O čom bol katyňský masaker? Na príkaz Stalina v roku 1940 komandá NKVD zavraždili štyritisíc poľských záložných dôstojníkov, a dedinka Katyň pri ruskom Smolensku sa tak stala najväčším popraviskom vojnových zajatcov. Niekoľko desaťročí sa o tomto zločine nesmela hovoriť pravda, Sovietsky zväz zvaľoval vinu na Nemcov, tí tvrdili opak. O tom, ako to všetko bolo, sa svet dozvedel až po páde studenej vojny. Autor knihy Post Mortem Katyň Andrzej Mularczyk však tvrdí, že prejsť k realite sa nedá ľahko, najmä ak 40 rokov žijete dvojako a v klamstve, ak si jedno myslíte a iné hlásate. Dodáva, že zamlčiavanie historických právd bolo celospoločenskou chorobou.

Počas približne polhodinovej debaty pôsobil trochu unavene, mal za sebou viacero rozhovorov pre slovenské médiá a pred sebou vystúpenie v TA3. Tvrdí, že občania sú len fanúšikmi, ktorým je dovolené vykrikovať ako na štadióne, hru však predvádza niekto úplne iný.

Ste ročník 1930, v čase vrcholiacej vojny ste vchádzali do puberty. Nikdy vám nenapadlo, že by bolo lepšie narodiť sa o pár rokov neskôr a vyhnúť sa všetkým tým hrôzam?

Ani nie, pár rokov hore-dole by príliš nepomohlo. Pravdou je, že som asi najhorší možný ročník pre život v Poľsku, nakoľko som musel prežiť tak hitlerovskú okupáciu, dobu komunistov, ako aj jej rôzne metamorfózy po roku 1989. To však nezmením, takže je zbytočné sa nad tým zamýšľať.

Ľudia to najhoršie zo svojich životov vytesňujú z pamäte. Aké máte spomienky na detstvo?

Otec bol v roku 1939 veliteľom jazdeckého pluku kavaleristov. Počas okupácie sa stal šéfom inšpektorátu podzemnej Krajinskej armády (poľsky Armia Krajowa - najväčšia odbojová organizácia počas vojny v Poľsku, napojená bola na západné mocnosti, pozn. autora) Naša rodina všetkým tvrdila, že je v ruskom zajatí. Museli sme klamať, inak sa nedalo, hoci sme vedeli, že žije, dokonca sme sa po odhalení hrobov v Katyni v roku 1943 tvárili, že je medzi obeťami. Jednoducho sme museli byť konzekventní.

Ďalší zážitok - v našom dome pri Varšave bola štyri mesiace rádiostanica podzemnej armády. Pracovali tam dvaja rádiotelegrafisti a dvaja členovia ochrany, bývali na prvom poschodí. Otec sa prostredníctvom tajných informácií dozvedel, že ak sú taký dlhý čas na jednom mieste, môže sa to skončiť zle. Aj tak, bohužiaľ, bolo. Nad hlavami nám najskôr lietali lietadlá, neskôr okolo jazdili autá, ktoré sa snažili zameriavať vysielačky, na ďalší deň už vošli gestapáci do domu. Koniec. Ako trinásťročný som v podzemnom časopise uverejnil poviedku o židovskom chlapcovi, ktorého zastrelili pred mojimi očami. Takéto dramatické zážitky vám ostatnú v pamäti navždy, nikdy ich nevytesníte, sprevádzajú vás po celý život.

Dá sa s tým však vysporiadať, alebo človek ostáva zatrpknutý?

Pozrite - deti, ktoré pochádzali z prostredia ako ja, boli úplne prirodzene vychovávané v zmysle boja za slobodu, takže snáď by sa nám to aj podarilo. Dnes síce znejú slová o výchove k patriotizmu pateticky, ale taká bola realita. Mali sme však veľkú smolu - nesmelo sa to prejavovať v praxi, lebo po nástupe socialistického zriadenia sme museli žiť dvojakým životom, v pretvárke.

Odhalenie pravdy prišlo neskoro

Katyňská tragédia poznačila celý poľský národ, desaťročia sa o nej nesmela hovoriť pravda, klamali o nej dokonca aj poľské komunistické špičky. Zmenilo sa to až príchodom Gorbačova na čelo ZSSR. Môže vôbec takéto oneskorené odhalenie pravdy pomôcť dobehnúť zameškané a viesť k vysporiadaniu sa s históriou?

Len ťažko. Odhalenie pravdy prišlo naozaj veľmi neskoro. Tí, čo vedeli, o čo išlo, o čom v skutočnosti bola celá tragédia, museli mlčať. Žili tak v rozpore s oficiálnou propagandou sovietskych aj poľských komunistov. Ostatní, ktorí o tom masakri nevedeli, a dozvedeli sa o ňom až po desaťročiach, ho už nemohli precítiť do hĺbky. Ubehlo totiž strašne veľa času, aby ich to osobne zasiahlo a vzrušovalo.

Po vojne ste pracovali aj ako novinár. Existovali vtedy nejakí žurnalisti, ktorí si po tragédii trúfli písať pravdu, teda že tisícky poľských intelektuálov vyvraždili Rusi a nie Nemci?

Kdeže, nebola šanca. Fungoval taký silný tlak cenzúry, že niekto sa neodvážil verejne protestovať, rovnalo by sa to samovražde. V 80. rokoch bola v poľskej televízii jedna porada. Riaditeľ povedal, že už je načase, aby sme národu povedali pravdu o Katyni. Všetci sa nadýchli, potešili, že konečne prichádza šanca neklamať, a riaditeľ dopovedal: „Pravdu o tom, že to urobili Nemci." Ono ani nie je ľahké prejsť k realite len tak - 40 rokov žijete v klamstve, dvojakým životom, jedno si myslíte, iné hlásate, šlo doslova o celospoločenskú chorobu. Dvojaké myslenie však nemôže viesť k pravde.

Západ bol alilbistický a bez odvahy

Budem citovať slovenského historika a vedeckého pracovníka Ústavu pamäti národa Martina Lacka: „Kým Nemci povraždených vyhlásili za obete Sovietov, sovietska propaganda ich označila za „archeologické vykopávky" a neskôr za obete Nemcov. Od vyšetrenia masových hrobov dal ruky preč Medzinárodný Červený kríž i západné mocnosti." Prečo zlyhal aj Západ?

Na to existuje veľmi jednoduchá odpoveď - politika je najmä veľká hra mocných, pričom klamstvo a lož sú normálnymi kartami. S tými sa hrá úplne bežne, dokonca aj dnes, nemusíme byť naivní. Poliakov predali západné mocnosti už v Jalte (konferencia za účasti Roosevelta, Churchilla a Stalina v roku 1945, v rámci ktorej sa prerozdeľovali sféry vplyvu medzi veľmocami, pozn. autora), odvahu otvoriť túto otázku nenabrali ani v Norimbergu, aby sa neeskalovalo napätie. Bol za tým alibizmus a nedostatok odvahy, čo iné?

Potom vyznieva tak trochu paradoxne, že práve Nemci poslali vyšetriť tento prípad lekárov z dvanástich krajín. (medzi nimi bol aj Slovák František Šubík, známejší po menom Andrej Žarnov, pozn. autora) Tí zistili, že masaker sa odohral v čase, keď územie kontroloval Sovietsky zväz.

Presne tak. Jedna vec je však zistiť pravdu, iná ju prezentovať tak, aby ste si ňou neublížili. Existoval istý bulharský profesor, volal sa Markov, ktorý tvrdil to isté, nakoniec však bol dotlačený k tomu, aby všetky svoje zistenia odvolal a priznal, že konal výhradne pod nemeckým nátlakom.

Historik Lacko tvrdí, že zistili aj rovnaký spôsob zastrelenia ľudí - do temena hlavy. Bol to „najekonomickejší" spôsob popráv, keďže NKVD (v preklade Ľudový komisariát vnútra, bol zodpovedný za útlak ľudí počas stalinizmu, pozn. autora) muselo každý rok likvidovať státisíce vlastných občanov...

Áno, to všetko len dokumentuje fakt, o čom bol stalinizmus v praxi. Vyvstáva tiež otázka, prečo sa dnes kritizuje najmä fašizmus, pričom zverské zločiny Sovietskeho zväzu sa do istej miery neustále opomínajú. Vezmite si, koľko rokov trval vo svete fašizmus a koľko komunizmus. Oba režimy boli zločinné, ten druhý však pretrval desaťročia.

Dejiny otáčajú výnimky, ktoré prekročia zvieracie pudy

Prečo je to tak?

Lebo pravda o stalinizme sa dlho tajila, nie všetci o nej vedeli. A boli aj takí, ktorí síce realitu veľmi dobre poznali, ale pokojne ju popierali, privierali obe oči. Napríklad aj francúzsky filozof a spisovateľ Jean-Paul Sartre. Ten bol veľmi dobre oboznámený s tým, o čom sú gulagy, napriek tomu stále velebil komunistov. Oba režimy sú kúzelné ideové kúsky histórie, oba doplácali na mylnú premisu - že ak si niečo vezmete do svojich rúk, môžete s tým robiť, čo chcete. A to je hlúposť. Klamstvo podporované terorom je vždy zlé a vždy sa naň príde, nech jeho organizátori taja čokoľvek. Iná vec je, koľko to potrvá.

Ak desaťročia tolerujeme zločinný režim, neznamená to, že my, ľudia, sme do istej miery len ovce, nasledujúceho hocakého zloducha len preto, že sa prehlásil za pastiera?

Človek žije egoisticky, zo všetkého sa usiluje vyjsť so zdravou kožou. Ide mu predovšetkým o jeho vlastné pôžitky, nehľadí na ostatných, pokiaľ sám nie je v totálnom ohrození. A výnimky medzi nami sú naozaj zriedkavé. Každý sa stará sám o seba, lebo chce jednoducho prežiť. Dejiny sa však otáčajú až vtedy, keď sa nájdu výnimky, schopné prekročiť tieto zvieracie pudy.

Poľskí politici počas socializmu o Katyni buď klamali, alebo mlčali, masaker je dodnes symbolom poníženia Poliakov Rusmi. Ospravedlnili sa vaši politici aspoň po páde režimu?

Nespomínam si, že by od nich čokoľvek v tomto smere zaznelo. Spoločenská objednávka pred revolúciou bola jasná, a zmysel pre sebareflexiu oni nikdy nemali.

Občania sú len fanúšikovia, rozhodujú ľudia z bývalých tajných služieb

Napriek tomu sa prakticky vo všetkých krajinách „ostbloku" vracajú k moci aj socialisti, často pritom ide len o prezlečených komunistov. Skúsenosť s tým majú Poliaci, Česi, Slováci aj Maďari. Máme takú krátku pamäť?

Môj osobný názor je taký, že o návrate komunistov rozhodujú najmä ľudia, angažovaní v bývalých tajných službách. Funkcionárov akoby nám vyberali oni sami.

Vyberajú si ich predsa voliči, nie tajné služby.

Občania akejkoľvek krajiny sú len - obrazne povedané - akýsi fanúšikovia, ktorým je síce dovolené vykrikovať, akoby boli na štadióne, samotnú hru však predvádza niekto úplne iný.

Naznačujete, že sú nesvojprávni?

Občania len čakajú na návrhy, na to, čo im niekto predostrie. A vyberajú si len z toho, čo im zámerne ponúkli tí, ktorí ťahajú nitkami. Nič viac, nič menej. Ich predstavy bývajú veľmi klamlivé. Majú pocit, že rozhodujú oni, ale nie je to tak. Ani zďaleka.

Hľadal som ju vyše roka, žila 800 metrov odo mňa

Ak niekto píše literárne diela ako vy, zrejme má svoj jasný cieľ. Aký je ten váš?

Ten, že chcem zachytávať ľudský život vo chvíli, keď sa premieňa na osud. Nie je to ľahké, ale má to svoju silu, z toho dôvodu sa o to musím usilovať.

Viete však definovať hranicu, kedy sa život stáva osudom?

Rozpoviem vám skutočný príbeh. V istej väznici v jednej cele sedel plukovník podzemnej armády, v druhej istá devätnásťročná dievčina. Komunikovali medzi sebou morzeovkou, vyťukávanou na stenu. Ona sa potom vo svojej fantázii do človeka za stenou totálne zamilovala. Dohovorili sa, že kto vyjde z väzenia ako prvý, každú prvú nedeľu v mesiaci bude čakať v dohodnutom kostole na toho druhého. Jej sa to na amnestiu podarilo ako prvej. Po polroku sa v kostole zjavil aj on. Dovtedy ho však vnímala len vo svojich predstavách, nikdy ho naživo nevidela. A zistila, že v skutočnosti vyzerá úplne inak, ako si vysnívala. Od tohto momentu žila s nenaplnenou láskou, lebo nebola schopná akceptovať ho takého, aký je. Po dvoch rokoch sa však náhodne stretli pri mori, a vybuchla medzi nimi neskutočná láska. Šťastne žili až do smrti. Čo si myslíte, kedy sa život tej dievčiny zmenil na osud? Práve počas väzenia. Nie skôr, nie neskôr.

Ten príbeh je naozaj skutočný?

(smiech) Samozrejme. Hľadal som tú ženu vyše roka, nedarilo sa mi však zohnať ani kontakt na ňu. Nakoniec som zistil, že žije 800 metrov odo mňa, dokonca na tom istom sídlisku.

Elita vymrela, ľudí dnes zaujíma najmä pôžička na byt

Film Katyň, ktorý nakrútil režisér Andrzej Wajda na motívy vašej knihy, sa stala zásadným momentom v poľskej predvolebnej kampani. Ako ste to vnímali?

Viem, že v kampani trochu pomohol Kaczyńskému, ale mne vždy šlo len o jediné - aby sa posolstvo filmu aj knihy nezmenilo len na prázdne slová a agitáciu. Film totiž síce naozaj oslovil voličov, „nakopol" ich k tomu, aby sa obracali k pamäti národa, ale tomu neustále bránia bývalé eštebácke štruktúry. Viete, všetko v poľských dejinách sa vždy deje o 25 až 50 rokov neskôr, ako by sa malo. Tak to bude aj s porátaním sa s komunizmom.

To nie je špecialita Poľska, porátané s ním nie sú ani ostatné krajiny. Ako vznikajú hradby proti pravde?

Neviem, ako inde, ale u nás je to dané tým, že vymrela celá generácia intelektuálnych ľudí, ktorí niesli isté ideály. V Katyni bola vyvraždená elita nášho národa, niekde sa tá strata, logicky, musela prejaviť.

Odvtedy mohla vyrásť nová elita. Alebo nemohla?

Teoreticky mohla, ale dnes ľudí zaujíma najmä to, aby dostali pôžičku na byt. Ide im o konzum. Veci ako Katyň sa pritom nasávajú spolu s materským mliekom. Dnešná generácia ich nedostala, logicky sa k tomu všetkému nevie nijako postaviť. Andrzej Wajda pred nakrúcaním filmu uskutočnil sociologické prieskumy, ktorými na školách zisťoval, čo vie dnešná mládež o Katyni - či vôbec tušia, o čo ide, kde sa to stalo, koľko ľudí zahynulo, kto bol na vine, v čom tkvela príčina. Väčšina študentov o tom všetkom nevedela absolútne nič.

Potom ale zlyhala generácia ich rodičov, tým zase mala informácie odovzdať generácia tých, ktorá obdobie masakry prežila.

Zabúdate, že elitná vrstva národa zahynula, takže to nemal kto odovzdávať. Dnešní študenti teda pochádzajú prevažne z robotníckych a roľníckych rodín. Kto to mal do nich vtlačiť?

Ženy zo seba vydávajú maximum, muži sa snažia veci skôr skrývať

Na konci filmu Katyň bežia pomerne dlhé titulky, v kinách vtedy počuť aj plač, vzlyky, cítiť akoby hmatateľný smútok divákov. Keď z toho kina vyjdú, nehodia všetko za hlavu?

Keď sa skončilo premiérové premietanie v Poľsku, rozhostilo sa neskutočne dlhé ticho. Náhle sa ozvala modlitba Otčenáš, bolo to silné. To, čo hovoríte, je však úplná pravda - ľudia vnútorne prežijú stres z takého filmu, prídu však domov, zapnú si televíziu, pozrú Terminátora alebo Brucea Willisa, a úplne logicky zabudnú na to, čo bolo. Kedysi nás vychovávali na literatúre, ktorá viedla k vlastenectvu, k láske k národu, k patriotizmu. Dnes je úspechom už to, ak ľudí zastavíte a zasiahnete dobrou myšlienkou čo len na niekoľko minút. Viete, čo je zaujímavé? Hoci ma veľmi zaujíma história a vlastenectvo, pozerám sa na tú tragédiu cez prizmu komédie. Robím tak už aj pri svojej tvorbe - istý manžel napríklad bežne udával komunistom svoju vlastnú manželku. Napísal som o tom rozhlasovú hru, ktorá je komédiou, po takom dlhom čase sa už z toho tragédia snáď ani nedá urobiť.

Video: Ukážky z filmu Katyň:

Publicista Luboš Palata v SME napísal, že kto si raz pozrel film Katyň, nebude viac voliť komunistov. Mýli sa?

Ak by to bolo tak, šlo by o jednoznačný úspech toho filmu. To by ma naozaj tešilo.

Knihu Post Mortem Katyň ste napísali cez pohľad a prežívanie niekoľkých žien. Dá sa vysvetliť, prečo?

Ten príbeh je najmä o vernosti. A vernosť je imanentná vlastnosť žien. Na prezentácii tejto knihy v Poľsku som v žiadnom prípade nechcel, aby ju uvádzal nejaký literárny kritik alebo historik. Túžil som po tom, aby ju uviedol psychológ, ktorý sa zaoberá traumou zo straty. Straty rodičov, detí, frajerky, manželky, kohokoľvek. Katyňský masaker je totiž trauma a strata pre celý národ. Keď si dotyčný psychologička tú knihu prečítala, povedala mi, že si dlho myslela, že ju napísala nejaká žena. Lebo vraj len žena dokáže opísať pocity a stratu tak, ako som to urobil ja. Mám rád ženy - hrdinky. Tie sa otvárajú iným, vydávajú zo seba maximum. Muži sa v živote snažia veci skôr skrývať. A ja ako zapisovateľ cudzích osudov teda dávam prednosť ženám.

Rozhovor nebol autorizovaný, Andrzej Mularczyk to nepožadoval.

Medzititulky: Redakcia

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.