BRATISLAVA. Na Slovensku už roky nie je ani jedna záchytka a tak to môže byť naďalej, hoci mestá chcú takéto zariadenia.
Ministerstvo zdravotníctva síce navrhlo, aby „záchytné izby“ mohli zriaďovať mestá a obce, ktoré to potrebujú, no táto právomoc by nebola jediná, ktorú by budúci rok získali.
Ministerstvo vnútra si presadilo, aby aj dopravu opilcov zabezpečoval prevádzkovateľ, teda obec. Na to si však sotva niekto trúfne.
Námestníčka primátora Bratislavy Anna Dyttertová tvrdí, že zamestnanci mesta nemajú právo na obmedzenie osobnej slobody a použitie sily voči agresívnemu opilcovi. „Tieto oprávnenia má iba polícia, a preto je nevyhnutná jej súčinnosť pri doprave.“
Štátna polícia nič také neplánuje. Hovorca policajného prezídia Viktor Plézel tvrdí, že polícia zo zákona neplní úlohy súvisiace s prevozom opitých, ani nie je vybavená „technickými prostriedkami na prepravu osôb, ktoré môžu byť agresívne a hygienicky nevhodné“. Teda nemá také autá. Nič také nemajú ani mestá, nieto obce.
Ani opilci nemajú peniaze
Zákon dnes vyčísľuje náklady na jedno lôžko v záchytke na 600 korún za deň. Mária Filipová z Mestského úradu v Banskej Bystrici na základe toho tvrdí, že napríklad na päť lôžok by mesto muselo za rok dať vyše milióna korún.
Od augusta 1996, keď zákon začal platiť, však už za 600 korún kúpite či zaobstaráte oveľa menej. Dnes by lôžko stálo najmenej tisíc korún denne, takže výdavky mesta by sa blížili k dvom miliónom ročne.
Minister zdravotníctva Richard Raši napriek tomu povedal, že zákon by nemal „priamy vplyv na rozpočet obcí“. Za pobyt v zariadení by si podľa návrhu mohli účtovať, koľko by uznali za vhodné.
Predstavitelia rôznych miest to nepovažujú za dobrý nápad. Hovorca Trnavy Pavol Tomašovič tvrdí, že na záchytke boli zväčša spoločensky neprispôsobiví ľudia a tí nemajú z čoho zaplatiť. Väčšina prípadov skončila tak, že obce nič od takýchto ľudí nevymohli a museli to zaplatiť zo svojho.
Proti tomu, aby záchytky financovali iba obce, vystúpili aj niektorí koaliční poslanci. Otázna je aj zdravotná starostlivosť o opitého. Na záchytke podľa návrhu nemusí byť lekár. „Kto posúdi zdravotný stav opitého?“, pýta sa Tomašovič.
Parlament ešte nerozhodol
Parlament napriek tomu v septembri rozhodol, že sa novelou zákona o záchytných izbách bude zaoberať. Raši povedal, že inak „nevznikne ani možnosť riešenia záchytných izieb a horší stav ako teraz nebude, pretože nemáme žiadnu záchytnú izbu“.
Filipová si myslí, že takýmto zákonom by sa to nevyriešilo. „Obce pri svojich povinnostiach a 'napätých' rozpočtoch asi nebudú zriaďovať záchytné stanice.“
O záchytkách
Protialkoholickú záchytnú izbu podľa dnešného zákona môže zriadiť ministerstvo zdravotníctva po dohode s obcami. To však nefunguje.
Posledné takéto zariadenie zatvorili v Trnave pred štyrmi rokmi.
Slovensko je jedinou krajinou strednej Európy, kde nie je ani jedna záchytka. Všetky postupne zanikli, pretože ich prevádzka bola drahá, navyše opilci často nemali z čoho zaplatiť za nechcený nocľah.
Opilcov zväčša hospitalizujú v nemocnici, alebo ich jednoducho nechajú napospas osudu.
Primár Novotný: Opitý človek je chorý človek
Dlhé roky viedol záchytku v Bratislave, dnes je riaditeľom Sanatória AT, kde lieči aj závislých od alkoholu. Zhovárali sme sa s IVANOM NOVOTNÝM.
Na Slovensku dnesnie je ani jedna záchytka. Je to podľa vás problém, alebo takéto zariadenie naozaj nie je potrebné?
„Keď majú záchytky slúžiť len na to, aby sa eliminovali agresívne živly, tak ich netreba. Na to by mala byť cela predbežného zadržania. Záchytky by mali byť pre ľudí, ktorých zdravie je ohrozené. To je vtedy, keď je niekto opitý a zaspí vonku, tacká sa v strede cesty, chce spáchať samovraždu. Myslím si však, že by nemalo ísť o záchytnú, ale detoxikačnú izbu.“
Polícia tvrdí, že prevoz opitých nie je jej povinnosťou a ani na to nemá autá. Ako to fungovalo v minulosti?
„Vtedy nám ich vozili policajti. Na to bolo vyčlenené jedno vozidlo. Mali sme aj policajnú službu. Vždy jeden policajt mal službu na záchytke.“
Dnes záchytku môže prevádzkovať iba zdravotnícke zariadenie a jej zamestnancom musí byť lekár. Ministerstvo zdravotníctva to navrhuje zrušiť. Nie je zdravotná starostlivosť v takomto prípade nevyhnutná?
„Keď tam nebude zdravotník, tak tam musí byť policajt, ktorý má zdravotnícke školenie. Zažil som pacienta, ktorý mal zdravotné problémy z jedného piva. Doviezli ho na záchytku, trocha sa tackal a zrazu upadol do bezvedomia. Opitý človek je chorý človek. Alkohol je sociálne akceptovaná droga a ten, kto ju akceptuje, musí garantovať zdravie. To je to isté ako infekčné choroby.“
Mestánechcelifinancovať tieto zariadenia aj preto, že mnohí ľudia, ktorí strávili noc na záchytke, nemalipeniaze, a tak ani nič od nich nevymohli. Je to tak?
„Asi jednu tretinu sa nepodarilo vymôcť.“
A tí ostatní?
„Tí zaplatili a boli radi, že o nich nikto nevie.“
(joč)
Bratislava miesto záchytky radšej tají
Hlavné mesto o zriadenie miesta, kam bude zvážať opilcov, stojí.
Koniec poslednej bratislavskej záchytky pred štyrmi rokmi prišiel s návalom agresie opitého bezdomovca. Ten miestnosť pre opilcov zdemoloval tak, že budovu na Hraničnej ulici, ktorá patrila Centru pre liečbu drogových závislostí, zatvorili.
Teraz magistrát hovorí, že záchytka v hlavnom meste je nutnosť a chce ju prevádzkovať. Pripomienkovalo aj návrh zákona a ministerstvo zdravotníctva požiadavky mesta akceptovalo.
Mesto žiadalo, aby umožňoval zriadenie záchytky aj iným ako zdravotníckym organizáciám, teda aj mestu.
Mesto už má predstavu, kde by záchytka mohla stáť, ale informáciu nechce zverejniť. Z minulosti pozná negatívne reakcie obyvateľov napríklad na zariadenia pre bezdomovcov vo Vrakuni, kde sa sťažovali na bezdomovecký stanový tábor, najčastejšie na krádeže a nevhodné správanie.
Nadšení neboli ani Lamačania, keď tam otvorili nocľaháreň kraja. Ďalším príkladom je organizácia De Paul Slovensko - trvalo niekoľko rokov, kým našli priestory pre svoju nízkoprahovú nocľaháreň. Nakoniec dostali budovu od magistrátu na Ivanskej ceste pri letisku, teda v priemyselnej zóne.
(dot)
