V Rusku je vzťah k agentom tajných služieb kladný, a vlastne historicky iný. Možno i preto, že pomerne dlhotrvajúci červený teror zabil skoro všetkých, ktorí nedonášali, a nová generácia si musela naďalej zachraňovať kožu informovaním o susedoch.

I najmilovanejší – donedávna hlava štátu, teraz premiér Vladimir Putin – je špión, čo v niekdajšej NDR donášal na pracovníkov sovietskej ambasády svojim nadriadeným z KGB. Práca pre skutočné charaktery.

Ale budem spravodlivá. Väčšina z nás by sa v atmosfére permanentnej hrôzy nesprávala inak. Česi, opäť až na vzácne výnimky, sa nepreslávili hrdinskými skutkami v situáciách, keď ide o krk. Až vtedy, keď nebezpečenstvo mizne v diaľke a stavanie barikád sa nepostihuje, český bojovník za slobodu vylieza na svetlo Božie a bije sa za ňu, až sa z neho dymí.

Vďaka tejto geniálnej taktike mávame vo vojnách malé straty a naše mestá zostávajú nedotknuté, na rozdiel od Kábulu alebo Grozného.

Aj preto ma neprekvapili dve správy posledných dní. Druhá v poradí sa týka môjho milovaného spisovateľa, symbolu slobodnej tvorby, Milana Kunderu. Vraj udal kamaráta, ktorý takmer skončil na šibenici. Našťastie ho poslali len do lágru.

Tá prvá sa týka „prekvapujúceho“ zistenia, že ruskí špióni sliedia v Čechách. Ba čo viac, snažia sa ovplyvniť verejnú mienku proti americkému radaru v Brdoch. Vo chvíli, keď naša BIS odtajnila správu o vystrájaní ruskej rozviedky, vyšli ruské noviny s oslavnými titulkami pripomínajúcimi informovanie o víťazstve v nejakej vojne.

Žiadna hanba, ale hrdosť na svoje tajné služby, čo prekazia nečestné zámery aj ďaleko za hranicami Ruska. Ruku na srdce, Rusi majú svojho Putina, a Česi zasa svojho Kunderu.