Štvrtok, 25. apríl, 2019 | Meniny má Marek

Nie som použiteľná na hocičo

Speváčka a basgitaristka ŠINA je polovicou skupiny Longital (bývalé Dlhé diely), čo je celkom určite slovenská formácia s najväčšími úspechmi v zahraničí, a dôkazom, že do Európy sa dá preniknúť len niečím originálnym. Šina vedie aj úspešné alternatívne v

Šina (1968), občianskym menom Jana Lokšenincová - speváčka, basgitaristka, skladateľka, textárka, členka skupiny Longital (predtým Dlhé diely) na plný úväzok, hlava alternatívneho vydavateľstva Slnko Records. S Dlhými dielmi/Longitalom nahrala štyri albumŠina (1968), občianskym menom Jana Lokšenincová - speváčka, basgitaristka, skladateľka, textárka, členka skupiny Longital (predtým Dlhé diely) na plný úväzok, hlava alternatívneho vydavateľstva Slnko Records. S Dlhými dielmi/Longitalom nahrala štyri album(Zdroj: SME - PETER ŽÁKOVIČ)

ydavateľstvo Slnko Records a hovorí, že ak má človek víziu a pracuje na nej, bol by v tom čert, aby sa nesplnila.

Pred vašou hudobnou kariérou ste pracovali ako grafická dizajnérka, ako ste sa stali hudobníčkou?

Bolo to opačne. Vždy som bola hudobníčka, ale načas som sa stala grafickou dizajnérkou. Zo dňa na deň, bez vzdelania, študovala som strojársku technológiu. Prišla takáto možnosť, tak som po nej siahla. Predtým som vôbec netušila, že by som to mohla robiť a ani som nemala také ambície. Ukázalo sa, že som na to mala aj vlohy, ale asi boli obmedzené, lebo som po čase usúdila, že sa nevyvíjam. Môj život sa už uberal iným smerom.

Kde ste hrávali pred Longitalom, respektíve pred Dlhými dielmi?

Bolo to také kamarátske hranie. Spievala som a hrala na gitare, predtým na klavíri, ale ten som nechala zaspať. V štrnástich som začala skladať nejaké pesničky. S tou gitarou to bolo veľmi podobné ako s grafickým dizajnérstvom – prišla som po nejakú úroveň a od určitej chvíle sa to zaseklo. Dizajnérstvo som robila osem rokov a určite som ho potrebovala na zretie.

Takže vaša kapela a vydavateľstvo sú vyvrcholením dlhého dozrievania?

Veľmi dlhého. Vedela som zložiť pesničku, ale nevedela som, čo s tým, a nepostretlo ma nič, čo by ma posunulo ďalej.

A potom vás postretol gitarista Daniel Salontay, s ktorým žijete a hráte doteraz, nie?

Áno, zoznámili nás naši kamaráti, stretávali sme sa niekoľko rokov, trávili sme spolu veľa času u Dana v podnájme, rozprávali sa, počúvali množstvo hudby, bolo to čisté priateľstvo. Potom Dano dostal v roku 1997 štipendium do USA, išiel študovať džezovú gitaru a to naše obdobie rozmarného, už dospelého, ale stále ešte detstva, sa skončilo, stratili sme základňu a partia sa na chvíľu rozpŕchla. Ja som išla do Ameriky za kamarátom, ktorý sa tam oženil, a keďže Dano tam bol tiež, navštívila som ho. Tam sme zistili, že sa začína náš vzťah a úplne nový život. Keď sme sa vrátili, začali sme spolu bývať, ale ešte sme nehrali, skôr sme si budovali vzťah. Dano medzitým zistil, že džez nie je jeho cesta a ja som zistila, že grafický dizajn nie je cesta pre mňa a vtedy sme začali byť zrelí spojiť sily aj v hudbe.

To znie až programovo a racionálne: teraz dozrievam, teraz si budujem vzťah, a keď si ho dostatočne vybudujem, začnem s tvorbou.

Tak to vyzerá až z odstupu. Nakoniec zistíš, že aj zdanlivé náhody sú presne umienené udalosti. Napríklad, keď nám kamarát Serge z Beninu priniesol basgitaru. To bol silný a náhodný impulz – Dano sa rozhodol, že na nej budem hrať ja. Rok som si brnkala na jednej strune. Potom sme založili kapelu Dlhé diely, vystriedalo sa v nej zopár hudobníkov, ale vtedy sme nevedeli, kam nás to vedie. O pár rokov neskôr už cítiš logiku vecí, ale v tej chvíli nie.

Vaša skupina sa časom zredukovala na vás dvoch – bývate spolu v malom byte a hoteloch, skúšate spolu, cestujete spolu, hráte spolu. Nebýva medzi vami napätie?

Napätia sú, ale krátke, také, že sa chvíľu ťaháme, koho smerom to pôjde, a rýchlo sme schopní usúdiť, ktorý smer je dobrý pre tú vec, ktorú riešime. Ten druhý sa s tým zmieri a nezostávajú horkosti. Vieme spolu vydržať.

A to u vás doma stále „točíte“ len o hudbe?

Neoddeľujeme to. Stále sme v práci a zároveň v súkromí. Sme v hudbe neustále ponorení, ale vôbec nás to nezaťažuje, je to pre nás najväčšia vášeň. Náročnejšie to bolo, keď sme si asi pred troma rokmi všetko robili sami, Dano vybavoval koncerty, ja som zabezpečovala celý chod vydavateľstva. Vtedy sme cítili, že sme to s tým systémom ,urob si sám‘ trochu prehnali. Zrazu nebol pre úradovanie čas na hudbu. Ale potom sme zmenili systém a začali sme spolupracovať s ďalšími ľuďmi.

To je dobrý spôsob, ako predchádzať partnerským krízam – urobte si kapelu. Stále je o čom, nie je čas myslieť na nepodstatné alebo priam škodlivé veci. Ako keď sa narodí dieťa – zrazu je „o čom“ a partneri začnú kolaborovať.

No veď ani nie sme jediní partneri, čo spolu hrávajú. Ale každý to má inak, a náš recept je podľa mňa neprenosný. Závisí to od temperamentov, od toho, ako majú rozložené sily, čo sa týka rozhodovania. Či je to vzťah, kde je jeden dominantný a druhý poslúcha. Kapela je skvelý spôsob, ako tráviť život, aj keď som si predtým nevedela predstaviť, že by bolo možné takéto niečo, ale keď tak na to pozerám, nič iné sa mi ani nemohlo pritrafiť.

Váš model je neprenosný aj preto, lebo páry dosť často chcú dieťa. To by dosť výrazne zmenilo váš zabehaný systém.

Celé roky som tomu nechávala aj s predošlými partnermi voľný priebeh. V istej chvíli som sa rozhodla, že idem robiť hudbu a všetky sily venujem jej.

Je to obeť?

Nie je. Pravdupovediac mi dieťa nechýba. Deti sú poslovia. Prídu v istej chvíli a prinesú nový vietor do života, často vo chvíli, keď to už veľmi potrebuješ. Ale keďže som sa rozhodla takto, dostala som iný vietor a iné príležitosti.

V Európe ste ako doma napriek tomu, že spievate výlučne v slovenčine, byť takýmto exportným artiklom sa zatiaľ nepodarilo ani jednej slovenskej skupine, ako ste to dokázali?

Neviem. Spočiatku sme hranie v zahraničí nevyhľadávali, lebo nám ani nenapadlo, že by to šlo. Začalo sa to koncertmi v Poľsku, ktoré nám vybavili naši kamaráti zo skupiny Karpaty Magiczne. Poliaci sú nám jazykovo blízki, ale pesničkovým textom nerozumejú. Napriek tomu sa im to páčilo a my sme pochopili, že tu funguje iný prenos. Tak sme si pripustili, že by sme mohli hrávať v zahraničí. Veľa slovenských skupín o tom len sníva, ale neverí tomu. My sme tomu začali veriť a ponuky začali prichádzať. Naše cesty boli spočiatku dobrodružné, nebolo v tom veľa peňazí.

Dnes je to inak?

Áno. Dnes už máme v zahraničí veľké honoráre, ale tiež nie v vždy. Dobrodružstvo je v tom stále.

U nás je veľmi ťažké uživiť sa hudbou. Ľudia majú väčšinou dilemu, či sa zapredať komercii a reklame a mať peniaze, alebo byť alternatívny a peniaze nemať a popri hraní sa živiť aj niečím iným. Pre vás ako keby to neplatilo, robíte alternatívu a živíte sa veľmi slušne.

Všetko je na rozhodnutí človeka. Samotné rozhodnutie spôsobí to, čo sa bude ďalej diať. Ja som sa rozhodla, že si budem robiť svoje, ale nerozhodla som sa, že zostanem chudobná. Dnes dostávame vo Francúzsku honorár dvetisíc až tritisíc eur za koncert, ale niekedy aj oveľa menej. Keby som sa rozhodla, že uživiť sa hudbou je ťažké, tak sa ňou neuživím, skrátka, tie príležitosti by neprišli, lebo by som v ne neverila alebo by som ich nevidela. Vesmír ponúka veľké veci, keď ste ochotní ich prijať, ale nepriateľom týchto jeho rozhodnutí sú pochybnosti.

Veci, ktoré hovoríte, akoby ste mali v nejakom duchovnom systéme. Ste duchovne založená?

Absolútne. Ale nie som viazaná na niektorý z nich. Čo ku mne príde, spracujem. Vždy som sa snažila dávať veci do kontextu, aby som rozumela tomu, čo sa deje mne a iným ľuďom. Teraz to nechávam voľne plynúť a je to dobre.

Aj Daniel „ide“ v týchto veciach s vami?

On je pragmatickejší. Niekedy, napríklad uprostred zvukovej skúšky majú v klube technickú poruchu. Alebo hráme open air v daždi, vypadne elektrina a nedohráme. Potom sedíme v hoteli a Dano to začne rozoberať, prečo sa to udialo, lebo tam napršalo a tamten zvukár bol neschopný – a ja sa to snažím rozobrať z inej strany, veď to nie je len vec zvukára, my sme tam s ním, je to naša spoločná situácia a na tom, ako sa vyvinula, sme sa podieľali aj my. Vtedy na mňa pozrie, že je to už priveľa. Ale niekedy so mnou súhlasí. Niektoré veci, ako napríklad chronické choroby, nie sú príčinou, ale následkom iných vecí. Keď sa zmeníme, choroba odíde. Nie všetko sa dá vyriešiť tak, že kúpime novú mašinku a tento kábel zapojíme inak, aj keď vďakabohu, že Dano zvláda všetky technické veci. Keby nebol pragmatický a nevenoval sa tým škatuľkám, nikdy nič nenahráme.

Napriek tomu, že netrpíte hmotnou núdzou, nemáte auto a cestujete vlakmi a lietadlami. Prečo?

Obaja máme vodičáky, ale nie sme dobrí šoféri. Cestujeme dosť dlhé trasy, autom by to bolo únavné. A potom nás ešte čaká zvuková skúška, zoznámenie sa s množstvom ľudí a koncert. Na to človek potrebuje prísť relatívne oddýchnutý a dobre naladený. Nám je auto zbytočné. V meste nám stačí doprava a na dlhšie trasy sú nám vlak a lietadlo oveľa príjemnejšie. Človek si sadne a má niekoľko hodín len pre seba.

Vaše meno je spojené s Longitalom. Hudba nebýva monogamná, keby vám ponúkli zaujímavý projekt, išli by ste do toho?

Nešla. Každou bunkou chcem ísť jedným smerom. Niekto dokáže ísť po viacerých rôznych cestách, ja nie. Mne sa tie prúdy navzájom rušia. Jednorazové pozvania prijímam, napríklad keď som nahrala dve piesne s kapelou Tu v dome, ale keby mi to nešlo z úst, tak odmietnem, aj keď sú to kamaráti. Nie som použiteľná na hocičo. Chcem robiť veci poriadne.

Tento svet je príliš rozlietaný. Musíme robiť veľa úloh naraz a potom nebývame dôkladní.

A to sú ešte ženy na tom lepšie ako muži, lebo sme rodovo zvyknuté, vždy sme súbežne kontrolovali deti, domácnosť, kuchyňu a robili popritom iné veci. Toto robím aj ja, obsluhujem celú našu domácnosť a robím to veľmi rada. Keby si mal Dano variť, zomrel by od hladu. Niežeby si nevedel navariť, ale keď niečo začne robiť, je do toho taký pohrúžený, že zabudne. Potom si dá o pol tretej variť vodu, ale zabudne na ňu, lebo sa zasa pohrúži do roboty. Ja viem, že môžem nahrávať do pol dvanástej, lebo potom musím ísť variť obed, lebo keď to neurobím, budeme hladní a nič nenahráme. Ale mne sa na mužoch veľmi páči to nasadenie a hravosť. Ponoríte sa do vecí a začne vás to unášať tak, že vás niekedy treba haltovať.

Väčšina hudobníkov nadáva, že ich nechcú vydávať veľké vydavateľstvá, prípadne ako zdierajú ľudí. Vy ste si urobili vydavateľstvo pre seba aj pre svojich kamarátov. A je úspešné.

To bol tiež jeden zo zázrakov, ktoré sa mi prihodili. Pôvodne sme to plánovali len pre naše nahrávky, ale potom sme zistili, že ten dom je dosť veľký aj pre našich blízkych. Začali sme tak, že som každé CD napaľovala a popisovala ručne, obaly sme tlačili na laserovej tlačiarni. Vtedy som sa naučila, že každý jeden disk je dôležitý.

Podľa čoho vyberáte umelcov do vašej stajne?

Intuitívne, ale musí tam byť silná výpoveď. A nemôže to byť štúdiový projekt, ale ľudia, ktorí aktívne koncertujú, lebo len tak je hudba živá, len tak môže kapela odovzdať svoju správu ďalej.

V e-mailoch sa podpisujete Šina Lo. Ako to vzniklo?

Ja som Jana, ale jednému kamarátovi sa to nezdalo, tak mi vymyslel Šina. Lo som si nechala ako skratku môjho občianskeho mena Lokšenincová, čo je pekné, ale na zapamätanie nie je celkom praktické meno.

„Každou bunkou chcem ísť jedným smerom,“ hovorí Šina.
FOTO SME - PETER ŽÁKOVIČ
Longital – formáciu tvoria iba dvaja členovia a „mašinky“.
FOTO - SITA
Dano a Šina. Partneri v práci aj v súkromí.
FOTO - ARCHÍV J.L.

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Festival IXPO otvorí brány už tento piatok. Čo všetko prináša?
  2. Spready a poplatky pri obchodovaní
  3. Od mája sa mení definícia kilogramu
  4. Fixný výnos až 7 % ročne. Bezpečné investície už od 10.000 eur
  5. Elegancia, športový duch alebo výkon? Hyundai i30 Fastback
  6. Tohtoročný Autosalon? Najväčšie SUV na svete aj lietajúce auto
  7. Tip na japonskú klimatizáciu s výhodnejšou elektrinou
  8. Top desať gréckych ostrovov na letnú dovolenku 2019
  9. Čerpáte úver? Na toto by ste určite mali myslieť
  10. Pre učiteľov je dôležité, aby sa navzájom inšpirovali
  1. ENVIRO DEŇ v Košiciach prinesie zábavu aj osvetu
  2. Obchodník roka: Najvyššie ocenenie si šiestykrát odnáša Martinus
  3. Fixný výnos až 7 % ročne. Bezpečné investície už od 10.000 eur
  4. Športový deň Stavebnej fakulty STU v Bratislave
  5. Festival IXPO otvorí brány už tento piatok. Čo všetko prináša?
  6. Pivovar Šariš rozdá regiónu 16-tisíc eur
  7. Recenze autokamery Mio MiVue J60 WIFI - youtuber Bazim hodnotí!
  8. Od mája sa mení definícia kilogramu
  9. Spready a poplatky pri obchodovaní
  10. Elegancia, športový duch alebo výkon? Hyundai i30 Fastback
  1. Top desať gréckych ostrovov na letnú dovolenku 2019 24 841
  2. Bulharsko: Najlepšie miesta na dovolenku pri mori 7 753
  3. Čerpáte úver? Na toto by ste určite mali myslieť 7 146
  4. Od mája sa mení definícia kilogramu 6 202
  5. Tohtoročný Autosalon? Najväčšie SUV na svete aj lietajúce auto 5 816
  6. 7 kritických situácií na cestách. Ohrozujú každého vodiča 5 334
  7. Až vďaka chorobe objavila svoj talent 4 351
  8. Kaufland začal s predajom slovenských uhoriek bez fólie 4 023
  9. Čo robí dobrého zamestnávateľa dobrým? 2 358
  10. Tip na japonskú klimatizáciu s výhodnejšou elektrinou 1 790

Neprehliadnite tiež

Kmotrík vyberá nájomcu pre svoj štadión, štátu ho zatiaľ odmieta predať

Na futbalovom štadióne svoje domáce zápasy hráva Slovan Bratislava.

Národný futbalový štadión v Bratislave vlastní Ivan Kmotrík.
Slovenský brankár Samuel Hlavaj.
Dnes píše Matúš Ritomský

A fašiangy nie sú cez čiaru?

Čo ukázala kauza „Gender swap“.

Publicista Matúš Ritomský.
Prezident Československej socialistickej republiky Gustáv Husák.