4.)
Významné udalosti - ROK 1962
Federico Fellini nakrútil film 8 1/2
v Londýne vznikla skupina The Rolling Stones
pražské divadlo Semafor pripravilo úspešné predstavenie Jonáš a tingl-tangl
po prvý raz vypísal časopis Mladý svět anketu Zlatý slávik, hlasovalo v nej 797 čitateľov, vyhral Waldemar Matuška, v tom čase začínajúci Karel Gott dostal tri hlasy
bola vypísaná architektonická súťaž na nové umiestnenie Slovenského rozhlasu
začalo vysielať televízne štúdio v Košiciach
v Československu frčala Škoda Octavia
Štefan Kvietik. SME - PAVOL FUNTÁL
