o nohu. Modlíš sa, aby z toho vynechal deti. Čo ťa bolí viac? Telo či duša?
Bolo to prvýkrát? Si prekvapená, však? Toto nie je ten, ktorého poznáš. Čo je to za človeka, ako sa tak môže zmeniť? Ako to, že si si nič nevšimla? Alebo si naschvál prehliadala? A čo si vlastne spravila, že sa takto rozbesnil? Hľadáš chybu v sebe. Teraz prvýkrát. A potom ešte mnohokrát. Zakaždým. Ospravedlňuješ. Bol to skrat, určite sa to nezopakuje. Veď on predsa nie je taký! Ráno nasadíš tmavé okuliare, kilo mejkapu, prvýkrát vyslovíš priehľadnú výhovorku o pošmyknutí sa, páde zo schodov či z bicykla (v tej chvíli je každému všetko jasné, toto je tá najotrepanejšia), alebo si vymyslíš niečo originálne. On príde, kajúcnik, psie oči a kytica kvetov. Rozhovory, ospravedlňovanie sa, odpustenie. Pár dní, týždňov, mesiacov pokoja. Možno navždy. Možno to bol naozaj iba skrat. Možno... až po ďalšiu facku.
Vieš, čo vyvoláva tie jeho nálady. Vieš, kedy to príde. Vieš, že sa tomu nevyhneš. Že ty si tá, ktorá môže za všetko. Za to, že on je neschopný lenivec, ktorému sa nechce robiť, a ty naschvál zarábaš viac. Jemu sa potom kamaráti smejú.
Môžeš za to, že jemu sa nedarí. Môžeš za to, že sa mu pokazilo auto. Môžeš za to, že dnes pil. Môžeš za to, že pil včera, predvčerom, a bude aj zajtra aj všetky ďalšie zajtra. Môžeš za to, že vaše dieťa nie je ako ostatné. Môžeš za to, že je postihnuté. Môžeš za to, že sa zle učí. Môžeš za to, že sa dalo na krivé chodníčky. Tak pykaj, dočerta! Veď ty si tá zodpovedná! Zodpovedná za jeho komplexy menejcennosti, ktoré si lieči na tebe. Toľkokrát ti to „vysvetlil“, až si tomu uverila.
Ešte stále dúfaš?
Ešte stále ho dokážeš ospravedlniť? Ešte stále dúfaš, že sa zmení? Stále tomu veríš? Koľkokrát sa už „menil“? Na čo čakáš? Až jedného dňa nevstaneš z tej zeme? Alebo až jedného dňa budeš krájať zeleninu a spamätáš sa, až keď bude rúčka noža trčať nie z mrkvičky, ale z jeho zakrvaveného hrudníka? Potom sa veru ešte načakáš. Teba nebude nikto ospravedlňovať, ty budeš vrahyňou so zápisom v registri naveky, nech k tomu došlo za hocijakých okolností.
Alebo čakáš, kam až je schopný zájsť? Čakáš, kým si trúfne na deti? Myslíš, že to nepočujú, keď spia? Kam až dovidí tvoja slepota? Čakáš, kým deti uvidia, ako ich tatinko masakruje maminku? A postavia sa na obranu? Alebo vyčkávaš, kým zakročia susedia či pánbožko? Dokedy porastie tvoja naivita? Tvoja neschopnosť riadiť svoj vlastný život? Lebo nie on, lež TY sama si zodpovedná za to, ako budeš žiť. A teraz aj za to, aké detstvo budú mať tvoje deti. On nie je jediný, aj keď ťa o tom presviedča. Od neho závisí akurát to, či ťa zmláti aj zajtra, alebo až pozajtra.
Odhoď hanbu
Tak sa konečne vzchop. Máš v sebe omnoho viac sily, ako si myslíš. Máš v sebe silu všetko zmeniť, stačí chcieť. Sprvu to bude ťažké, no nevzdáš sa! A keď ti bude najhoršie, pozrieš sa do nevinných očí svojich pokladov. Tam hľadaj svoju silu. V ich smiechu, v ich objatiach, v ich bezstarostnosti. Chceš, aby vyrastali v ustavičnom strachu?
Zájdi k doktorovi bez toho, aby si mu o tom povedala. Odhoď hanbu, ty predsa nemôžeš za to, že on sa nedokáže ovládať! On je ten hulvát, nie ty! Vyhľadaj pomoc odborníkov, zváž, či podáš trestné oznámenie, žiadosť o rozvod, poraď sa s nimi. Nevrav, že nemáš kam ísť. Vždy je kam ísť. Vždy existuje nejaké riešenie. Možno budeš načas žiť polokočovným životom, medzi ubytovňami, azylovými domami, ale budeš mať pokoj. Zabudla si? Pozri sa na svojich najmilších a spomeň si na strach, že ublíži aj im. Vždy si na to spomeň, keď si budeš chcieť povedať „nejde to“. Spomeň si na kopance, na facky, rozbitý nábytok, krik. Bolesť. Strach. Je to to, čo ti bude chýbať?
Jedného dňa sa to skončí. Jedného dňa bude ticho. Jedného dňa ťa niekto pohladí a povie, že ťa miluje.
Teraz vstaň a sprav, čo treba. Máš omnoho viac sily, ako si myslíš.
Autor: Olívia Olivieri
