Keď sa chce Muhammad Šerali dostať zo svojej dediny, kde nie je elektrina a voda, musí ísť po strmých skalách pešo alebo na somárikovi. V afganskej provincii Nuristan na severovýchode krajiny nie je sám. Izolovaný región bez ciest hlboko v pohorí Hindúkuš, ktoré tvorí viac ako osemdesiat percent územia, sa veľká časť jeho obyvateľov len pomaly zoznamuje s 21. storočím.

Po rokoch fundamentalistickej vlády Talibanu, ktorý v krajine zrušil školy, a ešte viac prehĺbil negramotnosť ľudí, sa však predsa v krajine niečo zmenilo. Štyridsaťročný Šerali má prácu. V údolí Šimgal, kde s ním býva v kamenných chatrčiach okolo 150 rodín, stavia provizórnu cestu, ktorá by mala konečne prepojiť jednotlivé dediny v regióne.

Napriek tomu, že ešte nedávno sa Nuristan dával ako príklad, kde by sa mohol skrývať líder al-Káidy Usáma bin Ládin, extrémistov je v regióne menej ako napríklad v Kandáhare či Helmande na juhu Afganistanu. A Šerali s klasickou afganskou čapicou prekvapivo nenadáva na Američanov, ktorí majú pár kilometrov nad jeho dedinou základňu.

Americkí Rusi

„Keď sme sem prišli, mnohí si mysleli, že sme Rusi,“ smeje sa kapitán George Perez. Izolovaný kraj, kde sa islam dostal až v 19. storočí ako do poslednej afganskej provincie, obývajú Nuristanci, ktorí dovtedy uznávali animizmus. Niektorí z nich majú svetlú pleť, blond vlasy a modré oči, čo sa vysvetľuje aj migráciou, ktorú spôsobila invázia Alexandra Macedónskeho. Nuristanci hovoria piatimi unikátnymi jazykmi a rôznymi dialektmi. „Je bežné, že ľudia z opačného údolia si nerozumejú. Najhoršie sú na tom ženy, ktorým Taliban zakázal chodiť do školy. Neovládajú oficiálne jazyky, paštúnčinu ani afganskú verziu perzštiny, dárí, a tak ani nemohli vedieť, kto sme,“ vysvetľuje kapitán Perez.

Je veliteľom PRT Kalguš, teda Provinčného rekonštrukčného tímu pre Nuristan. Od roku 2001 má postupne takmer každá afganská provincia svoje PRT. Ich cieľom je pod vedením vojakov z koaličných krajín dohliadať na bezpečnosť, a najmä obnovu krajiny, kde nefungujú ani tie najzákladnejšie potreby. Práve PRT v spolupráci s afganskou vládou dohliada na výstavbu ciest v Nuristane, ktoré stavia aj Šerali z dediny Awar.

Cesty sú však len jedným z mnohých projektov v regióne, kde sa väčšina dodnes živí tým najjednoduchším spôsobom života. Muži sa starajú o dobytok a ženy zbierajú úrodu a drevo na pálenie, či chodia po vodu do neďalekej riečky. Tradičnú vládu, súdy či políciu nahrádzajú kmeňoví a klanoví lídri. Kábul v spolupráci s vojakmi NATO chce do krajiny postupne zaviesť elektrinu, vodu, nemocnice, či zúrodniť pôdu a s ňou priniesť aj prácu.

Príkladom je blízka dedina Lokar a jej malý zelený pruh s kukuricou neďaleko rieky s malou hydroelektrárňou, ktorá privádza do dediny energiu. Malé pole prinieslo živobytie niekoľkým jej obyvateľom. „Je to jeden z krátkodobých projektov financovaných so zahraničnou pomocou, ktoré zvyšujú dôveru ľudí,“ hovorí Perez. Obnova chudobnej a nevzdelanej krajiny však trvá dlho. Muhammad, ktorý pracuje na poli, nezarobí za mesiac ani dolár.

Plánov tu majú mnoho. Chcú zalesniť oblasť, ešte pred tridsiatimi rokmi bohatú na stromy. Dnes sú všetky kopce pusté. Len sam-tam ostali stromčeky, ktoré ešte nepadli do rúk pašerákom. Tí ich predávajú za vysoké sumy v blízkom Pakistane. Vybudovať by sa mala miestna metropola Parun, ktorá stále len vzdialene pripomína mesto. Ako tam priviesť sudcov či lekárov, keď väčšina obyvateľov nevie čítať ani písať, bude ešte väčšia výzva.

Boj s nepriateľom

Základňa PRT Kalguš vysoko v horách nie je klasickou vojenskou základňou, ktorá bojuje s nepriateľom.

Niekoľko desiatok vojakov len dohliada na bezpečnosť pri realizácii projektov v oblasti, vzdelávaní miestnych ľudí a skvalitňovaní ich života. „Nie je to len Taliban či al-Káida, je tu aj veľa kriminálnych živlov,“ hovorí seržant Christopher Herb z Pennsylvánskej národnej gardy.

Má len niečo cez dvadsať a na základni riadi bezpečnostné opatrenia. Kontroluje, či sú v poriadku obrnené vozidlá, ktorými sa presúva často po ne­zjazdných cestách, a pri výjazdoch zabezpečuje terén pred prípadným útokom.

Jeden zažil v máji. „V údolí Pešagar som po dvadsiatich minútach zahliadol divného chlapíka. Dostali sme sa do prestrelky a vzápätí som do vysielačky hlásil: „Kontaktovali sme a pozitívne lokalizovali koordinovaný útok. Streľbu sme opätovali a rýchlo sa vraciame do základne,“ spomínal Herb. O tom, či išlo o al-Káidu, Taliban, alebo len miestne živly, nechce špekulovať. „To nie je naša práca,“ hovorí Herb.

Keď má voľný čas, rád si zaspieva v armádnom bare karaoke. „Nechal nám ho aj s cédečkami predchádzajúci kapitán, je to zábava,“ rozpráva Herb a pochvaľuje si jedlo. V kantíne nechýba tradičný americký hamburger či steak s pikantnou omáčkou.

Pred Afganistanom podobne ako viacero jeho kolegov pôsobil v Iraku. „Hneď na začiatku invázie v Kirkúku to bolo drsné, samé prestrelky, nie ako tu,“ hovorí Herb a porovnáva. „Tu je všetko iné, Irak je oveľa rozvinutejší, sú tam široké cesty, vzdelaní ľudia, bývajú tam v mestách a tu väčšina v odľahlých dedinách. Rovnaká taktika, s akou sa bojuje v Iraku, sa sem nedá preniesť.“

Vyhľadávaná klinika v stane

Na základňu, na ktorú by mohol vystreliť bojovník Talibanu z každej strany z niektorého vrcholu, je päť strážnych veží, kde sa po siedmich hodinách striedajú hliadky. Aj preto sa pred prípadnými útočníkmi na základni svieti iba s farebnými červenými, zelenými a modrými baterkami. Biele svetlo je vidieť na kilometre ďaleko.

„Nie je to ideálne miesto, ale v týchto horách ťažko nájdete niečo lepšie,“ hovorí kapitán Perez z námorných síl. Na základni okrem iného trénujú afganských vojakov streľbu z ťažkých zbraní. Velenie nad základňou odovzdá po roku a pol v novembri. „Je jasné, že sme veľa vecí nestihli, ale mám pocit, že nám ľudia začínajú veriť,“ hovorí veliteľ základne Perez.

Najviac vychvaľuje seržanta Edgara Crosshabeyha, ktorý na základni vedie armádnu kliniku. „Keď máme ťažký deň, tak sem príde aj štyridsať ľudí, väčšinou po smene,“ hovorí seržant. Miestni sa o provizórnej nemocnici na americkej základni dozvedeli veľmi rýchlo a dávajú jej prednosť pred miestnými zle vybavenými nemocnicami. Napriek tomu, že seržant Crosshabeyh ošetruje s tímom len v jednom malom stane.

Postarali sa aj o sedemročnú Suahímu, ktorá pre infekciu takmer prišla o ruku. S otcom Munawarom išli na základňu pešo štyri hodiny. „Medičku, ktorá sa o Suahímu dlhodobo stará, už berie ako vlastnú mamu,“ hovorí jej otec Munawar z blízkej dediny. Čím chce byť, keď bude veľká? Za hanblivú Suahímu odpovedá otec. „Potrebujeme tu lekárov, určite chceme, aby bola lekárkou,“ hovorí Munawar z Nuristanu, kde sa vzdelané ženy ešte stále často považujú za hrozbu tradičného islamského života.

Veľa vecí sme nestihli, ale mám pocit, že nám ľudia začínajú veriť.

George Perez, veliteľ americkej základne v Nuristane

Autor: Nuristan