BRATISLAVA. „Kunderov dávny hriech sa môže stať kľúčom k novému čítaniu všetkých jeho textov,“ píše Martin M. Šimečka v českom týždenníku Respekt, ktorý priniesol informáciu, že Milan Kundera v roku 1950 udal emigranta a pracovníka západných spravodajských služieb Miroslava Dvořáčka. Toho vzápätí zatkli a odsúdili na 22 rokov, z ktorých strávil v komunistických väzeniach štrnásť.
Má Barthes pravdu?
Je to naozaj tak, že tvorba spisovateľa či umelca všeobecne sa po zverejnení nejakej zásadnej (predovšetkým negatívnej) informácie z jeho súkromného života musí nevyhnutne javiť v inom svetle? Pavol Rankov je presvedčený, že áno. „Nepochybne to čitateľov môže ovplyvniť a na tie knihy budú hľadieť inak. Ťažko vieme oddeliť autora ako osobu a jeho mladícku nerozvážnosť od názoru starého kmeťa, ošľahaného alebo potrestaného človeka. Áno, súčasnému Kunderovi táto kauza rozhodne môže uškodiť.“
O tom, že Kunderov čitateľ na toto nikdy nezabudne, je presvedčený aj Daniel Hevier, no nemyslí si, že by to knihám svetoznámeho autora mohlo ublížiť. „To by znamenalo, že to dielo je slabé.“
Kundera, ktorý poprel pravdivosť informácie o svojom údajnom udavačstve, dôsledne trvá na oddeľovaní autora od jeho diela a tvrdí, že román má byť čítaný sám osebe, bez akejkoľvek súvislosti s autorom.
V tomto s ním súhlasí aj Stanislav Rakús: „U mnohých autorov pozorujeme dvojaký život, Márquez je kamarát Castra, Pound bol sympatizantom fašizmu, Borges spolupracoval s juhoamerickým diktátorskými režimami. Ja v takýchto prípadoch oddeľujem dielo, ktoré je nezávislé, od autora, v tomto smere je známy názor postštrukturalistu Rolanda Barthesa, ktorý hovorí o smrti autora. Keď autor ukončí dielo, tak je vlastne mŕtvy.“
Večná otázka
A Peter Zajac k tomu dodáva: „Je to večná otázka, v rozličných historických obdobiach to býva rôzne. Kundera ako postmodernista síce striktne vyhlasuje, že dielo stojí mimo autora, ale na druhej strane celou svojou tvorbou si vytvára istý pamätník.“
Bola to nadpráca
Dušan Mitana viac než o Kunderových čitateľoch rozmýšľa o inom. „Je to iste veľký spisovateľ, hoci ja nie som jeho veľký obdivovateľ. Túto kauzu považujem za Kunderovu osobnú tragédiu. Hoci, ak je to naozaj pravda, očakával by som nie pokánie, ale aspoň vyjadrenie ľútosti a ospravedlnenie sa. Nie jeho čitateľom a ctiteľom, ale jeho obeti,“ hovorí Mitana, no dodáva, že nemá právo odsudzovať ho.
V tom s ním súhlasí aj Tomáš Janovic: „Chcem v tejto súvislosti povedať niečo iné - hrozný je ideologický fanatizmus. Akýkoľvek. Robí z ľudí svine. Možno aj proti ich vôli.“
Pre už spomínaného Rankova je celá kauza menej o „tom starom pánovi, ale viac o celej tej dobe a ľuďoch, ktorí vtedy dobrovoľne vykonávali istú nadprácu, s ktorou boli vnútorne stotožnení“.
Kunderovi táto kauza rozhodne môže uškodiť.
Pavol Rankov
