Aký animovaný príbeh sa k vám stále vracia?
„Bude to asi Norštejnov Ježko v hmle, alebo film Frédericka Backa Mocná rieka. To je vlastne animovaný dokument. Jeho hrdinom nie sú ľudia, ale príroda. A spolu s ňou vtáci, voda, stromy. Teda všetko, o čom už máme plno informácií. Lenže v tomto filme popri nich ožívajú aj city. Vždy je vzácne, keď sa podarí vyrozprávať príbeh a emocionálne sa ním dotknúť. A v animovanom príbehu je to obzvlášť ťažké, lebo nemáte viac ako pár minút.“
Tvárou festivalu Bienále animácií je čarodejník Klingsor. Čím si to vyslúžil?
„Je to čarodejník – svetobežník a Bratislavský hrad si vybral, aby si pri cestách oddýchol. Chcel si naň sadnúť, a preto ho prevrátil. Narobil tým kopec problémov, a keď sa to už nedalo vydržať, musela sa zapojiť veštica z Vrakune. Klingsorovi poslala mierový odkaz, aby hrad vrátil späť. A on súhlasil. Riešenie bolo teda rozprávkovo jednoduché. Stačilo ho iba poprosiť.“
Ako sa prejavuje, že festival má na svojej strane takého čarodejníka?
„Vieme, ako dnes vyzerá filmová tvorba. Napriek tomu máme v súťaži päť slovenských filmov. Ani jeden nie je vyrobený s podporou verejnoprávnych médií. Tri vznikli na vysokej škole, jeden spravil Jakub Ježík, ešte iba maturant, a film Borisa Šimu vznikol už vo vlastnej produkcii. Máme aj novú cenu, prémiu Literárneho fondu. Dostane ju jeden mladý tvorca, aby mohol robiť na ďalšom filme pre deti. Lebo – aj animátor musí k takému typu tvorby dospieť, a dospeje k nemu zväčša až vtedy, keď má vlastné deti. Vtedy zistí, aké dôležité je rozprávať rozprávku.“
Ako má dnes ale mladý tvorca hľadať motiváciu, keď vie, že jeho príbehy televízia neodvysiela?
„Je pravda, že filmy pre deti nemajú dnes v televízii pravidelné okienko. Keď sa aj nejaký odvysiela, v programe sa stratí. Takže mladí musia byť veľmi usilovní, aby na seba upozornili. Vidím však, že sa začína nové obdobie tvorcov. Sú už novým typom producentov. Sú tvoriví a zároveň si vedia zabezpečiť výrobu i marketing. A darí sa im.“
Často však musia žiť veľmi skromne. Tak sa kedysi animátori obetovať nemuseli.
„Vždy bolo treba dokazovať, že animovaný film je potrebný. Bol to boj, len nebol taký viditeľný. V televízii sme hľadali stále nové argumenty, prečo tvoriť večerníčky ďalej, nepomáhalo ani to, že sa animovaný film skvelo vyvážal do sveta. Samozrejme, dnes je to ešte ťažšie, lebo televízia už desať rokov žiadny večerníček nevyrobila. Vyrábať neprestala iba škola.“
Popri tom sa stále hovorí o tom, aké je dnes ťažké priniesť nový a zároveň zaujímavý príbeh. Ako sa to dotklo animovaného filmu?
„Aj animovaný film musí mať svoj začiatok, stred a koniec. Svojho hrdinu a protivníka. To je celé tajomstvo. Neraz to býva úžasné dobrodružstvo, taký príbeh nájsť. Ale dnes sme radi, ak nejaký film vznikne.“
Zvykne sa ešte pracovať s literárnou predlohou?
„Boli časy, keď bola scenáristická práca pre televíziu neprebádaná, a pre veľkú pani literatúru to bola nová spoločnosť. Postupne sami autori konvertovali na scenáristov a vznikali adaptácie ich knižných príbehov. Robila to aj Mária Ďuríčková, Ján Navrátil, neskôr Dušan Dušek, Daniel Hevier. Dnes už je to minulosť. Siahnuť po literárnej predlohe je však pre tvorcu animovaných filmov stále dobrá cesta. Dieťa sa teší, že vidí svoju obľúbenú postavu z knižky aj vo filme, a zároveň je to dobrý marketingový plán. Spojeniu knižky s filmom, prípadne s hračkou sa dnes zvykne dariť, akurát, že nie vždy to sprevádza aj umelecká kvalita. Ale tá to mala vždy ťažké.“
Čím to je, že kvalita je taká nepríťažlivá?
„Možno nemá okolo seba ľudí, čo by ju s takou naliehavosťou a agresivitou dokázali pretlačiť. Na druhej strane, niektoré úspešné seriály sú zároveň aj krásne. Napokon, na festivale sa o téme podnikania v animácii budeme baviť.“
Nie je to tým, že niektoré filmy sú príliš sofistikované? Že sú pre deti také nejasné, až sa ich boja?
„Keď vznikal seriál Danka a Janka, v televízii sa pri jeho schvaľovaní pýtali: Prečo sú také škaredé? Áno, postavičky mali veľké hlavy a oči, a šaty zase malé. Lenže deti si vonkajšiu stránku nevšímali. Tú rozprávku vnímali zvnútra, zaujímal ich príbeh, a ten sa im páčil. Všimnite si, aké sú dnešné komerčné filmy realistické. Chýba im to posvätenie výtvarníka, jeho zámerná štylizácia, rukopis. Všetko je v nich vysvetlené, a dieťa je pri nich pasívne.“
Takže na animované filmy typu Aladin alebo Leví kráľ by ste deti neposielali?
„Ale áno, posielala. Sú to veľké akčné príbehy, nakrútené s triumfom profesionality. My také filmy nerobíme, ale aspoň by sme k nim mohli ponúknuť alternatívu. Napríklad príbehy bez textu, v ktorých bol taký úžasný Viktor Kubal. V jeho filmoch nikdy nikto neprehovoril, aj tak povedali veľmi veľa. Zoberte si jeho príbeh Janko Hraško a kúzelník. Stačí sa na toho kúzelníka pozrieť, a hneď viete, že je to absolútny podvodník.“
Kubal mal hravé prvky aj v príbehoch pre dospelých. Môžu však jeho Krvavú pani vidieť aj deti?
„Nie je to pre nich veľmi vhodný film. Ak sa už naň dieťa díva, nemalo by byť pri ňom samo. Pretože taký film ho síce provokuje, posúva, lenže môže to byť aj negatívnym smerom. A rozprávka by ho nemala rozrušiť, ale naopak, upokojiť. Rodič by mu mal veci vysvetliť. Malý problém je, že dospelí sa z takej úlohy vyvliekajú. Sú najradšej, keď sa dieťa na nič nepýta, a pozerá sa radšej na tie realistické disneyovky s dialógmi.“
Keď vznikal seriál Danka a Janka, v televízii nám pri jeho schvaľovaní hovorili: To je škaredé! Lenže deti si vonkajšiu stránku nevšímali, vnímali rozprávku zvnútra, zaujímal ich príbeh, a ten sa im páčil.
