Bez irónie, často to tak bolo. Tak napríklad kríza v roku 1992 so zameniteľnými mechanizmami národných platidiel v Európe urýchlila rozhodnutie zaviesť euro, ktoré je dnes - či sa to niekomu páči, alebo nie - jednou z najsilnejších svetových mien. Teroristické útoky na USA zo septembra 2001 zasa priviedli na Božie svetlo európsky zatykač, na ktorého základe členské krajiny vydali na stíhanie už päťsto ľudí, ktorých je dobré nenechať voľne pobehovať po kontinente.
Na zamyslenie je, či sa tu zrodí niečo trvalejšie aj po súčasnej finančnej kríze. Spoločný záujem je jasný: upokojiť trhy, obnoviť dôveru v bankovníctve. Svetlo sveta uzrela už i prvá spoločná akcia európskych krajín: zvýšenie záruky vkladov v bankách na päťdesiattisíc eur. Viacero štátov sa napokon rozhodlo ísť ešte ďalej a už oznámili, že budú garantovať vklady na sto percent.
Niekoľko vlád, okrem iných česká, na to povedala tak to teda nie. Ako sa dalo čakať, reakcia na seba nenechala dlho čakať: Brusel, konkrétne najhlasnejší šéf európskej exekutívy José Barroso vytiahol kartu so solidaritou, ktorá sa v čase krízy vždy vyťahuje. Fajn. Solidarita alebo porozumenie pre ostatných je pre úniu kľúčové. Inak to môžeme rovno zabaliť.
Lenže ani v podobne vypätej chvíli by sa nemalo zabúdať, že i solidarita má svoje hranice. Aby sme sa pod jej heslom nestali obhajcami nezodpovedných krokov. Čomu pomôžu garancie za každý cent okrem fatálneho zadlženia štátu a pokrivenia pravidiel trhu? Nemal by podľa tejto logiky ešte každý človek s účtom v banke dostať trebárs aj celoročné cestovné od vlády zadarmo?
