Zväčša nedisciplinovaní, často až bolestne ignorantskí Izraelčania sa premenia na poslušnú až špirituálnu masu. Teda až na bitkárov v Akku, čo si vybavovali účty s Arabmi.
Na Deň zmierenia sa židia postia (zakázané je aj pitie vody), nesmú vykonávať fyzickú námahu (ani sa umyť) a majú sa venovať rozjímaniu, modlitbám a návšteve synagógy.
Čím viac civilizácia postupuje, tým je „svätenie“ tohto sviatku náročnejšie. Nefunguje televízia, nesmie sa používať internet, autá zostávajú v garáži. A Izraelčania všetky tieto zákazy rešpektujú. Teda väčšina z nich, lebo nájdu sa aj odpadlíci, čo sa drzo najedia, hoci nie sú deti, tehotní ani starí a pustia si k tomu aj dévedéčko z požičovne. Izraelské mestá na Jom Kippur vyzerajú ako dediny pred 50 rokmi. Ani jedno auto, po širokých cestách sa preháňajú deti na bicykloch, rodičia majú pred domami vyložené stoličky a čítajú noviny. Semtam sa mihne nejaká vyparádená rodinka, čo si to v najlepších šatách nasmerovala do synagógy.
Neviem, či Izraelčania na tento sviatok rozjímajú, ale ich snaha aspoň jeden deň v roku zmeniť rytmus a vzdať sa výdobytkov civilizácie mi je sympatická. Je to totiž náročná vec, čo môžem sama potvrdiť. Nejde tak ani o hlad, ako o to, ako zabaviť svoje dieťa bez prítomnosti zvukovej kulisy z rádia či televízie, ako si vyšliapať pár schodov, lebo ani výťah by sa nemal používať, či ako nezošalieť z toho náhleho ticha, ktoré má zrazu naplniť obyčajná ľudská komunikácia a prosba o odpustenie, ak už človek nemá odvahu či vieru pohovoriť si s Najvyšším.
Takéto zmierovanie trvá 24 hodín a je to veľká škola. A na záver veľká zábava. V minútu, keď sa Jom Kippur skončí, zase rachotia práčky, štartujú autá, ľudia posielajú emaily a vreštia po sebe. Aby nestratili ani sekundu z času, ktorý im v tento deň vymeral Stvoriteľ.
Autor: Jana Shemesh, dopisovateľka SME z Blízkeho východu
