, kde pôsobil viac ako 32 rokov, a hral v 32 krajinách sveta. Hovorieval, že ľudovky oblieka do pekného obleku.
„Za legendu slovenského folklóru sa dnes považuje kadekto, ale Berky-Mrenica tou legendou naozaj bol,“ hovorí Martin Sleziak, vedúci skupiny Zlaté husle, ktorý s Berkym-Mrenicom hrával v skupine Diabolské husle. „Bol to naozaj skvelý huslista, a vynikajúco písal, jeho úpravy aj vlastné skladby sú skvelé. Ako prvý prišiel s tým, upravovať klasické skladby pre cimbalovku, čo dnes robíme aj my. Čo sa týka ľudoviek, vždy hovoril, že ich oblieka do pekného obleku. Autentický folklór má svoje miesto, a on ho mal v krvi, ale dostal ho inam.“
Zo zlých pomerov
Ján Berky-Mrenica si v detstve chudoby užil dosť. Narodil sa v roku 1939 ako tretie z piatich detí, ešte v detstve sa stal polosirotou, tesne pred koncom vojny mu zabili mamu. Práve po nej zdedil talent na hudbu. Už od siedmich rokov si privyrábal hrou na husliach a sníval o vzdelaní. Musel však ísť na učilište do Partizánskeho, pretože tam mal bezplatné ubytovanie a stravu. Už tam však založil skupinu a konzervatórium vyštudoval neskôr diaľkovo. Jeho kariéra sa mohla začať. V roku 1964 sa zbavil dlhov a kúpil si byt. Potom už len pribúdali úspechy, buď s orchestrom SĽUK-u, s opernými spevákmi, ale aj s Janou Kocianovou, ktorej zaranžoval a nahral skvelý album.
Diabolské husle
„Po revolúcii sa začalo kádrovať a často sa rušilo aj to, čo sa nemuselo,“ hovorí Martin Sleziak. „Berkyho nútili robiť prehrávky, mali ho skúšať ľudia, ktorí mu nesiahali ani po päty. To bolo nedôstojné. Jano sa naštval a odišiel. Na protest odišiel celý základ kapely, najlepší hráči, a vytvorili Violin Orchestra. V roku 1994 z nej odišiel a nemal stálu kapelu. Ja som v tom čase hral so skupinou Cimbal Kvintet vo Švajčiarsku, a keď sme sa vrátili, pridal sa k nám a na pôde Lúčnice vznikli v roku 1995 Diabolské husle. Názov dostali podľa Jánovho programu, s ktorým vystupoval v Nemecku. Náš prvý program bol inak Elán a Lúčnica v pražskej Lucerne.“
Diabolské husle boli kapela s troma rovnocennými primášmi - Berkym-Mrenicom starším a mladším a Sleziakom. Ako dlhoročný kapelník mal obrovský archív skladieb, nacvičili aj jeho vlastné. Začali hrávať u nás aj v zahraničí, nakrúcali televízne programy. Kapela bola vo forme a stúpala.
Porážka
„Na jednej skúške v roku 1997 sa Jano Berky zakymácal a povedal - nejako mi je čudne, poďme na koňak. Išli sme si s ním sadnúť do kaviarne, on si dal pohárik, my kávu, a tam som si všimol, že má niečo s kútikom úst. Bežal som volať jednému lekárovi, bývalému lúčničiarovi, a ten, že aby sme ho okamžite priviezli. Bola to porážka a v nemocnici to dostal naplno.“ Ochrnul, ale bol veľmi húževnatý a mal obrovskú vôľu, ako nakoniec celý život.
„S pomocou lekárov a terapeutky, o ktorej sme hovorili, že je to jeho krotiteľka, bojoval, tešil sa z každého úspechu, oznamoval mi - aha, už viem chytiť pohár.“ Pravú ruku sa mu však nepodarilo zrehabilitovať úplne a to bol vlastne koniec jeho kariéry. „S mladým Berkym mali číslo, keď mladý ťahal sláčik a starý hral ľavú ruku. Keď to predvádzali prvýkrát, všetci sme mali od dojatia slzy v očiach, ale oni to potom robili pravidelne a to podľa mňa nemali. Bolo to také smutné.“
Huslista dva roky pred šesťdesiatkou je na vrchole kariéry. Za to, že sa tá Berkyho neľútostne sekla, môže aj jeho životospráva. Miloval korenené jedlá, pálenku, veľa fajčil. „Pochádzal z chudobných pomerov a akoby si to chcel kompenzovať. Rómovia vždy radi dobre jedli, takže keď majú peniaze, výdatné jedlo je to prvé, čo si dožičia. Navyše on aj jeho žena výborne varili.“
Veľký originál
Tak ako každý veľký hudobník má svoj rukopis, aj ten Berkyho-Mrenicov cítiť na jeho úpravách a nahrávkach. „Takto sa rodia legendy,“ hovorí Sleziak. „Keď niekto vytvorí niečo, čo ostane v pamäti ľudí.“
Napriek tomu, že posledných desať rokov muselo byť neuveriteľne ťažkých pre človeka, ktorý husle miloval, do poslednej chvíle bol džentlmen a mal svoj život v rukách. Podľa Sleziaka je to aj tým, že bol inteligentný a nemal sebadeštruktívne tendencie ako jeho bratranec a niekdajší kolega zo SĽUK-u Rinaldo Oláh. Ten bol obrovský talent, ale na sklonku života prepil aj svoje husle. „Jano Berky bol aj neuveriteľný rozprávač, keď sme cestovali autobusom, hodiny nám rozprával historky zo života. Tento jeho talent sa prejavil aj v jeho knihách.“
Ján Berky-Mrenica zomrel vo svojej rodnej Očovej, kde bol vo štvrtok aj pochovaný. Odišiel štyri mesiace po svojej manželke Eve. Spolu mali tri deti. Anna Botošová je splnomocnenkyňa vlády pre rómske komunity, a pomáhala otcovi s jeho knihami, Ján Berky-Mrenica ml. je hudobník, podobne aj najmladšia dcéra Eva, ktorá sa vydala vo Viedni.
* 11. 5. 1939† 12. 10. 2008
1958 - 1991 – bol koncertným majstrom v SĽUK–u
1991 - 1997 kapelník v skupine Diabolské husle, ktorú spoluzakladal
1975 - v Indii si zahral na slávnych stradivárkach, ktoré mu požičal primáš anglického Kráľovského kvarteta
1997 - pre zdravotné problémy musel z orchestra odísť
2007 - syn Ján Berky-Mrenica ml. rozpustil Diabolské husle
