Sestričky mi urobili čaj. Sedeli sme, pracovali a rozprávali o deťoch, živote.
Je zaujímavé, že choroby sa nikdy neobjavujú jednotlivo. Vždy sú to minimálne dva prípady v jednom období.
Tak sme mali aj teraz dve deti, ktoré mali rázštep pery a podnebia (horná pera, podnebie nie je zrastené). Jedna matka o tom vedela už pred narodením. Tá druhá to netušila.
Malý Martinko mal vykrivenú peru a krásne oči. Pera s celou prednou časťou nosa sa mu odchlipovala a vyzerala, že každú chvíľu odpadne. Matka sedela v kresle v bielej košieľke a prehĺtala slzy. Prsník malému nechutil. Nedokázal z neho vysať ani kvapku. Zúfalstvo u matky narastalo napriek nášmu úsiliu. Čakala zdravé dieťa a zrazu... „Keby to aspoň nemal na tej tvári,“ opakovala s mokrými očami. Malého sme kŕmili špeciálnym cumlíkom. Mlieko mu chutilo. Matka sa trošku upokojila.
Opakovane som jej vysvetľoval, čo malého čaká. Ukazoval som jej fotky detí po operácii. Pomaly to prijímala. Malý začal prospievať. Slzy vystriedali postupne úsmevy.
Pri čaji mi sestričky vravia, že už na TO nie sú zvyknuté.
„Teraz je tých vrodených chýb vďaka interrupciám čoraz menej. Predtým sme ich tu mali viac, aj Downov.“ Sestrička s vráskavými očami mi ďalej hovorí: „Je to teraz lepšie. Vtedy ich tu rodičia nechávali. Utekali kade ľahšie. Málo si ich nechávalo. Tie ťažšie prípady nám tu umierali. Niektoré sa dostali do ústavov. Ak ostávali v nemocniciach, pre nejaký problém, tam sa ich pomaly zbavovali.“
„Ako to myslíte?“
„To viete, pán doktor. Kedysi tie deti dávali k deťom, ktoré mali infekcie, alebo k pootvorenému oknu, aby niečo chytili a už sa tie chúďatká netrápili...“
Ostalo vo mne tiché vzduchoprázdno... Vonku sa spustil lejak a splachoval špinu z ulíc do kanálov.
Autor: Marek Gajdoš
