Predstavte si rozhovor. Paul New-man niečo rozpráva, ale ten druhý ho evidentne nepočúva. V strede reči ho zastaví, a povie: „Paul, nemohli by ste si dať dole slnečné okuliare? Nech sa môžem pozrieť do tých vašich očí!“
Newmanovi sa čosi také stávalo často, možno, že sa pritom išiel zblázniť. To bolo dokola stále to isté. Krásne oči, krásna tvár. Z niektorých televíznych záznamov sa dokonca zdá, že celý svoj výzor by Newman najradšej schoval kamsi pod zem. Slušne a milo odpovedá na otázky novinárov a pritom sa mu v pohľade mihá jemný strach. Akoby hovoril: Prosím, nepozerajte sa na mňa tak pozorne!
Marlon, daj mi autogram!
Oči sa s ním pohrali naozaj poriadne. Newman chcel byť kedysi pilotom. Dokonca sa dostal aj do armády, ale potom prišli tie nepríjemné povinnosti. Jedna lekárska prehliadka za druhou, až vysvitlo, že je farboslepý.
Tak dobre, povedal si, skúsim niečo iné. Odhodlaný, ale stále tak trochu vystrašený prišiel na konkurz do slávneho Actors Studio. Vážnym tváram v komisii sa páčil, ale predsa len, tie oči im boli podozrivé. Newman sa nezdal byť ani niečím takým, čím bol nespútaný Marlon Brando, ani niečím takým, čím bol rebelantský James Dean.
Newmana zamestnali, a on sa poslušne zdokonaľoval v preslávených hereckých technikách. Na priemer by to stačilo. V päťdesiatych rokoch už ľudia registrovali - síce nie meno, ale tvár áno. Respektíve vedeli, že túto tvár poznajú, že ju videli a radi od neho pýtali autogram. Ibaže počítali s tým, že sa im podpíše ako Marlon Brando.
Brandovi to mohlo prekážať akurát tak v roku 1953. Vtedy sa dostal do kín historický film Strieborný kalich. Herci hrali v pozoruhodných antických habitoch a popri deji sa darilo najmä pátosu. Newman tvrdil, že je to najhorší film, aký bol v päťdesiatych rokoch nakrútený a veríme, že aspoň po rokoch na tú hanbu zabudol a veselo sa smial.
Tajomstvo ľudskej bytosti
Možno niekedy vtedy sa rozhodol, že lepšie bude nevidieť. Na svoje výkony sa zvykol nepozerať - a je to škoda, pretože prišiel o pár naozaj skvelých filmov. Najmä odvtedy, čo Newman zabudol na akademické herecké vzdelanie a začal hrať prirodzene. To znamená, uvoľnene, šarmantne, sebaisto.
Často si pritom vyberal úlohy podvodníkov, lúzrov, egoistov. Je možné, že to robil práve pre svoje oči. Chcel sa zbaviť toho obrazu pekného chlapca - ale skončilo to so zaujímavým výsledkom. Akúkoľvek postavu hral, vždy bol z toho sympaťák. A neboli to len povrchné sympatie. Ľudia si jeho postavy obľúbili, pretože ich k nim čosi veľmi silne priťahovalo.
Richard Brooks viedol Newmana napríklad pri Mačke na rozpálenej streche a mal o ňom vlastnú teóriu. Denník Le Monde ho citoval: „Má v sebe čosi, čo zostáva tajomné a čo sa nedá tak ľahko odhaliť. Tým tajomstvom je vlastne podstata celej ľudskej bytosti. Paul si uchránil čistotu, vždy sa snažil zostať dôstojným, slušným a čestným človekom. Tým sa potom strácali odpudzujúce črty jeho filmových postáv.“
Takže napríklad taký Frajer Luke, trestanec. Krajšiu postavu hádam ani Newman nemohol zahrať. Je to nádherný obraz o nezlomnosti ducha, o odpore voči násilným systémom a volaním po slobode. Aj krásnym obrazom o nádeji a povzbudení. A to všetko vo filme, v ktorom vidieť toľko násilia!
Zahanbení akademici
O dva roky neskôr, v roku 1969, prišiel film Butch Cassidy a Sundance Kid. Zdá sa, že to bola jeho najobľúbenejšia úloha. Pôvodne mal hrať Kida - rovnako nemožného kovboja - a Steve McQueen mal hrať Butcha. Ale McQueen sa ukázal byť príliš žiarlivým, nechcel ísť do filmu, kde by nemal výrazne viac replík ako jeho partner. A tak sa do filmu dostal Robert Redford.
Spolu s Newmanom mohli súťažiť v šarme. Ale pri nakrúcaní to žiadny problém nenarobilo. Autor scenára William Goldman potom o Newmanovi povedal: „Bola to najmenej žiariacia superstar, s akou som kedy robil.“
Redford a Newman sa čoskoro stretli znovu, vo filme Podraz boli rovnako odzbrojujúci. Jediní, čo ešte stále odolávali, boli americkí akademici. Oscara mu dali až v roku 1987, akoby zahanbení, že ho tak dlho ignorovali. Bolo to za Scorseseho Farbu peňazí. Vôbec to nebol zlý film, ale na rozdiel od New-manovým najlepších mu čosi chýbalo.
Ešte niečo nezabudnuteľné
V roku 1995 už ohlasoval, že z filmu odchádza, našťastie, ešte dlho to nesplnil. O sedem rokov neskôr si zahral v zaujímavej gangsterke Cesta do zatratenia a pred dvomi rokmi nahovoril animovanú postavičku Doc Huston vo filme Autíčka. Potom sa už však rozhodol pevne. Vraj strácal pamäť, istotu a teda i úroveň. Dlho vravel, že pri herectve sa cíti, ako keby mal na sebe padajúce nohavice.
Zaujímavé a zároveň dojemné je, že ani po toľkých úspechoch, pekných filmoch a krásnych postavách nemal pocit, že nakrútil všetko, čo mohol. „Spravil by som ešte jeden film,“ vravel po Ceste do zatratenia. „Cítim, že je vo mne miesto ešte pre jeden. Miesto pre čosi, čosi nezabudnuteľné.“
* 26. 1. 1925† 26. 9. 2008
1925 – narodil sa v Clevelande, jeho mama Tereza pochádzala z východného Slovenska
1967 – dostal jednu zo svojich najslávnejších úloh vo filme Frajer Luke
1969 – prvýkrát vytvára slávnu dvo-jicu s Robertom Redfordom vo filme Butch Cassidy a Sundance Kid
1987 – dostal Oscara za Farbu peňazí
2002 – nakrútil posledný film Cesta do zatratenia
