Sobota, 16. december, 2017 | Meniny má Albína

Roman Vykysalý: Ľudstvo napreduje vďaka lenivosti

Mladí ľudia priniesli do slovenčiny pôvabné slovo "týpek". Ak by ste chceli tento abstraktný pojem stelesniť, možno by taký týpek vyzeral ako ROMAN VYKYSALÝ, herec - samorast, umelecký kováč, riaditeľ Múzea gýča a spolustrojca významného medzinárodného f

Roman Vykysalý (1957) – umelecký kováč, herec, spoluzakladateľ festivaluKremnické gagy a momentálne jeho hovorca, zakladateľ Múzea gýčav Kremnici. Jeho herecká kariéra je spojená hlavne s kremnickým Divadlomv podzemí.

Mladí ľudia priniesli do slovenčiny pôvabné slovo "týpek". Ak by ste chceli tento abstraktný pojem stelesniť, možno by taký týpek vyzeral ako ROMAN VYKYSALÝ, herec - samorast, umelecký kováč, riaditeľ Múzea gýča a spolustrojca významného medzinárodného festivalu Kremnické gagy, ktorého 28. ročník sa nedávno skončil.

Ste divadelník a umelecký kováč, ako ste sa dostali k týmto "remeslám"?

Išlo to tak súbežne. Mal som strýka, ktorý bol umelecký klampiar a mal veľké množstvo kladiviek rôznych tvarov a iného náradia, a to ma očarilo. To som bol asi tretiak na základnej škole. Ťahalo ma to k tomu, niečo nahriať a pobúchať po tom. Prihlásil som sa na výtvarný odbor ĽŠU. Keď som mal pol roka, presťahovali sme sa z Kremnice do Prievidze. Zariadili to súdruhovia, v 50. rokoch chcel otec založiť kurz angličtiny, a tak ho zrušili ako riaditeľa gymnázia. Narodil som sa ako tretie dieťa, mama mala 41 rokov a matky sa v tom veku veľmi boja o svoje deti. Taká bola aj moja mama - vtedy bolo v Prievidzi veľmi veľa basmanov, bane ich lákali, republika baníkom odpúšťala tresty. A ich deti sa na nich podobali. Na sídlisku som mal vymedzený priestor, kde som sa mohol pohybovať. Kamaráti mohli behať všade a nebavilo ich trčať so mnou na jednom mieste. Tak som si urobil z prašiaka javisko a hral som divadlo, aby pri mne ostali. Čo chceli, to som im zahral. Druhý moment bol asi v roku 1962, to som mal päť rokov. Otec bol veľký cvičiteľ, bol na spartakiáde v Prahe a doniesol mi bábky - Spejbla a Hurvínka. Najväčšie pričuchnutie bolo, keď som videl Milana Sládka a začal som ho napodobňovať. Chodil som na medzinárodné dni detí po nemocniciach, bol som naozajstný mím, určite najmladší na Slovensku - nemal som ani desať rokov. Potom som hral pantomímu dlhé roky.

Ako ste sa dostali do kedysi slávneho Kremnického divadla v podzemí?

Bol som štvrták na ŠUPke, chodil som zasa do Kremnice, neskôr sa späť presťahovali aj rodičia. Na kremnickom gymnáziu bolo divadlo malých javiskových foriem G ako gymnázium, no tam ma nezobrali. Robil som konkurz na chodbe a poslali ma preč. Keď zmaturovali, prišiel za mnou jeden z nich, že majú málo ľudí, a či by som predsa len nešiel. Tam som stretol Jána Faklu, s ktorým spolupracujeme dodnes. Potom som išiel na vojnu. Keď som sa vrátil, už sa mi nechcelo, bol som ženatý a podobne. No Jano Fakla ma zavolal k nim na stretnutie na evanjelickej fare, jeho otec bol farár. Že ma zoznámi ešte s jedným divadelníkom. A ja som podľahol. Najprv sme chodievali po súťažiach a prehliadkach a vždy som dostal cenu za herecký výkon, aj keď nás spočiatku veľmi zvozili. No a potom sme začali všade vyhrávať vo všetkých kategóriách, až nám povedali, že by sme už nemali chodievať na amatérske súťaže. Urobili sme si prehrávky Slovkoncertu a začali sme hrať po celom Československu ako profesionáli, svojho času sme sa tým uživili veľmi slušne.

Popritom ste sa venovali kováčstvu?

Nie, pre divadlo som sa stal vedúcim klubu Labyrint, kde vznikli aj Kremnické gagy. Kováčstvu som sa zasa začal venovať až neskôr a robím to doteraz. Aj keď v konkurencii lacných čínskych odliatkov je to nevďačná vec.

Baví vás to?

Nie. Po toľkých rokoch človek zistí, že sa všetko opakuje.

Môže človeka prestať baviť aj herectvo?

Ak herec neklame, je to vždy iné, takže to nemôže prestať baviť.

Nikdy vám nehádzali lano z "veľkých" divadiel?

Áno, mal som ponuku od režiséra Jána Šilana, že keď sa dostavia Prešovské divadlo, mám tam nastúpiť. Dostal by som byt, všetko. Nechcel som, nemohol som nechať ženu doma v Kremnici, starala sa o starú matku, ktorá ju vychovávala, a chcel som tam ísť aj s celým divadlom, ale o to nemal Šilan záujem. Potom ma chceli do Prahy, do Divadla Pod lampou, to ma už žena tlačila, aj ma prehovárala, aby som išiel do Prahy na DAMU, ešte som mal na to vek, ale nerozhýbal som sa. Myslím, že každý mladý človek by mal takéto niečo skúsiť. Ja som neskúsil.

Ľutujete?

Veľmi. Keď si odškrtávam moje životné hlúposti, táto je cez tri riadky. Ale keď tak nad tým rozmýšľam, ja som vždy zle znášal, keď som bol režírovaný. Spolupracovali sme s nebohým Petrom Scherhauferom, to bol veľký režisér, zakladateľ slávneho Divadla na provázku. Napriek tomu, že to bola veľká divadelná osobnosť, v tom čase som začal mať zajačie úmysly. Po rokoch som sa dozvedel, že vo mne videl zjednotenie Jiřího Pechu a Bolka Polívku. Možno, že keby som to vedel vtedy, tak z divadla neodídem, ale narodilo sa mi tretie dieťa a nechcel som, aby mi vyrastalo medzi prstami. Keď však človek chce, tak si sám pred sebou vždy výhovorku nájde. Potom som sa k divadlu vrátil, ale už to nebolo také ako predtým. Určite ešte divadlo robiť chcem, ale ponuky, ktoré som dostal, ma nenadchli. Nechcem robiť predstavenia hi-hi-hi, ha-ha-ha. My sme sa snažili robiť nie prvoplánovú zábavu, a túto úroveň by som si rád zachoval.

Už vôbec nehráte?

Ale áno, napríklad minulý rok sme s Romanom Slaninom hrali po školách predstavenie o gýči. Bol to jeho projekt, spôsob, ako vychovávať deti, aby vedeli, čo je gýč a kde je. Ale dnes sa hrá divadlo pre decká ťažko, sú iné časy. Nižšie ročníky už po pätnástich minútach chodia po dvojiciach čúrať, tí starší pozerajú na hodinky, lebo už bude obed. V takých chvíľach sa človek cíti ako šofér autobusu - musí ľudí odviezť do cieľa, nech sa deje čokoľvek.

Divadlo v podzemí sa v rámci happeningu vydalo za skupinu Lojzo, ako sa to vlastne udialo?

Chodievali sme ako divadlo po všetkých možných festivaloch a popritom sme hľadali do gagov nejakých zaujímavých účinkujúcich. Takto to bolo aj v roku 1983 na Zaprášených cestách v Banskej Bystrici, kde bola vždy geniálna atmosféra. Rozdelili sme si kapely podľa programu. Ja som si vybral skupinu Lojzo, čo nebol práve názov vzbudzujúci veľkú dôveru. Vtedy nemali ani rok. Myslel som si, že to budú nejakí afektovaní bratislavskí debili. Sadol som si hneď na kraj sály, aby som nikoho nevyrušoval, keď budem odchádzať. Aj som odišiel, ale len po chalanov, aby sa na to išli pozrieť. Nastalo veľké priateľstvo, stále sme vymýšľali nejaké vtákoviny. Raz sme tak sedeli v zoologickej záhrade pri pive a hovorili si, že už spolu chodíme po festivaloch tri roky. A na to hovorí Maroš Kochanský - mali by sme sa zobrať, aby nás ľudia neohovárali. A nápad bol na svete. Bola to normálna svadba, s oznámeniami, hostinou a stovkou hostí. My ako divadlo sme boli v svadobných šatách, Lojzo bol ženích. Personál na Skalke vedel, že bude veľká svadba, ale netušil, o čo ide. Boli z toho dosť prekvapení, rovnako ako poštár, ktorý nám o polnoci doviezol telegramy z celého Československa. Tak sme ho "napácovali", že radšej išiel spať do lesa a moped odstavil pri ceste.

Predpokladám, že to ste nerobili pre medializáciu, ale čisto pre seba.

Samozrejme. Existujú fotografie, ale vymysleli sme to preto, aby sme sa zabavili. Bol to naozaj vážny happening, ten s ružovým tankom v Prahe bol oproti tomu nič. Inak, po rokoch som robil lektora v letnom tábore výtvarníkov, čo bolo stretnutie mladých ľudí, ktorí väčšinou nemali nič spoločné s výtvarným umením a chceli pričuchnúť ku kováčstvu, k batike a podobne. Takto tam prišla aj Zuzka, dcéra nebohého lojzovca Jana Štalmaška, ktorý bol vlastne môj ženích, lebo spolu sme na svadbe tvorili pár. Tak sme sa rozprávali o svadbe a prišli sme na to, že má dve mamy. Jej sa to veľmi páčilo.

Ako spomínate na prvý ročník festivalu Kremnické gagy v roku 1981?

Keď Jano Fakla vymyslel, že by sme mohli urobiť festival, ja som sa chytil prvý. Spočiatku to bol malý festival na krajskej úrovni, všetko bolo malé, potichu. Najprv sa mal volať Hlody a v logu sme mali potkana. Ťažko povedať, čo sú pre mňa Gagy. Ťažko hľadať adekvátny výraz. Sú vo mne. Keď odchádzam z Kremnice na chalupu, vždy zoberiem stopárov. Jedna dievčinka sa ma tento rok spýtala - boli ste na Gagoch? My chodíme každé leto, vždy sa na ne tešíme. Pýtam sa - a koľkokrát ste boli? Ona hrdo, že - štvrtýkrát. A vy? Dvadsiaty ôsmy, vravím. To sú pekné zážitky.

Nedávno sa skončil posledný ročník Gagov. Aký bol?

Stále vyššie sa ísť nedá, nie je to ani náš cieľ, lebo o päť rokov by sme museli pozývať Marťanov. No predsa len bol bohatší, zúčastnilo sa na ňom viac štátov, napríklad aj Portugalci. Zaujímavejší bol aj v detailoch, stále sa snažíme vymyslieť niečo nové a svieže. Tak ako sme kedysi v rámci festivalu otvorili Múzeum gýča, tento rok sme mali na námestí kozmetické štúdio, kde si mohli dať ľudia urobiť pigmentové škvrny, materské znamienko, jazvu alebo bradavicu.

Jednou z vašich úspešných aktivít je aj riaditeľovanie Múzea gýča, ktoré je otvorené celoročne. Ako k tomu prišlo?

Prišiel som s tým dávno, niekedy v roku 1983. Ako mladý výtvarník som chcel touto formou hrdo bojovať proti gýču. Myšlienka sa obnovila pred troma rokmi a počas krátkeho času sa mi podarilo zozbierať veľké množstvo exponátov. Postupne som si však tie predmety obľúbil a zistil som, že proti tomuto sa bojovať nedá, jediné, čo môžeme dosiahnuť, je, aby ľudia takéto veci príliš nehromadili, jednotlivo sú milé. Podľa mňa trpaslík alebo jeleň už nie sú gýč, gýčovité sú medziľudské vzťahy a správanie ľudí - telenovelovský životný štýl, snobstvo, ignorancia. To treba zrušiť, nie trpaslíkov.

Brada je výrazná súčasť vášho imidžu. Má aj nejaký príbeh?

Akože som si ju nechal narásť v šesťdesiatom ôsmom, keď prišli Rusi? To nie. Len rýchlo zarastám a nechce sa mi holiť. Už v pätnástich som mal fúzy. Vojna - to boli pre mňa muky. Po nej som sa už nikdy neholil, je to už tridsať rokov. Som lenivý. Všetko robím z lenivosti, aj veľkých psov mám vždy preto, aby som sa nemusel zohnúť, keď ich hladkám. Ľudstvo napreduje vďaka lenivosti. Pracovitý človek drie s lopatou, lenivý vymyslí bager a nájde človeka, ktorý bude bagrovať.

Vždy ste boli tuhý fajčiar, ale počas rozhovoru ste si ani raz nezapílili. Kedy ste prestali fajčiť?

Dnes ráno, ale nie definitívne. Niekedy si dám pauzu. Ale nikdy si na Silvestra nedávam predsavzatia. Jedine také, že "tento rok nepôjdem do Japonska". A vždy ich dodržím!

Foto SME - PAVOL FUNTÁL a ARCHÍV

Svadba so skupinou Lojzo v roku 1985, pri mikrofóne spevák Marián Kochanský.

Roman Vykysalý a Jano Fakla v roku 1981...

... v predstavení Non teatro buffo alebo Sága gagu slovenského, ktorým sa začí nal nultý ročník Festivalu humoru a satiry Slovenské gagy.

Najčítanejšie na SME


Inzercia - Tlačové správy

  1. Legendárna Transsibírska magistrála
  2. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov
  3. Venujte na Vianoce darček plný informácií!
  4. Týchto 18 rád ako ušetriť som mal počuť ešte pred osemnástkou
  5. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém
  6. Ceny elektriny rastú. Firmy ale môžu ušetriť
  7. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám
  8. Hyundai Kona prekvapí výbavou aj dizajnom
  9. Top First moment dovolenky na leto 2018
  10. Na tohtoročných trhoch pred Auparkom vystúpi aj Katka Koščová
  1. Legendárna Transsibírska magistrála
  2. Auto ako vianočný darček, rastie záujem o zánovné vozidlá
  3. Vianočný bázar chalaňov
  4. Vianočné mecheche 2017
  5. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov
  6. Študentskou osobnosťou Slovenska Ing. Martina Majorošová
  7. Majstrovstvá Stavebnej fakulty STU v Bratislave v plávaní 2017
  8. Týchto 8 kritérií by mal kvalitný kolagén spĺňať
  9. Beam Suntory zaznamenal silný rast predaja po zmene distribútora
  10. Zamestnanci a študenti EU v BA darovali radosť a vyčarili úsmev
  1. Legendárna Transsibírska magistrála 18 164
  2. Týchto 18 rád ako ušetriť som mal počuť ešte pred osemnástkou 8 441
  3. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém 4 488
  4. Naše mobilné bankovníctvo si prišli vyskúšať novinári z Rakúska 4 269
  5. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov 2 125
  6. Venujte na Vianoce darček plný informácií! 1 974
  7. Hyundai Kona prekvapí výbavou aj dizajnom 1 599
  8. Top First moment dovolenky na leto 2018 1 503
  9. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám 1 459
  10. Týchto 8 kritérií by mal kvalitný kolagén spĺňať 1 025
PR články vašej firmy na tomto mieste ›

Neprehliadnite tiež

Podozrivé inzeráty lákajú na zdravotné pomôcky. Sú to šmejdy

Načúvací prístroj alebo strojček, ktorý narovnáva krivý palec na nohe, by si ľudia mali vyberať u lekára, nie v inzerátoch.

Vidíte na obrázku cikcakovité čiary? Môžete zažiť slepotu

Zakrivená slepota nie je diagnóza, spôsobuje ju evolúcia.

Predvianočné počasie bude divoké, Vianoce však neprekvapia

Slabé sneženie bez extrémnych mrazov. Také by mali byť tohtoročné Vianoce podľa meteorológa Petra Jurčoviča.

SME 25 rokov

Rok 1997: Rezešovci dostali železiarne a kúpili si aj futbal

Pred dvadsiatimi rokmi získal 1. FC Košice prvý titul a v Lige majstrov bojoval proti Manchester United či Juventusu Turín.

Nemusel ani zabrúsiť. Slávny poslanec Rozner bude dohliadať na bezpečnostný úrad

Je to slušný človek, obhajuje kvalifikáciu Miloša Roznera jeho Okamurova SPD.