Alebo tam chceš ísť ráno na siedmu?“ pýta sa rozhorčená. Odpovedám len stroho: „Počkaj, Robert nám pomôže.“
Roberta sme spoznali na ceste z Bratislavy do Mníchova. Bol jedným z mála Nemcov v autobuse a po krátkom rozhovore vysvitlo, že má na Wiesn stánok s obloženými žemľami. „Príďte sa pozrieť, dostanem vás do stanu,“ odkázal nám pri rozlúčke.
Pred stanom Schottenahamel je rad ako za socializmu na banány. Robert, oblečený v koženej motorkárskej bunde, nás vedie k zadnému vchodu. Nevyzerá to dobre, tu je plno, ale SBS-kári nachvíľu otvoria dvere. Pracovníci Červeného kríža vynášajú na žltých nosidlách pána, ktorý „padol za obeť pivu“. Záchrancovia sa usmievajú, okolostojaci sa usmievajú, je to tu normálne. SBS-kári vzápätí pribuchnú bránu. Robert ešte stačí priložiť svoj biely preukaz „zamestnanca Wiesn“ na sklo. Po letmej kontrole sa nám otvorí malá medzierka a sme dnu, v stane a v paralelnej realite Oktoberfestu.
„Ein Prosit der Gemütlichkeit“
Pivný stan je obrovská montovaná hala. Oficiálne je plný, takže tu musí byť okolo šesťtisíc ľudí. Snažíme sa nájsť miesto pri stole, ale je to bez šance. Robert nám vysvetľuje pravidlá: „Ak chceš pivo, musíš sedieť, na stojáka nič nedostaneš.“ Prosíme teda partiu pri jednom stole, aby nám objednali na seba. Polovica z nich ide našťastie na záchod. To potrvá. Prisadáme si a k pivu objednávame ešte „Händl“, čiže grilované kura. Je mastné, aj čo sa týka ceny, ale výborne sa hodí k pivu. Všetci prísediaci si s nami štrngli, hoci sme sa ešte nikdy predtým nevideli. Florian z partie nám hrdo rozpráva, že naživo videl, ako starosta Mníchova Christian Ude narazil prvý sud a slávnostne zvolal „O zapft is“. Touto vetičkou otvoril hrádzu šiestim miliónom litrov piva, ktoré za tri týždne bavorskou metropolou pretečú.
„Sme tu od siedmej ráno. O deviatej otvorili stan, štyritisíc ľudí sa napchalo dnu a o desiatej ho zavreli. Takú tlačenicu som ešte nezažil. Nie som nijaké tintítko, ale musel som sa poriadne obracať, aby ma nepripučili,“ rozpráva Florian. Na prvé pivo si museli počkať do dvanástej, a zo stanu plánujú odísť až keď padne záverečná, teda hodinu pred polnocou. „Musíš ostať,“ vraví Florian, „ak vyjdeš von, nedostaneš sa späť.“
Na vyvýšenom pódiu spustila dychovka. Všetci naokolo vyskočili na lavičky a mávajú krígľami do rytmu. Pijem už druhý litrák a bavorské repete sa mi začína páčiť. Najlepšie je, keď po každej piatej pesničke spustia „Ein Prosit der Gemütlichkeit“, hymnu Oktoberfestu. Čo to znamená? „Prosit“ je nech žije a „Gemütlichkeit“ sa nedá presne preložiť. Je to možno ten pocit, ktorý človek má, keď stojí pripitý na lavičke, reve bavorské pesničky a je mu fajn.
Sestrička s litrákmi
Najdôležitejšie v stane je pivo a, samozrejme, obsluha, ktorá pivo rýchlo prinesie. Marie si s piatimi litrákmi v ruke prebíja cestu k nám. V normálnom povolaní zdravotná sestra obsluhuje na Wiesn už štvrtý rok a vždy v stane Schottenhamel. Na tradičnú otázku, koľko „Maas“ (litrákov) unesie, sa len pousmeje. „Pre fotku aj dvanásť, ale nosiť viac ako desať by bola hlúposť. S toľkým pivom sa v stane nikam nedostaneš,“ spresňuje Marie.
Aby tých približne dvadsaťpäť kíl váhy v rukách uniesla, trénuje pred začiatkom Oktoberfestu v posilňovni a chodí behávať. Pred dvomi rokmi sa jej narodila dcérka Mathilde. Aj tá je dobrým tréningom. Váži už ako poriadna objednávka a najradšej má, keď ju mama nosí na rukách.
Marie musí byť s pivom opatrná. Keď rozleje, platí z vlastného vrecka. Pre začínajúcu obsluhu má radu: šetrite. „Všetko musíš zaplatiť zo svojho, denne aspoň štyristo eur na vydávanie, svoj dirndl, dokonca aj za obrus na stôl platíš zálohu.“ Šéfovia stanov sa tak chcú poistiť, že obsluhy budú na vybavenie skutočne dbať.
Marie má na pravom zápästí bandáž. Prvé dni sú najťažšie. „Ak si chcete cítiť všetko svalstvo, aj miesta, o ktorých ste ani netušili, že ich máte, príďte sem na týždňovku,“ odporúča.
„Známi sa čudujú, prečo som zase nastúpila. Každý rok vravím, že to bol posledný a vždy v septembri tu opäť stojím. Neviem, možno je to pre kolegyne. Robíme spolu síce len osemnásť dní v roku, ale je o to intenzívnejšie“.
Finančne sa Wiesn oplatí. Robert vravel, že nájomné za stánok sa mu do dvoch dní vráti. Obsluha dokáže zarobiť šesťtisíc eur, ale len v prípade, že ťahá osemnásť dní v kuse desaťhodinové šichty. O miesta na Oktoberfeste je obrovský záujem a človek sa tam dostane len cez známosti. Aj Marie prišla do Schottenhamel cez kamarátku. Kancelária stanu dostala tento rok viac ako tisíc žiadostí o miesto. Všetky boli zamietnuté. „Zamestnávame len na odporúčanie,“ odpísal vedúci stanu Peter Schottenhamel záujemcom.
Na spiatočnej ceste sú zastávky metra preplnené a na každej niekto vracia, s obľubou do špicatých bavorských klobúkov, ktoré si kúpili za 20 eur v stane. Mníchovčania nadávajú, že Oktoberfest je už len komerčná turistická záležitosť. Ale aj tak sa prídu pozrieť, väčšinou v stredu, keď je rodinný deň a kolotoče hrajú za polovičnú cenu. Napriek šiestim miliónom turistov je Wiesn stále bavorská zábava. Celý Mníchov diskutuje, koľko úderov bude starosta potrebovať na prerazenie prvého suda. A starosta podľa tradície sud prerazí, rovnako ako pre päťdesiatimi rokmi. Možno práve to je pre turistov tým najväčším lákadlom.
FOTO - ČTK
„O zapft is“
Christian Ude, už pätnásty rok starosta Mníchova, má na Oktoberfeste dôležitú úlohu. Musí naraziť prvý sud piva a tak odštartovať výčap na celom Wiesn. Obrovským dreveným tĺkom narazí kohútik, a keď potečie pivo, zvolá:
„O zapft is“. To je štartovný signál všetkým krčmárom, že môžu začať čapovať. Narazenie vysiela v priamom prenose nemecká verejnoprávna televízia a sleduje ho celý Mníchov. Populárne sú stávky, na koľký pokus sa mu podarí preraziť sud. Podľa toho Mníchovčania radi hodnotia, akého majú schopného starostu. Ude tento rok obhájil svoj rekord a zlatý mok tiekol už po dvoch úderoch.
| |
| |
| |
| |
Autor: Michal Kmeč
