BRATISLAVA. Len čo vošli na Estadio Olímpico, stotisícovým hľadiskom sa rýchlosťou guľového blesku prehnala nákazlivá mexická vlna. Chvíľu sa zdalo, že ovácie nebudú mať konca.
V nedeľu uplynú štyri desaťročia od chvíle, keď agentúry do sveta vyslali správu, že slávnostné otvorenie olympiády v Mexiku vyhralo Československo. Volejbalista Bohuš Golian na ňom niesol jeho štátnu vlajku. Ako vôbec prvý Slovák v histórii spoločného štátu Čechov a Slovákov.
„Zdalo sa mi, že nekráčam po tartane, ale vznášam sa nad ním,“ spomína na pocity z defilé na úvodnom ceremoniáli Hier XIX. olympiády v sobotu 12. októbra 1968 vtedajší kapitán československej volejbalovej reprezentácie.
Bolo päťdesiatdva dní po začiatku okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy.
Ovácie pre Čechov a Slovákov
„Nedarilo sa mi kráčať do taktu, ako to bolo vtedy zvykom, lebo mi celým telom prebiehalo mrholenie,“ vraví dvojnásobný olympijský medailista a dvojnásobný majster sveta.
Dnes už 77-ročný člen rady starších Slovenského olympijského výboru sa vyhol slovu zimomriavky. To, čo cítil, boli skôr teplomriavky.
„Vrúcnejšie ako našu výpravu privítali Mexičania len vlastnú. Ak by som mal zostaviť rebríček dĺžky ovácií, na čele by bolo Mexiko, za ním Československo a potom s odstupom Sovietsky zväz a Spojené štáty.“
Prekvapuje vás, že Mexičania na jednej strane búrlivo aplaudovali okupáciou poníženým Čechom a Slovákom a na strane druhej prejavovali sympatie aj k ZSSR? Golian má vysvetlenie: „Chudobní Mexičania vtedy inklinovali skôr k politickému zriadeniu, ktoré proklamovalo sociálnu úlohu štátu.“
Mexická metropola zažila desať dní pred olympiádou masaker, v porovnaní s ktorým to, čo sa pol roka pred tohtoročnými pekinskými Hrami udialo v tibetskej Lhase, bol iba incident. Počas nočného zásahu vojska a polície proti rebelujúcim študentom na Námestí troch kultúr prišli o život takmer tri stovky ľudí. „My nepotrebujeme olympijské hry, my potrebujeme revolúciu,“ hlásali študenti.
„Helikoptéry a výstrely počas potláčania vzbury bolo počuť aj do olympijskej dediny, lebo univerzitné mestečko ležalo neďaleko,“ vraví bežec Jozef Plachý, ktorý sa v devätnástich rokoch piatym miestom na osemstovke postaral o jednu zo senzácií olympiády.
Dilema: ísť či nejsť?
Československá výprava, podobne ako drvivá väčšina iných, priletela v snahe o čo najlepšiu adaptáciu do Mexika v predstihu. Po vpáde vojsk sa však jej účasť doma veľmi zvažovala. Plachého aj ďalších atlétov zastihol 21. august na sústredení v dvojtisícovej nadmorskej výške rumunských Transylvánskych Álp. „V stredisku Pietra Arsa som sa po prvý raz v živote pripil,“ priznal košický rodák.
Volejbalisti hrali 20. augusta v Českých Budějoviciach zápas s Japonskom a po ňom mali spoločnú večeru.
„Skôr, než sme zaľahli, sa rozkríklo, že nás obsadili,“ spomína slovenský volejbalista storočia.
„Japoncov okamžite odviezli do neďalekého Rakúska a náš tím ráno rozpustili. Po dvoch týždňoch nás zavolali na sústredenie do Jihlavy, no to ešte nebolo isté, že sa poletí. Napokon sa však za štart v Mexiku vyslovili nielen funkcionári, ktorí vystupovali proti okupácii, ale aj pár tých, ktorí ju skôr podporovali, akurát s iným motívom.“
Kto je Brežnev, zistil sám
Od tej chvíle čs. olympionici diskutovali najmä o jedinom: ako sa správať k súperom z krajín, ktoré nás napadli.
„Prvých v olympijskej dedine, cestou na večeru, sme stretli Poliakov. Czesc! pozdravil nás Wojciech Rutkowski. My nič, dohodli sme sa na ignorovaní,“ vykresľuje Golian.
„Potom však prevládol názor, že ignorovať treba len Rusov, kým ostatným bude lepšie vysvetľovať.“
Keď však Golian cestou z tréningu natrafil na Ivana Bugajenkova, nezdržal sa a vyčítavo sa ho spýtal: „Čo ste to spravili?“ Lotyš z moskovského CSKA sa nadýchol a odvetil mu jedinou vetou, ktorá bola hodna viac ako celé súvetia ospravedlnení.
„Od rodičov viem, kto bol Stalin – kto je Brežnev, viem už aj sám.“
Riedky vzduch, husté výkony
Keď športový svet zistil, že bude súťažiť v nadmorskej výške 2240 metrov, kde je o tretinu menej kyslíka, zhrozil sa. Strašili ho dokonca hrozbami smrti. Obavy mali najmä atléti. Napokon sa však práve atletika postarala o to, že mexická olympiáda nikdy neupadne do zabudnutia. Dvadsaťpäť svetových rekordov sa už nikdy na hrách nezrodí. Len v trojskokanskom finále ich padlo päť. Ďalšie takmer bez výnimky na všetkých tratiach do 400 metrov a takmer vo všetkých skokoch.
Krátkodobým výkonom výška výdatne pomohla. Strednotratiarov a vytrvalcov naopak klátila. Hlavný štadión v susedstve vyhasnutého krátera bol, našťastie, mimo najväčšieho smogu, pre mexickú metropolu ešte typickejšieho ako pre Peking. Z troch strán ho obklopoval les. A podkladom na ovále aj v sektoroch po prvý raz na olympiáde nebola škvara ani antuka, ale tartan, „zázrak“ firmy 3M.
Atletickí experti sa nerozpakovali pred silnými slovami. Hovorili o „štarte do kozmického veku“. Beamonových 890 cm v prvom platnom pokuse diaľkarskej súťaže dostalo prívlastok „skok do 21. storočia“.
Návyk na život a prípravu v redšom vzduchu potiahol do medailových sfér tmavých atlétov. Získali najmenej jednu medailu vo všetkých behoch od 800 m (vrátane) vyššie a mužská stovka zažila prvé finále bez belocha.
Dvojstovka sa končila protestom: zlatý Tommie Smith aj bronzový John Carlos prestáli americkú hymnu na stupňoch v čiernych ponožkách a so vztýčenou rukou s navlečenou čiernou rukavicou, demonštrujúc požiadavku rovnoprávnosti černochov. Americká výprava ich vzápätí za trest vylúčila zo svojich radov.
Štyri zlaté medaily gymnastky Věry Čáslavskej a koniec sovietskej dominancie v tomto športe vnímal svet ako symbolický aj sympatický revanš za príkoria, ktoré národom jej krajiny spôsobil Kremeľ.
Skrátka, Mexiko 1968 je nezabudnuteľná olympiáda. Olympiáda desaťročia, v atletike možno aj storočia.
