Boli o neistote. Neskôr sa obavy mnohých potvrdili, ba realita tromfla očakávania.
No písal sa rok 1953 a menová reforma sa stala veľkou peňažnou lúpežou. Stotisíce ľudí prišli o svoje ťažko nadobudnuté úspory.
Bola medzi nimi aj naša stará mama a s ňou i jej deti, naši rodičia a ich súrodenci. Nestačilo, čo im vzala len pár rokov predtým vojna, evakuácia
a s tým späté rabovačky. Stará mama, práve osemdesiatročná, všetkých upokojovala: „Veci treba takie prijať, akie sa. Žiadnô nariekanie nepomôže. Položme peniažke na stôl a učme sa ich pekne zapamatovať.“
Podvečer si rodina posadala v jedálni okolo veľkého stola, vyložili sa mince všetkých hodnôt spolu s papierovými bankovkami a začalo sa ako
v škole. Učenie a skúšanie. My sme hľadeli v tichom úžase
a odvtedy si pamätám voľakedajšiu modrú trojkorunáčku.
Stojíme niekoľko týždňov pred prechodom na novú menu, ktorá by mala krajine aj nám v konečnom dôsledku pomôcť k lepšiemu životu.
Žiadna lúpež nehrozí. No náreky najmä starších ľudí sa množia, ich strach pred neznámym rastie zo dňa na deň.
Dobre svojim rovesníkom aj tým starším rozumiem. Práve včera som si dala hodinu prípravy a drobné euromince, ktoré mi zostali z návštevy
u dcéry, som premieľala v rukách v snahe zapamätať si ich hodnotu v príslušnej veľkosti
a farbe. Do konca roka si to ešte zopár ráz zopakujem.
Keby stará mama žila, istotne by to tak robila. A keby ma videla, tešilo by ju to.
Lebo veci treba brať také, aké sú, a život je jednoduchší.
Autor: Mária Šišuláková, publicistka
