Filmová krv je v skutočnosti sirup, zuby kazíme lakom, pot a slzy sú glycerín. Richard Wagner bol iným antisemitom, než akých poznáme z holokaustu, tvrdí v rozhovore vychytený filmový maskér Juraj Steiner.
Internet príliš nepozná vaše meno, hoci ste sa ako maskér podieľali na obrovskom množstve filmov. Nie je vaša profesia tak trochu zaznávaná?
Vôbec nie, taký pocit som v živote nemal, možno je len viac či menej skrytá. Je to otázka informovanosti. V pozornosti médií sú najmä ľudia pred kamerou, nikdy som tým však netrpel. V minulom režime prevládal kolektivizmus, jednotlivec nebol stredobodom pozornosti. Po veľkej medializácii ani netúžim, aj tento rozhovor je výnimkou. Populárne sú skôr profesie vizážistov, respektíve „beaty make-up artistov".
Čo si o nich myslíte?
Vizážisti vykonávajú užitočnú prácu, spoločenský život totiž kladie väčší dôraz na estetiku jednotlivcov. Robia svoju prácu vynikajúco, ide im o vylepšenie zovňajšku človeka. Dnes je to populárnejšie ako práca maskéra, ktorý sa venuje hlavne dramatickým dielam, a ktorý má často za úlohu aj opačné veci - teda nielen skrášľovať, ale aj robiť hercov škaredšími. Vizážisti sú v popredí záujmu médií, pohybujú sa vo VIP spoločnosti, podľa mňa si to zaslúžia. Väčší problém je, že ľudia profesiu vizážistu a maskéra zmiešavajú do jednej kategórie. Prácu vizážistov si veľmi vážim, s našou prácou však má spoločné maximálne niektoré techniky, obsahovo je úplne o inom.
Ľudia majú len hmlistú predstavu o tom, čo robí maskér. Kedy vstupujete do procesu výroby filmu?
Ak by som mal povedať presnú chronológiu, prvým krokom je to, že ma vôbec niekto osloví na spoluprácu. Následne mi pošle základné údaje, o čom to bude, teda scenár, obsadenie, počet ľudí v komparze a ďalšie veci, potrebné k tomu, aby sa vytvorila nejaká finančná predstava o nákladoch. Musím podotknúť, že viacerí kolegovia túto prácu nerobia dodávateľským spôsobom, len povedia produkcii, aké majú požiadavky na honorár. Ja som ako maskér od založenia živnosti fungoval takpovediac ako dodávka „na kľúč", takže záujemcom som predkladal kompletný rozpočet na maskérsku výpravu celého filmu.
Maskér nemôže fungovať na báze vnucovania
Potom sa zrejme debatuje o tom, ako budú vyzerať postavy vo filme.
Keď sa „prekoná" finančná bariéra, pristúpi sa k zmluvným aktom medzi mnou a producentom, pričom v tom čase už prebiehajú diskusie o tvorivých záležitostiach. Mám stretnutia s režisérom, kostýmovým výtvarníkom, samotnými hercami... Takéto „definovanie" jednotlivých postáv a scén filmu je dôležité. Nestačí totiž vedieť „ako", je potrebné dať odpoveď na otázku „prečo". Maskér nemôže pri hercovi fungovať na báze vnucovania. Je nemožné povedať mu „toto budeš mať a nekecaj do toho".
Môže tiež existovať maskér, ktorý je na film pripravený vynikajúco po remeselnej stránke, dokonca môže skvele zvládnuť každú úlohu, pred ktorú ho postavíte, ale lepšie je, ak má aj sám tvorivé myslenie, koncepciu, predstavivosť, aby tak napomohol výsledku samotného diela. Všetci, ktorí pracujeme na filme, musíme mať na zreteli fakt, že ho robíme pre divákov, pre ich pocity. Ak to robíte len pre vlastné potešenie, či preukázanie vlastnej zdatnosti, nebude to dostatočné. Úspech u divákov je podľa mňa dokonca viac ako peniaze, ktoré pri práci na filme zarobíte.
Kedy nastupujete na „pľac"?
To je rôzne, ale ak sa začína nakrúcať napríklad o šiestej ráno, treba tam byť už o piatej, niekedy aj skôr. Musíte totiž pripraviť všetko kompletne tak, aby nebol narušený denný program, namaskovať všetkých účinkujúcich, vrátane komparzu. Ak sa točí dvanásť až trinásť hodín, v mnohých prípadoch je maskér zamestnaný aj po tomto čase. Musí sa pripravovať na ďalší deň, trebárs vyčistiť všetky brady, fúzy, parochne, ktoré použili herci, pooznačovať veci, aby bolo kvôli prípadnej náväznosti scén jasné, ako ktorý herec, či komparzista vyzeral... Tieto záležitosti však ľudia nevnímajú, médiá totiž maskérov často prezentujú len ako tých, ktorí tesne pred záberom pribehnú a poupravujú tvár človeka. Dá sa povedať, že naša profesia je umelecko-remeselná v celej svojej komplexnosti, vo vyspelejších kinematografiách, trebárs v Amerike, je to však inak, tam sa každý špecializuje.
Ako?
Jeden maskér robí povedzme len fúzy, brady a parochne, iný „beauty make-up", ďalší úpravu vlasov a tak ďalej. U nás musí maskér vedieť robiť tak špeciálne efekty, účesy, ako aj krásu, škaredosť, čokoľvek. V našej brandži tiež neexistuje silná odborová ochrana. Poznám pomery na Západe, kvalitní odborníci v Amerike či Kanade sú zatriedení do rôznych asociácií, a ak s nimi chcú producenti podpísať zmluvy, musia sa zaviazať k istým veciam. Asociácie svojich členov jednoducho chránia a garantujú im minimálne podmienky. U nás zrejme nikdy nič také nevznikne.
Čo tie asociácie garantujú?
Napríklad isté mzdové a pracovné podmienky, tiež dĺžku pracovného času. Dvadsať rokov som robil v československej televízii, podieľal sa na mnohých filmoch, a ak sa nakrúcalo mimo Bratislavy, dostávali sme dvadsaťpäťkorunové diéty, čo bolo všetko, nič viac. Dnes sa už tento problém rieši takzvaným „cateringom". Producent sa teda musí postarať o ľudí aj na pľaci.
Divák prácu maskéra nemá vidieť, ale cítiť
Kedy a ako vzniká definitívna podoba hercov vo filmoch? Pri historických to pre maskéra zrejme znamená aj štúdium dobovej vizáže ľudí.
V júni som napríklad dokončil spoluprácu na istom filme z obdobia 2. svetovej vojny z prostredia Slovenska. Pochopiteľne, pre inšpiráciu som zbieral všetku dostupnú fotodokumentáciu, literatúru, dokonca aj vlastné rodinné fotky. Vypomôcť sa dá aj inými filmami, najlepšou inšpiráciou je však život okolo nás. Nikdy neviete, či to, čo ste práve niekde videli, trebárs nejaký výraz človeka v krajnej situácii, nebude vhodný pre niektorú scénu vo filme.
Keď je známe definitívne obsadenie filmu, sú dané základné východiská, z ktorých môžem vychádzať. Každá rola má istý zmysel, pričom funguje v sínusoide - raz je v pozadí, inokedy prichádza vyvrcholenie. Hlavná postava má nejakú východiskovú pozíciu, v rámci deja sa však formuje, nevyzerá stále rovnako. Na to neexistuje stála schéma, vizáž je tvarovateľná podľa potreby. Poviem príklad - celý film môžete nejakú ženskú hereckú postavu zámerne prezentovať ako obyčajnú postavu, a to len kvôli jednému momentu v celom deji, keď sa má objaviť mimoriadne krásna. A divák možno s vami bude ten pocit zdieľať.
Platí, že prácu maskéra by divák vo filme de facto nemal vidieť?
Panujú aj mylné názory, že ju musí byť vidieť, ale je to len jednoduché videnie veci. Divák ju nemá vidieť, ale cítiť. Vezmite si, že mnoho filmov je schematicky postavených na dobre proti zlu. Tvorcovia sa môžu rozhodnúť, ako stvárnia jednu i druhú stranu, dokonca urobiť aj to, že celý čas nechajú divákov v tom, že postava X je anjel, a až v konkrétnom momente ukážu, že v skutočnosti ide o beštiu.
Nevznikajú práve vo filmoch, postavených na boji dobra so zlom, klišé typu „dobrý, kladný hrdina musí vyzerať dokonale, pekne, mať výbornú postavu", a jeho nepriateľ naopak - „škaredý, zjazvený, s tvrdými črtami" a podobne?
Ťažko povedať, vezmite si takého Brucea Willisa. Aj v roliach, v ktorých hral toho dobrého, vždy vyzeral ako gauner. Nedá sa teda zovšeobecňovať. Kedysi v tomto fungovali stereotypy, dnes to už vždy a za každých okolností neplatí. Iste, keď chce tvorca pre diváka od začiatku zdôrazniť, že v konkrétnom prípade ide o gaunera, urobí mu príslušný účes, pridá nejakú jazvu, či tetovanie, podvedomie ľudí v tomto funguje. Je však mnoho diel, kedy má napríklad divák s gaunerom sympatizovať, nie naopak.
O čo viac však hercovi pri zobrazovaní gaunera pomôže maskér, o to menej ho musí hrať, nie? V podstate mu uľahčujete stvárnenie.
Maskér nie je alfou a omegou prezentácie postavy. Základným východiskom je konkrétny typ herca a jeho umenie. Maskérovou úlohou mu je len pomáhať.
Potrite si tvár medom a strávte tak celý deň
Sú herci, ktorí majú s maskérom problém?
Skôr existujú takí, ktorí majú problém s našimi technikami. Keď niekomu nalepíte fúzy alebo bradu, nie je to pre neho dvakrát príjemná vec, nech to urobíte akokoľvek. Skúste si trebárs potrieť tvár medom a stráviť tak celý deň. Vývoj v tomto smere napreduje, kedysi sa používal éterový mastix (prírodná živica, riedená éterom, pozn. autora). Dnes sa už tento typ lepidla nepoužíva, dráždil pokožku, tá štípala, bolo to nepríjemné.
Sú aj herci, ktorým keď im nalepíte bradu, nedokážu poriadne uvoľnene rozprávať. Herec si nakoniec zvykne, ale len keď pochopí zmysel toho, čo od neho vyžadujeme. Vizážisti pracujú tak, aby sa ľudia pri nich cítili príjemne, maskéri zase tak, že často aj dve sekundy pred začiatkom záberu pribehneme a niečo dorobíme, upravíme a podobne. Krásne sa o tom, o čom je práca maskéra, vyjadril v televízii istý herec, bolo to dokonca na moju adresu. Lepšie to povedať neviem, takže ho odcitujem: „Predstavte si plný atletický štadión a atléta, ktorý sa práve chystá prekonať svetový rekord. Sústredený a pripravený čaká na štart, zrazu k nemu pribehne tréner a zaviaže mu šnúrku na tretre." Vyrušujeme teda hercov z koncentrácie, ale aj o tom je naša práca.
Kto vyrába všetky tie fúzy a brady pre jednotlivé postavy? Maskér ich navrhne a niekde objedná?
Nie, vyrába ich samotný maskér. Nedávno som zažil situáciu, že sa celý deň filmovalo, brada sa zničila, a v noci na hoteli som vyrábal náhradu. Nemusel som, ale kolegovia to ocenili, veď sme spoločne pracovali na tom, aby bol výsledok čo najlepší. Na filmovačke v exteriéri musíte mať pri sebe všetko - drevený model brady, tyl, na ktorý sa robí, vlasy, ktoré použijete, aj pútkovacie ihly. V podstate nemôžete nikdy povedať, že „prepáčte, nemôžeme točiť, lebo nemáme bradu", to je nemysliteľné. Ak viete, že sa v nejakej scéne brada zničí, logicky ich treba vopred pripraviť viac, samozrejme rovnakých. Pochopiteľne, ak ide o nejaký historický film, v ktorom je plno bradatých komparzistov, fyzicky tie brady nevyrábam sám, musím si objednať spolupracovníkov.
Ázijské vlasy sú drahá záležitosť
Ako sa vyrába brada?
Máte jemný transparentný tyl, ktorý po priložení na tvár prakticky nevidno, používate k tomu ihlu s veľmi jemným háčikom, ktorým vlasy po jednom kuse „uzľujete" do tylu. Vlasov je viac druhov, často sa používajú ázijské, ktoré sú vo všeobecnosti hrubšie ako európske.
Vlasy na brade sú teda pravé?
Samozrejme, existujú firmy, ktoré vlasy spracovávajú. Ázijské vlasy sa chemicky tenšia, odfarbujú a následne znovu farbia na celú škálu odtieňov. Po odstrihnutí z copu človeka sú rôznej dĺžky, takže sa upravujú, aby ste si mohli kúpiť potrebné množstvo rovnakej dĺžky. Vlasy sú pomerne drahá záležitosť, najmä ak chcete kvalitu.
Má Slovensko veľa skúsených maskérov?
Má ich úžasne málo. Spôsobil to mnohoročný výpadok v našej hranej filmovej tvorbe. Moja generácia sa už dostala do dôchodkového veku, tá po nás o tom síce niečo vie, ale bola nútená venovať sa skôr modelingu a „beauty make-upu" ako filmu. Generácia po nich je však zameraná prakticky už len na „beauty make-up", takže sa venuje „stajlingu" pre časopisy, sleduje novinky na kozmetickom trhu, a otvára si lukratívne kozmetické salóny. Je to dobrý biznis, ja im držím palce, spoločnosť estetiku potrebuje, ale klasickí maskéri de facto zanikajú vďaka vákuu v nakrúcaní filmov po revolúcii. Niekto, kto si dokáže zarobiť na modelingu, vám predsa nepôjde na štrnásť hodín denne „makať" do exteriéru a behať tam s kufríkom plným rôznych „nezmyselných" vecí. Na „pľaci" Vám totiž nesmie chýbať nič, čo môžete trebárs iba hypoteticky potrebovať.
Krv vo filmoch je sirup s potravinovými farbivami
Čo obsahuje kufrík maskéra?
Štandardná výbava okrem základných líčidiel a pomocných farieb je obrovská. Okrem rozličných pracovných nástrojov totiž potrebujete aj také špecifiká, ako napríklad lak na zuby.
Prosím?
Áno, potrebujete ho aspoň v štyroch odtieňoch. Trebárs preto, aby herec vo filme pri úsmeve nevyzeral ako reklama na zubnú pastu, ale napríklad ako fajčiar, sediaci v krčme. Môže sa tiež stať, že tam máte komparzistu, ktorý má protézu so zlatým zubom, a vy ju musíte pre obraz schovať. Nedávno sme tiež robili opak - jednému hercovi sme zlatý zub v spolupráci s dentistom dorábali. V kufríku tiež musíte mať najmenej tri konzistenčne rozdielne druhy krvi na drobné jazvy, poranenia, plastické záležitosti.
Niektorým práve padol mýtus o kečupe.
Kečup je kečup, existuje celá škála druhov krvi, ktorá sa používa vo filmoch. Dodáva ich niekoľko výrobcov, základnú surovinu v poslednej dobe tvorí výlučne sirup, sfarbený zdravotne neškodnými potravinovými farbivami. Existuje viac typov krvi podľa toho, na aký účel ju chcete použiť - hustejšia, redšia, tmavšia, svetlejšia.
Prestrelená hlava je záležitosťou strihu
Čo sa používa trebárs pri prestrelenej hlave?
Také niečo je veľmi špeciálny efekt, ktorý vy ako divák vnímate úplne inak, ako v skutočnosti prebieha. Často ide o spoluprácu medzi kameramanom, pyrotechnikom, počítačovými animátormi a maskérmi, zameranými na špeciálne efekty. Nakrúca sa to krok po kroku, výsledok je potom len záležitosťou strihu. Ten je silná zbraň, ktorá divákovi dávkuje informácie tak, ako tvorcovia chcú.
Funguje to na viac fáz - do istého, posledného možného bodu vidíte na plátne hlavu herca, ktorému ma byť odstrelená hlava. Potom ide strih a už vidíte len jeho bustu, a je jedno, či samostatnú, alebo s časťou postavy. Busta môže byť napreparovaná podľa potreby, následne ju odpáli trhavina. Okamžite ide ďalší záber, ktorý je otázkou zámeru tvorcov. Ak divák potrebujete pre pochopenie scény dostať len zlomkovú informáciu, nemusí mu byť ďalšiu minútu ukazovaný záber na to, ako konkrétne vyzerá prestrelená hlava. Ak mu však chce režisér sprostredkovať aj silný pocit odporu z pohľadu na následky, vyrobí sa celá figurína, navlečená v rovnakých šatách ako herec, pričom hlava, rozhodená vo fragmentoch, sa naaranžuje do kaluže krvi a podobne. Obvykle vám však režisér ako divákovi predloží len rýchly zostrih viacerých fragmentov, ktoré majú za úlohu divákovi priniesť informáciu, že sa niečo stalo bez toho, aby videl technologické detaily. K tomu všetkému si musíte pripočítať ruchy a zvuk.
Tie pripravuje kto? Berú sa zo zvukovej databanky, či nahrávajú pre každý film zvlášť?
Zvlášť. Vyrábajú sa u špecialistov - odborníkov na ruchy. Vezmite si trebárs film Gladiator. Keď som vyšiel z kina, bol som plný zážitkov aj zo zvukov. Napríklad úvodná scéna filmu sa odohrávala v rýchlom zostrihu detailov spotených tiel, tvárí a striekajúcej krvi, pri ktorých bolo počuť vzdychy, svišťanie šípov, šľahanie ohňa, alebo zvuk kovových zbraní. Pripraviť ruchy nie je ľahká vec. Film je teda súbeh obrovského množstva doslova tvorivých profesií. Ľudia v nich sa snažia poskytnúť divákom to najlepšie, čo vedia. A dobrý režisér využije kapacity takých odborníkov na maximum.
Na vytváranie potu a sĺz sa používa glycerín
Ďalšie veci v kufríku?
Máme v ňom tiež rôzne pasty, ktorými sa dajú robiť drobné trojdimenzionálne modelácie, napríklad kolódium - v chirurgii sa používal na sťahovanie rán po zašití. My ho využívame trebárs na stvárnenie starších zahojených jaziev, alebo popraskaných perí.
Ako sa vyrábajú vrásky?
Rôzne. Existujú aj prípravky na latexovej alebo silikónovej báze, ktoré majú po vyprchaní sťahujúci účinok. Ak chceme ukázať úplné starnutie, ide o kompletné trojdimenzionálne masky, maskujú sa tri až štyri hodiny. Sú to teda hotové, na odliatku tváre herca vymodelované povrchy, nalepené na tvári. Kedysi bol základnou hmotou takéhoto make-upu latex, dnes sa používajú silikóny alebo želatína.
Čo pot? Je aspoň ten skutočný?
Nie je. Používa sa lekárenský glycerín v rôznej hustote. Existujú síce aj spreje s rôznou jemnosťou rozstreku, použiť sa dá dokonca aj voda, ale štandardom je práve glycerín. Ten sa používa aj pri stvárnení sĺz, vtedy však musí byť hustejší, na stvárnenie potu treba redší. Treba dávať pozor aj na to, aby ste nenamaskovali pot len na čele, pričom vynecháte krk, či končeky vlasov vzadu. Je to tiež o manipulácii diváka - záber, na ktorom potrebuje tvorca filmu prezentovať divákovi trebárs nadmernú fyzickú námahu postavy, stačí jeden detail tváre, zvyšok už dotvorí mokré oblečenie.
Bolo by farizejské tvrdiť, že si prácu vyberáme len podľa kvality
Tvorcovia filmov i herci si obvykle vyberajú prácu aj podľa kvality scenára. Premýšľajú tak aj maskéri?
Na to je veľmi jednoduchá odpoveď - maskér si príliš nemôže vyberať, lebo žije z toho, čo zarobí prácou. Každý chceme dopriať sebe i rodinám. Bolo by farizejské povedať, že v našich regionálnych podmienkach existujú maskéri, ktorí by si vyberali len kvalitu. Iná vec je, že ja som už dovŕšil 62 rokov, a mohol tak po veľmi rušnom profesionálnom živote odísť do penzie. Do istej doby života vždy pracujete na tom, aby ste boli niekým. Keď sa vám to podarí dosiahnuť, zbytok života trávite ako šikovný a talentovaný odborník, musíte to však dokazovať pri každej práci, ku ktorej vás prizvú. Ja už dnes nevyužívam každú príležitosť na zarábanie peňazí, môžem si dovoliť poďakovať a odmietnuť, ale ak sa rozhodnem znovu pracovať, asi si budem vyberať už len podľa toho, kto ma osloví. Ak to urobia priatelia, s ktorými mám nejaké putá, len ťažko možno povedať nie.
Je maskér dobre platenou profesiou?
Ani nie. Špičkoví vizážisti si u VIP osôb zarobia viac a ľahšie. V porovnaní s maskérmi v Nemecku alebo v Amerike je naša denná gáža pomerne nízka, ale ak to porovnám s tým, koľko si tu môže zarobiť lekár alebo učiteľ, tak sa vždy trochu hanbím. Lekár totiž musí na rozdiel odo mňa viac študovať, nesie väčšie riziká, a ohodnotený je oveľa menej ako ja. V porovnaní s týmito profesiami sme na tom teda lepšie.
Ak pracujete dobre, prečo by vás nepozvali znovu?
Pravidelne vás prizývali k spolupráci na opernom festivale Richarda Wagnera v nemeckom Bayreuthe. Kedy sa kariéra kohokoľvek preklápa do bodu, že je žiadaný aj v zahraničí?
Žiadaný je čudné slovo, používam ho veľmi nerád.
Čudné, ale pravdivé.
Áno, ale v mojom prípade ide o prozaickú záležitosť. Niekedy na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov som bol zamestnaný v televízii, pričom ma z divadla Nová scéna požiadali, aby som im vypomohol na turné po Nemecku, Holandsku a Luxembursku s operetou Cigánsky barón. Od detstva som totiž dobre hovoril nemecky. Šlo o päť týždňov v zahraničí, bola to snáď jediná možnosť, ako sa dostať do inej krajiny bez toho, aby sa človek stal emigrantom.
Absolvoval som to, turné sprevádzali pracovníci Slovkoncertu, pričom po jednom z predstavení som sa niekoho z nich v rámci posedenia spýtal, či by bolo možné ísť robiť do zahraničia na dlhšie. Odpovedal, že prečo nie, vraj sa mám zastaviť po návrate do Bratislavy. Urobil som tak, a Slovkoncert v mojom mene rozoslal ponuku. Následne prišli pozvánky na rozhovor do piatich divadiel v západnom Nemecku. Dostal som vycestovaciu doložku na týždeň, absolvoval pohovory a dohodol sa so Štátnym divadlom v Štutgarte. V televízii som požiadal o voľno a legálne odišiel na jednu sezónu. Po návrate som chcel pokračovať inde, skúšal som Štátnu operu vo Viedni, ale tam bol komplikovaný postup. Jej pracovníci boli totiž štátni zamestnanci, a mohli nimi byť len ľudia so rakúskym občianstvom. Vtedy mi niekto poradil, aby som to skúsil na festivale Bayreuthe. Napísal som tam, odpísali, že na sezónu 1981/1982 už majú všetko obsadené, ale po troch týždňoch sa ozvali, či predsa len nemám záujem, a bolo.
Takže šlo nakoniec o náhodu?
Presne tak. Keď im totiž vtedy niekto náhle vypadol a listovali ponuky záujemcov, medzi „listujúcimi" bol aj človek, ktorý sa narodil v Bratislave, pracoval v SND, a neskôr odišiel žiť do Düsseldorfu. Poznal ma, a tak som to dostal práve ja.
To bola prvá účasť, na ostatné vás už volali automaticky, takže platí to o tej žiadanosti.
Ak svoju prácu zvládnete remeselne dobre, pričom aj spoločensky zapadnete do toho kolektívu tvorivých ľudí, prečo by vás nepozvali znovu? Výhodou ľudí z ČSSR bolo aj to, že vzhľadom na minimálnu materiálnu základňu si vytvorili skvelé improvizačné schopnosti. Ak tam napríklad vznikla požiadavka, že kto do večera urobí to a to, povedal som, že to zvládnem. Keď sa to podarilo, všetci povedali len „wau". Takto si človek vytvorí imidž odborníka, ktorý jednak vie, a jednak chce pracovať. Bola to lukratívna možnosť zarobiť si, navyše som tam spoznal množstvo výborných priateľov.
Púšťali vás von aj s rodinou?
Nie, povedali mi, aby som to ani neskúšal, lebo upadnem do podozrenia z úmyslov emigrovať. Manželku a deti držali doma ako rukojemníkov.
Emigrovať ste teda nechceli?
Budem úprimný - ak som mal možnosť vycestovať, spolupracovať s niekým a potom sa vrátiť domov, prečo by som to robil?
Wagner bol iným antisemitom, než akých poznáme z holokaustu
Ste žid. Richard Wagner bol jednak antisemitom, jednak sa svojím dielom stal obľúbencom Adolfa Hitlera. Nemali ste s tým vnútorný problém?
Toto sa ma pýtali aj iní, hoci s pojmami ako viera vo svojom živote príliš nenarábam. Samotný fakt, že Wagner patril do kategórie antisemitov, sa však týka obdobia, v ktorom Richard Wagner žil. V tom čase sa antisemitizmus prejavoval inak. Koniec koncov, v rôznych formách a v rôznych krajinách sa traduje prakticky od ukrižovania Ježiša Krista. Všade bol iný - v Afrike, Španielsku, Francúzku či Rusku. A úplne iné bolo „konečné riešenie", ktoré vytvorili Hitler s Goebbelsom alebo Himmlerom. Na otázku, či teda bol Wagner antisemitom, odpovedám, že OK, ak bol, tak bol, nebola to však tá podoba, ako ju poznáme z obdobia holokaustu v druhej svetovej vojne. Súčasný festival Richarda Wagnera a ľudia, ktorí sa na ňom podieľajú, nemajú s fašizmom a antisemitizmom nič spoločné. Dá sa o tom polemizovať, na všetko sa možno pozerať z viacerých uhlov, svet totiž nie je čiernobiely.
Vďaka čomu ste sa dostali k práci na produkciách nemeckých filmov?
Bolo mi umožnené spolupracovať s množstvom významných slovenských a českých režisérov, ktorých dôveru si vysoko vážim. Ako živnostníka ma oslovili priatelia z Prahy. Vedeli o mojich rečových schopnostiach, dostal som sa tak k zaujímavej práci so známym režisérom, držiteľom Oscara, Volkerom Schlöndorffom. Najskôr ma však zavolali kvôli príhodovému filmu na tému Casanova, zvládol som ho, a nemecký produkčný povedal, že ďalší rok chcú robiť v Česku nejaké scény z koncentračného tábora, či nemám záujem prevziať českú časť toho filmu. Povedal som, že ak, tak jedine celý film. Súhlasili, a až dodatočne povedali, režisérom filmu bude pán Schlöndorff. Nedávno som po rokoch videl jeho film Plechový bubienok, na svoju dobu je úžasný. V tom čase bol európsky film špička, americký sa nachádzal niekde úplne inde. My sme tu mali Felliniho, Bergmana, Pasoliniho a mnohých ďalších ľudí, ktorí robili filmové diela, z ktorých bola moja generácia „hotová".
Keď aj nájdem vo filmoch chyby, poviem si len "no a čo"
Prečo potom Európu prevalcovali tie americké? Ak vezmeme do úvahy nielen vami spomínané mená, ale aj francúzsku kinematografiu, je to čudné.
Ide o peniaze. Američania do tohto segmentu zábavy vložili taký kapitál, že inak to ani nemohlo dopadnúť. K tomu sa pridružil vývoj techniky, nosičov, počítačov. Jednoducho zaplavili trh. Na to sme „doplatili", hoci treba povedať, že ak si vezmete napríklad českého režiséra Zemana a jeho spracovanie Baróna Prášila, Cesty do praveku, Vynálezu skazy, tak na to, že neexistovali počítače, klobúk dole.
Ako vnímate film, keď sedíte v kine? Všímate si prácu maskérov?
Áno, v podvedomí však každý film sledujem ako človek, ktorý stojí za kamerou. Vidím teda aj techniku, ktorá sa nachádza v okolí záberu. Považujem to za profesionálnu deformáciu, ale v tomto som, myslím, tolerantný. Nehľadám chyby zámerne, a ak ich aj nájdem, poviem si, že „no a čo". Nevidím dôvod byť za každú cenu kritický. Jeden kameraman mi raz pri nakrúcaní povedal: „Juraj, ty aj ja vidíme chyby. Robíme však čosi, čo sa volá moving pictures, teda pohyblivé obrázky. Deväťdesiat percent ľudí v kine nemá čas, možnosť, ani zámer vnímať nejaké chyby." A má pravdu.
Keď som sa vás pýtal na hobby, povedali ste, že zaň považujete svoju prácu. Nie je priskoro rozlúčiť sa s najobľúbenejším koníčkom?
Mám dobrý pocit z toho, čo som dokázal, podľa mňa však už nastal ten správny čas na odchod. Vždy je lepšie povedať dovidenia päť minút predtým, ako to povie niekto iný vám. Osvojil som si názor, že generačný problém sa začne najskôr prejavovať ohľaduplnosťou, teda tým, že mi niekto povie „pán Steiner, seďte, my to spravíme", a na to naozaj nechcem čakať. Už pri svojom poslednom filme som bol viac supervízorom, ako umeleckým maskérom, za čo som sa kolegom veľmi pekne poďakoval s tým, že si cením, čo pre mňa urobili, ale sľúbil som tiež, že nič také viac nezopakujem. Záväzky typu „prevezmem na seba celú výpravu filmu", si už na seba brať nebudem. Som rád, že som mohol prežiť veľké veci, ale musím povedať aj to, že dnes je mi dobre. Mám totiž po tých rokoch taký deficit v relaxovaní a cestovaní nie za filmovaním, ale na dovolenky, že je načase žiť inak. Veď koľko mám pred sebou času, aby som dobehol všetko zameškané? Držať vlastnú ženu za ruku a prechádzať sa s ňou po Paríži... Ja to chcem ešte prežiť.
Rozhovor bol autorizovaný, Juraj Steiner v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: Redakcia
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.
