Ešte pred niekoľkými týždňami by som však nedala mincu za to, že sa Moskva umúdri a začne mať snahu zasa komunikovať so západným svetom. Vyzeralo to, že sa tak vžila do úlohy výbojného impéria, že jej to vydrží až do nejakého veľmi studeného kúpeľa. Zrazu sa karty obracajú. A ruské tanky tiež. Opúšťajú gruzínske územie, teda aspoň to, čo Rusko za gruzínske územie pokladá.
V Južnom Osetsku a Abcházsku ich naopak pribúda, ale nič iné nikto ani neočakával. Rusi tiež so zjavnou snahou spolupracovať prijali dve stovky zahraničných pozorovateľov. Moskva tiež iniciovala rozhovory s gruzínskou stranou, ako porušené vzťahy napraviť. No a ďalším znakom zmierenia sa východnej veľmoci so západným svetom môže byť vraj zapojenie západných firiem do veľkých ruských ropných a plynárenských projektov.
Vzhľadom na zmenu intonácie sa údajne drobné mráčiky sťahujú i nad najagresívnejšou hlásnou trúbou Medvedevovho režimu, ministrom zahraničia Sergejom Lavrovom. Ako sa táto oblačnosť vyvinie, ťažko povedať, pretože Lavrov je zároveň jedným z najschopnejších ministrov zahraničia, akých Rusko malo od rozpadu ZSSR.
Prečo tá snaha, byť zasa dobrým a rozumným kamarátom Západu? Z jednoduchého dôvodu. Cieľ dosiahli. Abcházsko a Južné Osetsko sú fakticky súčasťou ruského impéria. Tak prečo nebyť zasa chvíľu dobrý.
