Vravím, že áno, ale až po pracovnom čase, teda asi o tri hodiny. Vraj to už je neskoro, potrebuje byť súrne a rýchlo doma. Skonštatoval, že ide skúsiť niekoho iného a ak sa to nepodarí, ešte mi zavolá.
Po položení slúchadla som o tom uvažoval a v duchu Petra ľutoval. Keď tu zrazu, dostal som nápad. Možno vám to v podobných prípadoch pomôže, tak čítajte ďalej.
Zavolal som Petrovi a spýtal sa ho, či tam mal aj platobnú kartu. Samozrejme, že mal. Ďalšia otázka, či bola aj s PIN kódom. To už bolo lepšie. Bola a vraj ho tam nemal ani poznačený.
Tak počúvaj, vravím mu. Pôjdeš do pobočky banky – viem, že má tu istú ako ja – a nájdeš tam nejakú mladšiu, keď nebude, tak aj staršiu babu. Vysvetlíš jej, čo sa stalo a spýtaš sa, či by som nemohol poslať peniaze na jej konto. Zamestnanec banky má určite konto u svojho zamestnávateľa.
Ak áno, len mi zavoláš číslo účtu, kam peniaze poslať. Ja to tam pošlem a o pár sekúnd máš peniaze na cestu domov v ruke. Samozrejme, nahlás aj stratu karty.
Všetko prebehlo podľa plánu. Peter bol naozaj šťastný a hlavne doma, keď potreboval. Na druhý deň mi peniaze vrátil a ešte aj kúpil čokoládu.
Ak sa do podobnej situácie dostanete, skúste opísaný postup realizovať vo vašej banke.
No a nakoniec by som sa chcel poďakovať nemenovanej pracovníčke nemenovanej banky v Prievidzi.
Aj za Petra.
Autor: Miloš Sipták
