Vojny a príbehy o dobre a zle zo sveta ďalekej budúcnosti aj pradávnej minulosti, ktoré sa nikdy nestali a nikdy nestanú. Dievčatá oblečené podľa japonskej módy v štýle „Lolita", „ožitých" hrdinov úspešných filmov a elektronických hier, zhmotnené komiksové postavy - to všetko ste mohli stretnúť pod jednou strechou - v bratislavskom Istropolise na podujatí IstroCON 2008 a Comics Salón 2008. Tí, čo si bývalý Dom ROH pamätajú z rokov nedávno minulých, sa nestačili čudovať. Veľkolepý stánok kultúry sa za tie roky nezmenil, čo mu na pôvabe nepridalo, ale svojím spôsobom ani neubralo. Zmenila sa len kultúra, ktorá v týchto kulisách z minulosti pôsobí trochu zvláštne. Tí skôr narodení by sa na Istrocone cítili ako Alenka v krajine zázrakov a mnohokrát by vôbec netušili, o čom je vlastne reč. Tí neskôr narodení, ktorí sa nevedeli dočkať, kedy sa otvoria brány populárneho podujatia, boli však vo svojom živle. Veci, o ktorých sa na festivale fantastiky a komiksu hovorilo, považovali za také samozrejmé, že nechápali, ako niekto vôbec môže nechápať a vypytovať sa. Veď čo je „otaku", „manga" a „anime", musí byť predsa každému jasné. Podobne, ako je každému jasné, čo je Magic the Gathering, Warhammer 3, Soul Calibur alebo Final Fantasy 7. A komu to jasné nie je, je zrejme z iného sveta. Zo sveta starého a takého nudne reálneho!

Manga a anime
Nuž pre tých z iného sveta - „manga" je štýl kresby japonskej animácie. Typické veľké oči, malé ústa. Ale slovom „manga" sa zvykne označovať aj komiks, ktorý sa vyznačuje týmto štýlom kresby. Pohyblivou odrodou mangy je „anime", čiže film alebo seriál. V Japonsku veľmi často seriály a filmy zaznamenajú úspech až po úspechu konkrétnej „mangy", čo je pre Európanov a Američanov nepredstaviteľné, lebo komiksy všeobecne považujú za zábavu pre najmenších. V Japonsku sú manga, teda komiksy, neuveriteľne populárne a jednotlivé tituly dosahujú až niekoľko stotisíc výtlačkov. Čítajú ich deti, dospelí aj dôchodcovia. Nie je vôbec nezvyčajné, ak uvidíte v metre alebo na rohu ulice Japonca čítať kreslený komiks. No a fanúšik japonskej animácie sa nazýva „otaku". A takýchto slovenských „otaku" bol plný Istropolis. Samozrejme, nielen „otaku". Boli tu aj fanúšikovia fantasy a sci-fi literatúry, počítačových hier, hier na playstation, či priaznivci kartových a spoločenských hier, ktoré súvisia so svetom kúziel, čarov, vojen, ale aj prvoplánovej romantiky. Tomuto svetu fandia najmä deti alebo veľmi mladí ľudia, ale nie je to pravidlo. Popri „-násťročných" účastníkoch festivalu Istrocon možno teoretika fantastickej literatúry Ondreja Hereca považovať už za seniora. Nejde však len o vek, ale aj o skúsenosti, ktoré rokmi štúdiom fantastického žánru nadobudol a zhrnul vo svojej druhej knihe Z teórie modernej fantastiky, ktorú na festivale ako novinku predstavil. „Myslím si, že moje knihy sú jediné takto špecializované v strednej Európe aj v bližšom okolí," vraví Ondrej Herec. „Našťastie je preč obdobie, keď fantastika bola popoluškou. Dnes je tu okolo šesťtisíc ľudí, pred tridsiatimi rokmi by ich tu bolo možno šestnásť. Ešte v roku 1818, keď Marry Shellyová vydala Frankensteina, bolo v silách človeka prečítať všetku beletriu z oblasti fantastiky, ktorá bola napísaná. Ale v druhej polovici päťdesiatych rokov minulého storočia začalo v USA vychádzať tri až päť titulov tohto žánru denne, čo sa už prečítať nedá."

Namiesto ohňa monitor

„Neznamená to, že všetko, čo vychádza, je dobré, práve naopak," vraví Ondrej Herec. „Aj väčšina z toho, čo u nás nájdete na pultoch špecializovaných kníhkupectiev, sú druhoradé české preklady treťoradých amerických brakov. A to nie preto, že by celá americká fantastika bola brak. Jednoducho v každom umení maximálne desať percent prežije skúšku časom. A potom, tie horšie veci sú copyrightovo lacnejšie. Vzniká tak trošku skreslený názor na to, čo fantastika je. Samozrejme, nemôžeme hovoriť len o knihách, teda o knihách v tlačenej forme. Hoci práve fantastika je živým dôkazom nesprávnosti tvrdenia, že knižná kultúra zomiera. Ja to na fantastike vôbec nebadám. Stále vznikajú nové kníhkupectvá, obchody, nakladateľstvá. Ľudia tento žáner kupujú. Nehovorím už o komiksoch, čo je tiež forma tlačenej literatúry. Ale patria sem aj vizuálne formy - televízne seriály, sfilmované knihy - poznáme predsa potteromániu, tolkienomániu. Samozrejme, aj počítačové hry, ktoré sú dnes ekonomickým motorom fantastiky. Sú obľúbené preto, prečo boli vždy obľúbené príbehy. Kedysi sedelo okolo jaskynného ohňa chlpaté publikum, a dnes rovnako sedíme pri studenom svetle televízneho alebo počítačového monitora a rovnako obdivujeme, vážime si šikovných rozprávačov, ktorí nám rozprávajú fantastické, neuveriteľné a predsa pravdivé príbehy o víťazstve dobra nad zlom. O tom, ako zlo bolo zaslúžene potrestané, ako sa Janko mohol šťastne oženiť s Marienkou. Ale to len na povrchu vyzerá detinsky. V skutočnosti ide o to, že človek nemôže žiť bez nejakého vnútorného kompasu."

Čo nového v Brlohu?

Kto sa vlastne zaujíma o svet fantastiky? Aký typ ľudí? „Všetci," tvrdí Henrieta Galgóciová, konateľka nášho najpopulárnejšieho kamenného aj internetového obchodu s počítačovými hrami, komiksami, fantasy a sci-fi knihami a s podobným sortimentom, ktorý fanúšikovia fantastiky veľmi dobre poznajú. Je to Brloh. „Komiksy majú rady deti aj dospelí, fantastiku všeobecne. Najviac tento sortiment samozrejme kupujú mladí ľudia, vysokoškoláci do 35 rokov, ale je veľa starších ocinkov, ktorí vyrastali na Herbertovej Dune, Asimovovi a podobných autoroch. Máme zákazníkov od deväť do osemdesiat rokov." Na festivale Istrocon idú najviac na odbyt manga komiksy, potom „normálne" komiksy, predáva sa veľa akčných figúrok a zberateľských kartových hier a celkovo literatúra fantasy a science fiction." Počítačové a konzolové hry však tvoria osemdesiat percent sortimentu Brlohu. „Najviac ľudí kupuje hry, inak by sme ich nedržali v takej veľkej miere. Trh s hrami je na slušnom vzostupe, stále sa rozvíja, rozširuje sa na internet a mobilné telefóny, ľudia sa radi hrajú a radi nás navštevujú."

A k čomu inklinuje Henrieta Galgóciová? Odmalička s bratom čítali komiksy Pif alebo Spidermanna a odtiaľ bol už len kúsok k fantastike. „Pozerali sme seriály Spadla z oblakov, Pán Tau a všetky také, ktoré mali prvky kúzla, čarov, cestovania v čase. To nás jednoducho bralo, a tak som pri tom zakotvila."

Prvý bol Jaro Filip

A ako prišli na nápad s Brlohom? Jednoducho to riskli. „V deväťdesiatych rokoch sa roztrhlo vrece s kuchárskymi knižkami, Dickmi Francismi a s románmi z lekárskeho prostredia. To všetci žrali. Fantastika bola opovrhovaný žáner, vraj brak, ktorý nebude nikto vydávať ani predávať. Brigádovali sme vtedy v stánku s knihami. Ľudia, ktorí tam chodili, sa sem-tam spýtali: A nemáte nejaké sci-fi? A my: ‚že skúsime‘. Objednali sme pár kusov a zrazu sme zistili, že v tom malom stánku máme päťdesiat zákazníkov, záujemcov o takúto literatúru. Rozhodli sme sa teda otvoriť si malú predajňu. Modlili sme sa, aby sme prežili. Mali sme šťastie, lebo prišli na trh zberateľské kartové hry Magic the Gathering a chalani, čo to hrali, boli pre nás veľkou základňou." Ako hovoria znalci, práve kartičkami sa začal celý ošiaľ okolo sveta kúzel, ktorý si získal tak veľa priaznivcov. Prelom znamenali najmä karty Doomtrooper, ktoré boli v češtine a pre hráčov tak odpadla jazyková bariéra.

Práve fanúšikovia kariet a hier Brloh v začiatkoch podržali. „Knižiek sme predali za deň asi dvadsať, hier podstatne viac. Dnes už fantasy a sci-fi literatúru dodávame aj do ostatných kníhkupectiev. To, že má Pantha Rei a iné veľké kníhkupectvá oddelenie sci-fi, je aj naša zásluha. Podarilo sa nám spopularizovať tento žáner."

A ešte jedna vec, ktorá zakladateľov Brlohu presvedčila, že idú správnou cestou. Anketa v časopise Store. „Hovorila o tom, koľko čitateľov sci-fi vlastní doma počítač a hrá sa na ňom. V tých rokoch to nebolo také zvyčajné, ľudia zväčša používali počítač len v práci, doma si ho málokto mohol dovoliť. No zistili sme, že sedemdesiat percent ľudí, ktorí čítajú tento žáner, čítajú fantastiku, má doma počítač a hrá hry. Vyskúšali sme teda ponúkať pár hier. Prvý človek, ktorý si u nás kúpil hru, bol Jaro Filip a chodil k nám aj ďalej, čo bolo fajn. Dnes už sú počítačové a konzolové hry masová záležitosť."

Vynovená Fantázia

Tí, ktorí obľubujú fantastiku ako literárny žáner, dobre poznajú časopis Fantázia. Vychádza u nás už od roku 1997. Teraz však, ako vraví vydavateľ Ivan Aľakša, po desiatich rokoch pristúpili k rôznym zmenám a inováciám. Rozhodli sa upustiť z čisto literárneho zamerania a rozšíriť svoju pozornosť aj na seriály, filmy, komiksy, počítačové hry, skrátka na populárnu kultúru, ktorá obsahuje rôzne fenomény fantastiky. „Časopis už koncipujeme ako prehľad všetkého zábavného aj fantastického, čo sa v našej kultúre objavuje," vraví Ivan Aľakša. „Viac-menej však kopíruje naše záľuby, teda záľuby ľudí, čo sme pri tom od začiatku. Kým pred desiatimi rokmi sme boli absolútne zažraní čitatelia sci-fi románov alebo fantasy literatúry, dnes už sme skôr pohodlní tridsiatnici, ktorí prídu večer domov, sadnú si k televíznemu seriálu a nechajú sa zabávať televíziou. Vyrastal som na klasickej sci-fi, na autoroch ako Asimov, Clark a Simak na takých, čo vychádzali ešte za socializmu, keď som bol tínedžer. V deväťdesiatych rokoch nastal boom fantasy literatúry, Tolkien, Howard, Conan a podobne. Tomu som tiež na čas prepadol, ale to podhubie, ten literárny základ mám v klasickej sci-fi - o vesmírnych letoch a o modernej technike."

Majú ľudia, ktorí sa zaujímajú o svet fantázie, niečo spoločné? Sú iní ako ostatní? „To by som nepovedal," vraví Ivan Aľakša. „Sám som často kládol takúto otázku scifistom, spisovateľom, či pomenovať, čo nás spája. Nedá sa to. Fantastika sa šíri medzi žánrami, prvky fantastiky môže mať kriminálny román, ale aj intelektuálne náročná kniha. Skôr by som povedal, že fanúšikovia fantastiky majú pocit, že realita môže byť aj iná a dokážu uvažovať o jej rôznych iných podobách. že nie je všetko tak, ako to považujeme za realitu, že realita nie je presne taká, ako sa verejne priznáva. Nechcem povedať, že radi snívajú, nechcem z nich robiť iba rojkov. Medzi nami sú ľudia stojaci pevne nohami na zemi, prečítajú si nejakú knižku, a to je všetko. Nežijú v kuse s hlavou v oblakoch. Pre jedných je to intelektuálne cvičenie, pre iných snívanie. Radi čítajú alebo prežívajú príbehy, ktoré sa odohrávajú v pozmenenej realite, v trošku inej podobe, akú má dnešný svet." Ivan Aľakša tvrdí, že ak deti a mládež priťahuje na počítačových hrách najmä brutalita, po čase z toho vyrastú a aj tak sa začnú zaujímať o príbehy. Lebo za všetkým je príbeh. „Žijeme skrátka v dobe, keď mladým neprekáža o niečo drsnejšie zobrazovanie reality. Po čase z toho ale vyrastú a aj tak sa začnú zaujímať o príbehy ukryté v pozadí tých hier. Lebo za všetkým je nejaký príbeh."

Kto sa hrá, nehnevá

Ondrej Herec tvrdí, že nepísať dnes fantastiku, znamená napísať telefónny zoznam alebo železničný poriadok. Omylom to raz povedal na konferencii s tritisíc informatikmi. „Okamžite vstal jeden človek z komunikácií a druhý zo železníc a veľmi podrobne mi vysvetlili, že aj to je fantastika."

Vo svete fantázie sa prelína svet minulosti aj budúcnosti. Aj na Istrocone ste mohli nájsť stánky s mečmi a s brnením z lepenky, ale aj dvanásťročných chlapcov zažraných do hier pri playstation, ktorí sa pokojne priznali, že to, čo ich na tom najviac baví, je brutalita. V stánku Temnota ste sa mohli vymódiť ako metalisti, ale neznamená to, že musíte počúvať len metal. Dana Matejková, ktorá začala toto oblečenie navrhovať a predávať, sa tiež nikam nezaraďuje. Odjakživa sa však najlepšie cíti práve v čiernej farbe.

Ľudia, ktorí majú radi všetko „fantastické", majú predsa len jednu črtu spoločnú. Radi sa hrajú. Či už s kartami, v ktorých „využívajú rôzne kúzla", alebo pri playstation, kde musia vraj niekedy zapojiť všetky zmysly, aby porazili protivníka. Hrajú deti aj mladí ľudia, dievčatá aj chlapci. Gabriela Červeňová (20), predavačka z Brezna, si na Istrocon prišla zahrať Soul Calibur spolu s kamarátom, ktorý je v tejto hre absolútnym majstrom - veď sa v nej zdokonaľuje už trinásť rokov, ak rátame aj predchádzajúcu verziu tejto hry. Čo je na nej také zaujímavé? „Neviem. Proste sa mi páči," vraví Gabriela. „A baví ma ukázať, že som baba a dokážem to hrať." Ale zahrať si môžete aj obyčajnú spoločenskú hru za stolom, v ktorej sa prenesiete do doby kamennej a stanete sa náčelníkom svojho kmeňa. Alebo si môžete vytvoriť vlastné figúrky a zahrať si hru Warhammer. Najskôr asi v herni, lebo celá armáda by zabrala doma jeden veľký stôl a museli by ste siahnuť poriadne hlboko do vrecka, kým by ste si obstarali kompletné vojsko.

Final Fantasy vás pohltí!

Aj chuť obliecť sa za niečo, napríklad za svojho filmového hrdinu, je len prejavom hravosti. Alebo chuti pútať pozornosť - ako nám prezradila skupinka mladých ľudí v maskách. Ale keď už je tá príležitosť, prečo nevytiahnuť svoj japonský kostým „Lolity" alebo neobliecť sa za Vincenta Vallentina? Ak náhodou neviete, kto to je, je to veľké faux pas. Vincent Vallentine je predsa hrdina Final Fantasy VII Advent Children. A kto nevidel Final Fantasy VII, nevie, o čom je život. Ide predsa o absolútne prelomový videofilm, nakrútený podľa rovnomennej počítačovej hry. „Final Fantasy VII vás absolútne pohltí, zabudnete, že sedíte pri obrazovke. Nebudete totiž hrať hru, ale budete priamo tam a všetko, čo sa odohrá, si prežijete na vlastnej koži," tvrdia tí, čo to skúsili. Hra nadchla aj dve študentky špeciálneho chovateľstva z Nitry, a tak sa vyobliekali ako Vincent Vallentine a Cloude Strife a prišli na festival do Bratislavy. „Najlepšie na tom je, že si môžete vybrať postavu, ktorá vám sedí aj charakterovo," vraví Zuzana Mráziková. „Napríklad ja so svojou postavou si sedím aj vekovo, aj výškovo, ešte máme aj rovnakú krvnú skupinu. Môj hrdina môže na ľudí vo filme pôsobiť, že je neprístupný, nespoločenský, ale v skutočnosti priatelia preňho znamenajú všetko. Takisto česť. To sú také základné kritériá aj pre mňa."

„Neopakovateľné scény, v ktorých Cloud hľadá sám seba, sú niečím, na čo nikdy nezabudnete. Jednotlivé charaktery postáv sú tu už dohnané k absolútnej dokonalosti, ich city a pocity sú vykreslené spôsobom, ktorý nemá obdoby. A ak preferujete knihy pred počítačovou hrou, skúste toto," radia znalci. Pri pohľade na dve študentky špeciálneho chovateľstva, absolútne oddané svojim postavám, nie je dôvod im neveriť. Final Fantasy vás dostane!