Juraj Friedmann spracoval tému krátko predholokaustovú – v knihe Naša babička Cilka spomína na svoje najbližšie príbuzenstvo, usadené v dedinke Kapince.

Dedinka v nitrianskom kraji, ktorá leží na trati Zbehy-Radošiná, má pre autora zvláštny pôvab. Tu väčšinu života strávila hlavná hrdinka jeho rozprávania, babička Cilka. Jeho spomienky nemajú charakter memoárov, ak pod nimi rozumieme zápis a súpis všetkého, čo si človek pamätá a čo má svoju významovú a hodnotovú hierarchizáciu a osobný presah.

Predstaviteľný obraz

Aj Friedmann síce zabŕdne do histórie Kapiniec, najmä v súvislosti s ich pripojením k obci Merašice (jej názov je uvedený aj na kapinskej železničnej stanici, čo miestni obyvatelia pokladali za skrivodlivosť) no jeho pozornosť sa sústreďuje skôr na vymenúvanie rozličných rodín než na podrobnejšie mapovanie ich významu.

Tak sa strácajú príbuzenské vzťahy, a autor je natoľko neosobný, že z textu sa ani nedozvieme, či Cilka bola aj jeho babičkou. V tomto zmysle je oveľa výrečnejšie obrovské množstvo rodinných fotografií. Knihe by bolo dosť pomohlo rozprávanie v prvej osobe.

Autor podáva v každom prípade predstaviteľný obraz o dedine a o pokojnom spolunažívaní jej obyvateľov, aj židov. Niet tu ešte rasových predsudkov, aj začínajúca krčma, ktorú vedie Cilka a ktorá vznikla vedľa rodičovského obchodíku, má svoj bežný dedinský prvorepublikový ráz, sedliaci popíjajú, trkocú a klebetia.

Friedmann pripomína práve tento moment tolerancie a harmónie a stavia ho do protikladu s „namyslenými“ Merašicami, kde sa i vďaka miestnemu farárovi začína život politizovať ľudáckym smerom a teda aj antisemitsky. Na rodine istých Kolárovcov ukazuje, ako sa zlý duch rasovej a národnostnej nezávislosti šíril medzi mládežou – vznik slovenského štátu to celé spečatil. Kolárovie syn Štefan dokonca absolvoval kurz vyšších veliteľov Hlinkovej mládeže v Rakúsku a patrične dáva najavo svoju nadradenosť.

Friedmannove postrehy sa týkajú postupných sankcií proti židom.

Autorove spomienky sa vyhýbajú emotívnym formuláciám, hoci sú prejavom vďačnosti a úcty k blízkej osobe a zachytávajú časy pre židov najstrašnejšie. Príznačne sa končia babičkinou smrťou a autorovým konštatovaním, aké šťastie mala, že zomrela, lebo „o niekoľko mesiacov by jej osud nadelil iný krutý koniec“.

Kniha je i kronikou konkrétnej obce, nielen rodinným svedectvom. Možno ju preto priradiť k historickým dokumentom.

Recenzia/kniha

Juraj Friedmann: Naša babička Cilka

SNM – Múzeum židovskej kultúry

Bratislava, 2008