kutočne nebola balzamom na naše duše. Našťastie, dlho som tam neležala, po týždni ma pustili domov. Netušila som, že sa s ňou ešte stretnem. Teda, dúfala som, že už nikdy.
Po rokoch som ju uvidela na oddelení šestonedelia, kde som ležala po pôrode svojej dcéry. Opäť tá zamračená, vážna tvár. Povedala som si, že si nenechám znepríjemniť tento pobyt a skúsila som na ňu malú lož. „Pani sestrička, prosím vás,“ oslovila som ju, keď už odchádzala z izby. Otočila sa na opätku a s otázkou v očiach čakala, s akým problémom prídem. Ja na to: „Neslúžili ste náhodou pred rokmi na oddelení rizikovej gravidity?“
Obočie sa jej nadvihlo: „Áno, prečo?“ Ja: „Bohužiaľ som tam ležala. A spomínam si na vás, ako ste sa o nás dobre starali.“ Podišla bližšie so slovami: „No, viete, je to moja práca.“
Ja: „Veď hej, ale ja si spomínam, ako ste nám v tých ťažkých momentoch, keď sme sa báli o svoje ešte nenarodené deti, boli oporou. Ako ste nás povzbudzovali, keď sme mali ísť na ultrazvuk, či srdiečko ešte bije. Na to sa nedá zabudnúť. Boli ste taká milá.“
Sestrička už stála pri mojej posteli a upravovala mi paplón. Usmiala sa a odhalila svoju medzierku medzi zubami.
Neviem, ako to bolo na ostatných izbách, ale odvtedy jej na našej izbe pohrával úsmev na tvári. Dokonca nám aj priniesla do pohárov čaj, vždy nám prišla oznámiť, že dorazilo jedlo. A nezabudla podotknúť, aké sú naše bábätká rozkošné.
Autor: Emília Katriňáková
