Dvaja autori, ktorých predstavíme, majú viacero spoločných prienikov. Obaja pochádzajú z anglosaského sveta, stavajú tradíciu hrôzostrašnej novely, sú skúsení spisovatelia, ktorí prenikli do rebríčkov knižných trhovísk.
Pred rokmi vniesol rozruch do fikcie Arthur Hailey, keď si všímal zákulisie atraktívnych prostredí. Súčasná próza sa posunula ešte ďalej a atraktivitu nachádza v hlbokých labyrintoch ľudského vedomia, podvedomia a nevedomia. Umne spája napínavý dej so znalosťami medicíny aj mnohými alternatívnymi liečebnými cestami.
Ďalšiu rovinu predstavuje hra s identitou, hľadanie hranice medzi predstavou a manipuláciou, mapovanie súčasného postmoderného sveta.
Vyvolávači ozveny
Richard Powers prichádza s rozkošateným románom Stopy paměti. Vyvolávači ozveny, čo je preklad originálneho názvu, bolo meno jedného indiánskeho kmeňa a zároveň je to domorodé pomenovanie žeriavov. Žeriav, tento totemický a mytologický vták, je aj ústredným motívom knihy. Kŕdle žeriavov sa zlietajú na miesto, neďaleko ktorého jednej noci bez zjavnej príčiny havaruje Mark Schluter a utrpí neurologickú poruchu zvanú Capgrasov syndróm.
U Marka sa prejavuje tým, že nespoznáva svoju najbližšiu príbuznú, sestru Karin. A vo svojej komplikovanej a bohato sofistikovanej paranoji pátra po tom, kto je vlastne oná osoba, vo všetkom sa podobajúca jeho sestre a kto a z akých dôvodov si dal tú námahu, aby rozohral túto konšpiračnú hru.
Okolo tohto nosného motívu stavia Powers zložitú stavebnicu ďalších príbehov. Do odstredivky motívov vstupuje neurológ, ošetrovateľka so záhadnou minulosťou, drobní ľudia, ktorí sú však stredmi svojich vesmírov, so svojou mytológiou, snami, fóbiami a – paranojami. Nakoniec aj Markova sestra, ktorú zraňuje, že ju postihnutý brat odmieta prijať emocionálne a súrodenecky, prichádza k záveru, že je naozaj niekto iný, že je pre najbližšieho človeka cudzia, pretože každý obývame svoj priestor svojho tela, svojho ega a svojho (pod)vedomia.
Román odkrýva jednotlivé vrstvy ľudských labyrintov, bohato sa napája z neurologickej tematiky. Nie je to však nijaká „nemocničná próza“, nie sú to ružovosladké romance o sestričkách a primároch. Je to fascinujúci epos o tom, akí sme, čo o sebe ani len netušíme.
V tradícii gotického románu
Angličanka Scarlett Thomasová prichádza so svojím štvrtým románom Konec pana Y. Manifestačne sa hlási k tradícii gotického románu a ostrovnej strašidelnej poviedke, k jekyllovsko-hydovskej tematike rozdvojenosti a atmosfére Londýna z čias Charlesa Dickensa. Príbeh sa však odohráva v súčasnom univerzitnom prostredí.
Autorka si vymyslela mystifikačnú existenciu spisovateľa Thomasa E. Lumasa a jeho knihu, ktorá prechádza do reality, ruší hranice medzi fikciou a výmyslom, zavedie svojho čitateľa do sveta medzi existenciou a neexistenciou, ktorý nazve troposférou. Je to stav, v ktorom sa čas stáva priestorom.
Kto teda klame?
Motto i početné citácie Heideggera, Baudrillarda, Deleuza a Derridu ukazujú, že aj Thomasovej próza pracuje s motívom postmoderného (ne)poznania.
Hlavná postava doktorandka Ariel to formuluje takto: „Učili mě, že všechno, co kdo tvrdí, je lež. Ale pak se ukázalo, že i oni lhali.“ Kto klame, keď klame, že klame? V podtexte tohto príbehu sa hovorí, že ak sme obklopení zdrapmi dávnych mýtov a fragmentmi príbehov, ktorých predlohy sa rozpustili v šume zbytočných i zámerne klamlivých informácií, je našou nádejou hľadať pôvodné zdroje rozprávania. Niektorí vidia Prvého Rozprávača v Bohu, iní v pohanských bohoch, ktorými bol zaľudnený Olymp mytológií. Rozprávačka tohto príbehu, ktorý má štruktúru starovekých odyseí a iniciačných ciest, je subjektom i objektom tejto anabázy, dokumentuje ju i vytvára, je jej obeťou i hýbateľom.
Meditovanie, reflektovanie reality i irreality sú dôležitou súčasťou tejto prózy. Nikdy sa však nedeje na úkor hýbania deja, aj filozofizujúce pasáže sú vzrušujúce tak ako tie akčné.
Viera v homeopatiu
Ak v románe Stopy paměti hrala rolu generátora motívov neurológia, v tejto próze je to nemedicínska ne-veda homeopatia. Motív hľadania homeopatickej látky, ktorá umožňuje vstup do mystických priestorov, je trochu podozrivý. Spolu s knihou, ktorá zabíja svojho čitateľa, je zrazu rekvizitou ako zo zlých okultných románov.
Thomasová však koketuje s týmito zatuchnutými rekvizitami, aby zdôraznila iracionalitu a okultnosť dnešnej, zdanlivo racionálnej či pseudorozumovej doby. Posledná tretina knihy sa už mení na burlesku obrazov a chaotických motívov, ktoré autorka nie vždy zvláda. Rozdiel medzi Powersovou starostlivo vystavanou epickou stavbou a touto boschovsky surrealistickou mätežou je očividný.
Obe prózy spája však urputné úsilie dopátrať sa zmyslu života, hľadať odpovede na otázky, na ktoré nie je jednoduché a pohodlné odpovedať. Je to zároveň svár s jednoduchými receptmi na šťastie, preberanie sa množstvom blúdivých ciest a slepých uličiek. Ale toto dvojité dno objavuje čitateľ až v extáze zážitku, ktorý ho celkom pohltí. Až po odznení napínavých dejov príde čas na reflexiu toho, čo je za nimi. A za nimi sú tie najhlbšie priepasti blúdení a hľadaní.
Recenzia
Richard Powers: Stopy paměti. Odeon.
Scarlett Thomasová: Konec pana Y. Host.
Autor: Daniel Hevier (Autor je spisovateľ)
