BRATISLAVA. Štatistiky hovoria, že ľudia sú v práci denne v priemere len o štyri minúty dlhšie, ako je podľa Zákonníka práce štandardný pracovný čas. Počuť pritom ľudí, ako sa sťažujú, že cez týždeň nestíhajú vybaviť veci na úradoch, lebo sú otvorené do štvrtej a rodičov ako nestíhajú načas vyzdvihnúť deti zo škôlky o piatej, pretože vtedy ešte obaja sedia v práci, je skôr bežné ako neobvyklé.
Najdlhší pracovný čas majú oficiálne zamestnanci pracujúci v stavebníctve. Je to zároveň sektor, v ktorom dĺžka práce rástla ostatných päť rokov najrýchlejšie.
Vo všeobecnosti však oficiálne štatistiky predlžovanie času stráveného v práci nedokazujú. Tak jednoducho, ako sa dá definovať a vykázať práca v manuálnej činnosti, sa mnohá práca po pracovnom čase vyrátať nedá. Nedá sa teda overiť, či to, že napríklad chodiť domov za tmy je naozaj trendový jav, alebo je to naopak a dĺžka času stráveného v práci sa na Slovensku nemení alebo dokonca klesá.
Treba sa dohodnúť
„Ak zamestnanec zostáva v práci po pracovnom čase bez súhlasu zamestnávateľa, respektíve bez tohto, že by mu zamestnávateľ prácu nadčas vyslovene nariadil, treba sa dokonca pýtať, či vôbec môže byť po pracovnom čase na pracovisku. Nemá na to totiž súhlas zamestnávateľa,“ povedala Mária Šutková z advokátskej kancelárie Patent Iurist.
Pre prax je podstatné, ako je prítomnosť zamestnanca na pracovisku mimo pracovného času upravená vo vnútorných smerniciach. „Zákonník práce totiž iba všeobecne v základných povinnostiach zamestnanca ukladá zamestnancovi povinnosť byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného času.“
Zamestnancovi teda za prácu po pracovnom čase, ktorú si so zamestnávateľom vyslovene nedohodol, nepatrí mzda.
Ak človek ostane v robote po pracovnom čase a chce, aby mu zamestnávateľ za to aj zaplatil, mal by si dohodnúť presné pravidlá pre prácu nadčas.
Práca nadčas je podľa Zákonníka práce vždy nariadená zamestnávateľom, alebo je s ním vopred dohodnutá. Mal by ju nariaďovať v prípade naliehavej zvýšenej potreby. „Práca nadčas nesmie presiahnuť v priemere osem hodín týždenne v rozvrhovom období, ktoré je najviac štyri za sebou nasledujúce mesiace,“ vysvetľuje právnička Andrea Olšovská.
Za rok môže zamestnávateľ nariadiť maximálne 150 hodín nadčasov, dohodnúť si so zamestnancom môže podľa zákona maximálne ďalších 250 hodín ročne.
„Ak sa nedodržia ustanovenia Zákonníka práce o nadčasoch, môže inšpektorát práce dať pokutu až do milióna korún,“ povedal Dalibor Hlivák z Inšpektorátu práce Bratislava. Je podľa neho dôležité, aby si obidve strany rozsah a podmienky práce nadčas dohodli. „Inšpektorát práce vyžaduje pri výkone inšpekcie práce písomnú formu,“ povedal Hlivák. Výnimkou je práca nadčas, ktorú zo zákona má možnosť zamestnávateľ nariadiť.
Benefitom nie sú len peniaze
Eva Jakubčíková z personálnej agentúry Fiducia hovorí, že ľudia pracujú dlhšie, ako majú striktne stanovené v zmluve vtedy, keď ich práca baví a chcú svojej firme pomôcť napríklad aj prácou po skončení pracovného času. Iným typom sú zamestnanci, ktorí sú motivovaní k práci nadčas vyšším finančným ohodnotením. „Ak zamestnanec nie je ochotný pracovať v potrebných prípadoch aj po skončení pracovného času, zamestnávateľ nemôže urobiť nič iné, iba jeho rozhodnutie racionálne akceptovať,“ povedala Jakubčíková.
Na druhej strane je to podľa nej signál pre zamestnávateľa, že s motiváciou tohto zamestnanca niečo nie je v poriadku. „Zamestnanci, ktorí si svoj súkromný čas strážia aj v prípade, že ich pomoc firma potrebuje, nie sú dostatočne motivovaní a – alebo nie sú stotožnení s firemnou filozofiou,“ myslí si Jakubčíková.
Workoholik zomrie sám
Viac, ako je bežné, pracujú karieristi aj workoholici. Odlišujú sa najmä dôvodmi, pre ktoré sú ochotní sedieť v práci kedykoľvek. Máloktorí karierista by zostával v práci po tom, čo už všetci ostatní odišli domov, pretože potom jeho „výkon“ už nikto nevidí a nemá význam sa predvádzať.
„Karierista je mimoriadne ctižiadostivý a miluje slávu,“ povedal psychológ Karol Kleinmann. Karierista si najčastejšie hľadá prácu, kde môže vidieť, ako by mohol hierarchicky postupovať.
Workoholik svoju prácu miluje a až neprimerane sa s ňou stotožňuje. „Jeho cieľom ani nemusí byť lepšie platené miesto, ide mu o pocit, aby si iní o ňom nemysleli, že to nedokáže, chce všetko vedieť najlepšie, myslí si, že ak bude pracovať dlhšie ako ostatní, bude mať pred nimi náskok.“ Človek, ktorý sa takto oddá práci, zostáva väčšinou sám. Postupne stráca priateľov, rodinu aj zdravie a skončí úplným vyčerpaním alebo vyhorením.
Živnostníci robia viac ako zamestnanci
Slovenské ženy robia podľa štatistík viacako slovenskí muži.
Osem hodín denne päťkrát v týždni, ktoré stanovuje Zákonník práce, zamestnaní v krajinách Európskej únie nepracujú. Priemerne sa v únii pracuje o viac ako 2 hodiny kratšie. Na Slovensku to neplatí a priemerne pracujú ľudia viac, ako stanovuje Zákonník práce.
„Je pozoruhodné, že kým slovenský muž odpracuje týždenne o vyše pol hodiny viac ako priemerný Európan, priemerná slovenská žena odpracuje až o vyše 5 hodín týždenne viac ako priemerná Európanka,“ povedala Eneke Hanzelová z Inštitútu pre výskum práce a rodiny. Z prieskumu rodinných potrieb zamestnancov vyplynulo, že spoločnosti a firmy na Slovensku s prácou nadčas väčšinou nemajú problém. Problémom sú nadčasy asi len pre desatinu oslovených firiem.
Nadčasovú prácu častejšie označili za problémovú vo veľkých firmách, s prevahou žien, kde zamestnanci vo veku do 40 rokov tvoria viac ako polovicu a vo firmách pôsobiacich v odvetví obchodu, cestovného ruchu, ubytovania a dopravy.
Eurostatu vychádza, že ľudia, ktorí si na seba zarábajú sami ako podnikatelia a živnostníci, pracujú o päť hodín týždenne dlhšie ako zamestnanci.
(mgl)
Koľko nadčasov sa oplatí
Obdobie, za aké sa vypočítava priemerný pracovný čas a sleduje práca nadčas, by si mal dohodnúť sám zamestnanec.
„Keďže Zákonník práce striktne nestanovuje, za aké obdobie sa vypočítava priemerný pracovný čas, odporúčam zamestnávateľom, aby si v pracovnom poriadku po dohode so zástupcami zamestnancov určili obdobie, za aké sa budú nadčasy sledovať,“ povedal odborník na dane a odvody Jozef Mihál.
Podľa zákona môže pracovať zamestnanec v nadčasoch v priemere osem hodín týždenne v období štyroch mesiacov za sebou, po dohode až v období dvanástich mesiacov.
Zamestnávateľ musí podľa zákonníka práce za každú hodinu práce nadčas zamestnancovi zaplatiť príplatok najmenej 25 percent jeho priemerného zárobku. „To neplatí, ak má zamestnanec prípadnú prácu nadčas zohľadnenú už vo výške mzdy,“ vysvetľuje Mihál.
Ak by sa namiesto práce nadčas zamestnanec dohodol s vlastným zamestnávateľom na ešte jednom pracovnom pomere, tak podmienkou je, aby išlo o prácu iného druhu.
„Pokiaľ rozsah práce v predpokladanom ďalšom pracovnom pomere neprekročí v priemere 8 hodín týždenne, je pre zamestnanca výhodnejšie mať len jediný pracovný pomer a pracovať v lepšie zaplatených nadčasoch,“ povedal Mihál.
„Pri prípadnom ďalšom pomere by si mal zamestnanec nárokovať výhodnejšie mzdové podmienky preto, lebo zamestnávateľ tak ušetrí mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas pri jedinom pracovnom pomere.“
Ak si zamestnanec čerpá za nadčas náhradné voľno, mzda navyše mu nepatrí.
(mgl)
