Som presvedčený, že ktokoľvek z tých, čo obdivujú tento výpravný film z roku 1968, si bude navždy pamätať okolnosti, za akých ho videl prvýkrát, a taktiež si až do smrti bude kedykoľvek schopný vybaviť rozmanité pocity, ktoré počas premietania a po ňom cítil. Pretože tento film je predovšetkým o pocitoch. Trochu o kozmických lodiach, máličko o mimozemšťanoch (ale tých nikdy neuvidíme), dosť veľa o ľudstve, o jeho koreňoch i o tom, kam kráča - ale najmä o pocitoch.
Sci-fi vo filme
Žáner sci-fi sprevádza film prakticky od jeho detských krôčikov. Už priekopník kinematografie Georges Meliès nakrútil ako jedno zo svojich prvých diel Cestu na Mesiac (1902) podľa Julesa Verna. Viac či menej vydarené sci-fi filmy sa začali nakrúcať, keď kinematografia prestala byť jarmočnou atrakciou a stala sa solídnou masovou zábavou. Najvďačnejším námetom pre sci-fi vždy bolo dobývanie vesmíru a lety na vzdialené planéty. Takže nečudo, že všetky dodnes zaujímavé sci-fi filmy sa vyrovnávajú s problematikou kozmických letov a stretnutí s mimozemšťanmi. A netýka sa to len dnes už legendárnych hollywoodskych filmov ako Vec z iného sveta (1951), Zakázaná planéta (1956), Deň keď sa Zem zastavila (1951) či Ostrov Zem (1955), ale aj hŕstky výborných filmov, ktorými prispel vtedajší tábor socializmu: československá Ikária XB-1 (1963) či východonemecká Mlčiaca hviezda (1960). Až v roku 1968 prišlo dielo, ktoré do takej miery predbehlo dobu, že ho dodnes možno brať úplne vážne a jeho filozofické posolstvo je stále aktuálne - sčasti aj preto, lebo mu nikto riadne nerozumie, čo otvára priestor pre množstvo interpretácií. Film ako otvorený filozofický systém, to tu predtým nebolo.
Dvaja vizionári
Keď sa režisér Stanley Kubrick v polovici 60. rokov skontaktoval s významným britským spisovateľom Arthurom C. Clarkom, autorom množstva sci-fi románov a poviedok, nebol žiadnym začiatočníkom (z jeho bohatej filmografie pred Vesmírnou odyseou spomeňme aspoň také zaujímavé filmy ako Cesty slávy, Spartakus, Lolita a Dr. Čudnoláska). Oslovil spisovateľa s návrhom, aby spolu vymysleli a napísali scenár k „príslovečne dobrému sci-fi filmu", a mal pritom na mysli jeho poviedku Hliadka z roku 1950. Tvorcovia sa inšpirovali aj dielom svetoznámeho astronóma Carla Sagana, najmä jeho knihou Kozmické spojenie. Kubrick a Clarke ho požiadali o radu, ako zobraziť mimozemskú inteligenciu. Sagan zamietol Kubrickovu pôvodnú ideu, použiť vo filme hercov zamaskovaných za mimozemšťanov, a vyjadril presvedčenie, že mimozemské formy života budú s najväčšou pravdepodobnosťou úplne odlišné od pozemských. Aby predišli akémukoľvek „prvku trápnosti", Sagan navrhol vymyslieť to tak, aby sa filmári vyhli akémukoľvek priamemu zobrazeniu mimozemšťanov a aby sa všetko ukázalo iba v náznakoch.
Scenár a hudba
Hoci scenár filmu obsahuje zaujímavé a prekvapivé dejové zvraty (Arthur Clarke neskôr vydal knižnú novelizáciu scenára, ktorá niekoľkokrát vyšla aj v Československu), najdôležitejším umeleckým prvkom Vesmírnej odysey je réžia Stanleyho Kubricka. Práve nové a neopozerané výrazové a montážne postupy urobili z Vesmírnej odysey novátorské dielo, ktoré ukončilo jednu éru sci-fi filmov a začalo novú. Ďalším dôležitým prvkom je filmová hudba. Pôvodne Kubrick rátal s osvedčeným starým praktikom Alexom Northom, ale napokon sa rozhodol použiť vážnu hudbu. Vo Vesmírnej odysei teda zaznie hudba Gyorgya Ligetiho (skladby Večné svetlo, Atmosféry, Rekviem a Dobrodružstvá), Richarda Straussa (Tak riekol Zaratustra), Johanna Straussa (Na krásnom modrom Dunaji) a Arama Chačaturjana (Suita z baletu Gajané), ktorá spolu s obrazom vytvára jednotný celok modelujúci nezameniteľnú atmosféru filmu. Rovnocennou zložkou bola mimoriadna (a na tie časy úplne dych vyrážajúca) výprava a technická stránka filmu. Za ne bol zodpovedný Douglas Trumbull (neskôr režisér vlastných filmov) so svojím tímom.
Úsvit človeka
O čom je ten film, to si asi povieme ťažko. Priznám sa, že v podstate sám sotva tuším. To, čo je tam najdôležitejšie, sa nedá slovami vysvetliť.
Film sa skladá z troch častí. Prvá sa volá Úsvit človeka a začína sa na africkej stepi, kde živorí kmeň či tlupa pravekých opoľudí na pokraji vyhynutia. O jediný zdroj vody musia zápoliť so zvieratami, z ktorých najmä leopard sa javí mimoriadne nežičlivý. Ďalšími súpermi sú opoľudia z konkurenčnej tlupy. Život je ťažký a bezvýchodiskový, založený na diéte z korienkov a bobúľ. Jedného rána opoľudia objavia tajomný čierny monolit, ktorý tam pribudol počas noci. Týči sa nad ich ležoviskom a opoľudia sú z prekvapivého nálezu nervózni a vystrašení. Jediný z tlupy, urastený samec (v novelizácii nazvaný Hľadiaci na Mesiac), má odvahu priblížiť sa k telesu a dotknúť sa ho. Zdá sa, že to na ňom zanechalo nejakú stopu, pretože onedlho berie do ruky leopardom ohlodanú kosť a použije ju ako zbraň, ktorou nielen usmrtí tapíra, čím zabezpečí tlupe potravu, ale zaútočí na nepriateľskú tlupu a ubíja jej vodcu. Opočlovek, teraz už v čiastočne vztýčenej polohe, víťazoslávne dvíha ruky a vyhadzuje do vzduchu svoj kostený kyjak.
Nález na Mesiaci
Strihom, ktorý vstúpil do dejín kinematografie, sa letiaca praveká kosť mení na modernú kozmickú loď a nachádzame sa v budúcnosti. Presnejšie povedané, v budúcnosti pre tvorcov filmu a publikum v čase jeho uvedenia. Z nášho hľadiska už ide o súčasnosť. O našu súčasnosť, tak ako si ju predstavovali pred štyridsiatimi rokmi.
Kozmická loď (dnes už neexistujúcej) spoločnosti Pan American vezie na obrovskú orbitálnu stanicu jediného pasažiera - Dr. Heywooda Floyda (William Sylvester). Ten sa zo stanice presunie na mesačnú základňu Clavius, kde výskumníci pod povrchom objavili objekt mimozemského pôvodu, starý niekoľko miliónov rokov. Na mieste výkopu sa týči čierny monolit, ktorý sme videli už v úvode filmu. Dr. Floyd sa ho bojazlivo dotýka rukou. Až na to, že je v skafandri a na ruke má rukavicu, jeho gesto pripomína gesto Hľadiaceho na Mesiac. Kozmonauti sa zoradia pred obeliskom na spoločnú fotografiu, keď ich ohluší neznesiteľné pískanie, ktoré zachytili ich rádiostanice. Rádiový signál vyšiel z monolitu a smeroval k Jupiteru.
Misia k Jupiteru
O osemnásť mesiacov neskôr sa ocitáme na palube kozmickej lode Discovery letiacej do oblasti Jupitera, k miestu, kam smeroval signál z monolitu. Traja členovia posádky sa nachádzajú v hibernácii, hore sú len Dave Bowman (Keir Dullea) a Frank Poole (Gary Lockwood). Šiestym členom posádky je superpočítač HAL 9000. Ide o technický zázrak, počítač, ktorý je neomylný a komunikuje ako človek - pomocou hlasového rozhrania.
Ako sa však ukáže, počítač je až príliš inteligentný a keďže nadobudne presvedčenie, že ľudská posádka môže ohroziť celú misiu, rozhodne sa ju zlikvidovať. Simuluje poruchu parabolickej antény zabezpečujúcej spojenie Discovery so Zemou, vďaka čomu musí jeden z astronautov vyjsť von, aby sa pokúsil o opravu. Počítač ho veľmi rafinovane zlikviduje a keď sa vyberie von aj druhý člen posádky, Dave Bowman, odmietne ho vpustiť späť do lode a zároveň usmrtí aj zostávajúcich troch hibernovaných astronautov. Bowmanovi sa dramaticky podarí vniknúť do Discovery a rozhodne sa odstaviť zbláznený počítač. V skafandri vstúpi do serverovne a jednu za druhou vyťahuje pamäťové karty z HALa. Počítač sa zúfalo usiluje vyjednávať, no Bowman je nemilosrdný. Čoskoro je počítač umlčaný, jeho vyššie funkcie sú vypnuté. Pamäťové karty poletujú v beztiažovom stave po serverovni. V tej chvíli sa zapína prednahratá videospráva od Dr. Floyda, vopred pripravená pre prípad, aký práve nastal. Bowman sa dozvedá pravdu o svojej misii: o monolite nájdenom na Mesiaci a o jeho signále vyslanom k Jupiteru. Taktiež sa dozvedá o tom, že pravý účel výpravy poznal iba HAL a traja hibernovaní členovia posádky. Bowman s Poolom boli len akísi kozmickí drožkári, ktorí mali doviezť „skutočnú" posádku k Jupiteru.
Hviezdna brána
Po prílete Discovery na obežnú dráhu Jupitera Bowman spozoruje tretí monolit, nepredstaviteľne veľký a vznášajúci sa v priestore. Rozhodne sa použiť pracovný modul a priblížiť sa k nemu, aby ho mohol bližšie preskúmať. Keď sa pracovný modul priblíži k telesu, otvorí sa čosi, čo v scenári nazývajú Hviezdnou bránou - akýsi tunel, ktorý vtiahne Bowmana aj s jeho modulom. Nasleduje niekoľkominútový halucinačný prelet farbistými a neuveriteľnými kozmickými priestormi. Let sa končí nad čudesnou krajinou planéty mimozemšťanov. Šokovaný a vystrašený Bowman sa ocitne v miestnosti zariadenej v štýle Ľudovíta XVI. Vidí seba samého v rôznych fázach starnutia, napokon za stolom pri prepychovej večeri. Na dlážku padá sklený pohár, rozbíja sa a zvuk črepov preráža ticho. Bowman pozerá na rozbitý pohár a vidí seba samého, starého a zošúvereného, na smrteľnej posteli. Pri posteli sa týči už dôverne známy čierny monolit. Umierajúci Bowman z posledných síl natiahne ruku a dotýka sa ho. Premenený na batoľa a uzavretý v priehľadnej guli svetla sa ocitá v blízkosti Mesiaca a vševediacim múdrym pohľadom pozoruje na Zem.
Film a jeho doba
V čase uvedenia sa Vesmírna odysea stretla so zmiešanými reakciami kritiky. Na jednej strane film vyzdvihovali pre jeho nesporné technické aj umelecké kvality, na druhej strane ho zatracovali pre pomalé, meditatívne tempo. Penelope Gilliattová z New Yorkeru napísala: „Je to veľký film a nezabudnuteľný zážitok. Je vtipný aj bez použitia lacných gagov a zároveň znepokojujúci." Charles Champlin z Los Angeles Times sa domnieval, že ide o „film, ktorý si vymodlili fanúšikovia sci-fi bez rozdielu veku. Je to vrcholné dielo sci-fi žánru, neobyčajné stvárnenie vesmírnej budúcnosti, míľnik v dejinách kinematografie". A Louise Sweeneyová z The Christian Science Monitor vo Vesmírnej odysei videla „brilantnú intergalaktickú satiru na moderné technológie".
Kritička Pauline Kaelová nezdieľala nadšenie svojich kolegov. Vesmírnu odyseu označila za „monumentálne neimaginatívny film". A Stanley Kauffmann z The New Republic ju nazval „filmom takým nudným, že otupí aj náš záujem o technologické vymoženosti, pre ktoré Kubrick dopustil, že to celé bude také nudné". Kritik John Simon si neodpustil zžieravý sarkazmus, keď napísal, že Vesmírna odysea je „poľutovaniahodný omyl, našťastie nie úplne. Tento film je fascinujúci, keď ukazuje opice a stroje, no priam neznesiteľný, keď sa zaoberá tým, čo je na polceste medzi nimi: ľuďmi".
Film získal štyri nominácie na Oscara, z čoho získal len jedno ocenenie v kategórii vizuálnych efektov. Divácky ohlas bol umiernený, jedni film zbožňovali, iní odmietali. Ideálne podmienky pre to, aby získal kultový status. Od roku 1991 je Vesmírna odysea súčasťou zbierky Kongresovej knižnice USA ako „kultúrne, historicky a esteticky významné" dielo. V roku 2002 časopis Sight & Sound usporiadal anketu filmových kritikov o najlepšie filmy všetkých čias. Vesmírna odysea sa ocitla v prvej desiatke, popri takých dielach ako Občan Kane, Krížnik Potemkin, Blade Runner či Metropolis.
Zaujímavosti o Vesmírnej odysei
HAL 9000 sa podľa pôvodného námetu mal volať Aténa, podľa gréckej bohyne múdrosti a mal mať ženský hlas aj osobnosť. Na HAL, s mužským hlasom, sa počítač zmenil až neskôr. Podľa Arthura Clarka HAL znamená Heuristic Algorithmic Computer.
Interiér Discovery vybudovali v leteckej firme Vickers-Armstrong, bol to bubon s priemerom dvanásť metrov. Celý špás stál na tie časy neuveriteľných 750 000 dolárov.
S výnimkou dvoch pravých šimpanzov predstavujúcich mláďatá, hrali všetkých opoľudí v úvodnej časti filmu tanečníci, mímovia a herci v kostýmoch.
Jeden z najzaujímavejších trikov vo filme bolo poletujúce pero Dr. Floyda v lietadle na Mesiac. Stanley Kubrick a jeho štáb riešili niekoľko mesiacov, ako to urobiť a napodobniť beztiažový stav. Napokon prilepili pero na dokonale priehľadnú sklenú tablu, ktorou pohybovali pred kamerou, čo vyvolalo ilúziu vznášajúceho sa pera. Keď do kabíny vstúpi letuška, zoberie pero zo vzduchu a zastrčí ho spiacemu Floydovi do náprsného vrecka, v skutočnosti odlepí pero zo skla.
Prvé slová zaznejú vo filme po vyše 25 minútach a povie ich letuška.
Pôvodný názov filmu bol Cesta za hviezdy. Keď sa v roku 1966 dostala do kín Fantastická cesta (o skupine vedcov, po zmenšení vpravených injekčnou striekačkou do ľudského tela), Stanley Kubrick ten film tak neznášal, že si neželal, aby názov jeho filmu čo len pripomínal Fantastickú cestu.
Vesmírna odysea až do neuveriteľnej miery predvída technickú realitu prvých rokov 21. storočia, ako napríklad: videotelefóny, ploché obrazovky počítačových monitorov, používanie platobných kariet s dátovým prúžkom, biometrické identifikačné metódy (hlasová identifikácia), elektronické stmavovanie priehľadného skla, počítače schopné poraziť človeka v šachu, zobrazovacie jednotky osobnej zábavy v operadlách sedadiel v komerčných lietadlách a kozmoplánoch.
Po Vesmírnej odysei
Stanley Kubrick neplánoval žiadne pokračovanie svojho filmu a po skončení nakrúcania dal zničiť všetky nepoužité scény, rekvizity, miniatúry a produkčné plány. Podarilo sa zachrániť iba impozantný dvojmetrový model Discovery. Arthur Clarke sa na to pozeral podstatne inými očami a v priebehu rokov napísal niekoľko pokračovaní Vesmírnej odysey pod názvami 2010: Druhá odysea (1982), 2061: Tretia odysea (1987) a 3001: Posledná odysea (1997). V druhej odysei sa opäť stretneme s Dr. Floydom a Davidom Bowmanom a oživený HAL 9000 tentoraz obetuje svoj „život", aby zachránil ľudí. Nebol by to však Arthur Clarke, keby sa v tretej časti nebolo ukázalo, že to s HALovým zánikom nebolo až také jednoznačné. No a v štvrtej časti zázračne ožíva Frank Poole, ktorého zmrznutú mŕtvolu nájde kozmická loď poletovať vo vákuu na okraji slnečnej sústavy a s použitím modernej medicíny ho oživí. Netreba zastierať, že ďalšie diely Vesmírnej odysey majú slabšiu úroveň, primerane Clarkovej postupujúcej senilite a narcistickej túžbe povedať všetko.
V roku 1972 nakrútil renomovaný sovietsky režisér Andrej Tarkovskij film Solaris (podľa románu Stanislawa Lema), ktorý sa podobne ako Vesmírna odysea odohráva vo vesmíre (na palube kozmickej stanice) a zaoberá sa vážnymi filozofickými otázkami týkajúcimi sa ľudskej identity, vzťahu k technológiám a stretnutím s mimozemskou superinteligenciou. Hoci Tarkovskij sa pri nakrúcaní svojho filmu očividne Kubrickom neinšpiroval, podobné vyznenie, meditatívne tempo a takisto kultový status kladie Solaris na rovnakú úroveň ako Vesmírnu odyseu, a urobili ho v očiach západnej kritiky „východoeurópskou odpoveďou na Vesmírnu odyseu".
V roku 1984 nakrútil pokračovanie Vesmírnej odysey režisér Peter Hyams a nazval ju 2010. Film nemá nič z transcendentálnych a filozofických kvalít Vesmírnej odysey, ide o normálny, slušný vesmírny sci-fi film s akčnými prvkami, čo je ešte podčiarknuté obsadením Roya Scheidera (nezabudnuteľný veliteľ Brody v Čeľustiach) do hlavnej úlohy Dr. Heywooda Floyda. Keďže všetky modely a dekorácie dal Kubrick zničiť, produkcia Hyamsovho filmu musela dať vyrábať všetko znova.
O možnom sfilmovaní ďalších dvoch častí Clarkovej kvadrilógie sa v poslednom čase začala v Hollywoode viesť debata, pretože o práva na 2061 a 3001 sa začal intenzívne zaujímať herec a filmový producent Tom Hanks. Dajme sa teda ešte prekvapiť.
Autor: Peter Pišťanek
