deň minimálne jeden z nich. Pýtajú si chlieb, peniaze, lieky....
Dať im alebo nie? Otázka na ktorú odpovedáme podľa toho, aké máme skúsenosti...
Prichádzajú k nám takí, ktorí si myslia, že sa zmilujeme, pretože majú na sebe otrhané šaty... a keď im ponúkneme chlieb s maslom, pýtajú aj mäso, klobásy.
Iní si vymyslia príbeh o tom, ako ich okradli alebo ako stratili všetky doklady a potrebujú peniaze na autobus. Nechceme sa dať oklamať. Ideme a chceme „návštevníkovi“ kúpiť cestovný lístok. Myslíte, že „obeť“ nastúpi do autobusu? Stalo sa nám, že z desiatich „okradnutých“ nastúpili dvaja.
Sú však aj takí, ktorí prichádzajú a nemajú odvahu sa pozrieť priamo do očí. Hanbia sa. Popod nos hovoria, že si prosia kúsok chleba.
Cez prázdniny medzi nás prišiel práve takýto bezdomovec. Povedal, že je hladný a my sme ho obdarovali chlebom s maslom.
Keď odchádzal, prekvapila ho otázka: „Čo sa vám vlastne stalo?“ Nevedel, či sa ho to pýtame vážne.
Zmätený sa rozhovoril, a tak sme počúvali o problémoch, ktoré mal ako dieťa so svojím otcom, o tom, ako sa vyučil za automechanika, i o tragédii v jeho rodine, pri ktorej sám skoro zahynul. Hovoril, že majú doma veľký ovocný sad a že rád oberá jablká....
Pri odchode od nás nezabudol dodať, že keď bude na tom „lepšie“, všetko nám vynahradí.
Usmiali sme sa. Vždy, keď otvárame bezdomovcom, vypočujeme si, že nám peniaze istoiste vrátia, ale doposiaľ sa tento sľub nikdy nestal realitou. A tak peniaze nedávame.
Niekoľko týždňov sme ho nevideli. Potom sa objavil a znova pýtal chlieb. Dali sme mu. Poďakoval sa a odišiel.
Dnes opäť zazvonil na bránu kláštora. Už sme chceli natierať chlieb, ale on nechcel. Prosil, aby sme prišli k nemu. A tak sme sa vydali dolu schodmi – a rovno dve.
Stál tam s košom plným jabĺk a hrušiek. „Viete, ja som tu bol a bol som hladný. A vy ste mi dali jesť. A ja som sa s jednou z vás rozprával. A ona ma počúvala. Sľúbil som, že keď bude lepšie, tak všetko vrátim. Nemám ešte peniaze, ale prinášam vám niečo z nášho sadu.“
Bol to vzácny dar. O to vzácnejší, že náš „bezdomovec“ hoci bez peňazí sa rozdelil s inými o to, čo mal. Odchádzal s úsmevom a iste ho vnútri niečo hrialo.
A my? Prišli sme na to, že nie všetci bezdomovci sú rovnakí, ale každý z nich potrebuje počuť milé a dobré slovo. Aj keď bude mnoho tých, čo sa odplatia nadávkami a šomraním.
baginova.blog.sme.sk
Autor: Marcela Bagínová
